malinova

V krajine Raz bolo sa narodila víla Prítomnosť. Už od mala cítila v prítomnosti minulosť a hoci bola celkom malinká, mala v sebe smútok minulých víl. Keď vyrástla, zamilovala sa do škriatka, ktorému dali meno Budúcnosť.

– Nemôžeš sa volať Prítomnosť, keď stále si spomínaš na víly v minulosti, – tvrdil jej škriatok o jej nesprávnom mene. – Až keď zabudneš na minulosť, až potom sa budeš môcť volať Prítomnosť! –

Prešli dlhé roky a víla Prítomnosť si stále spomínala na víly z minulosti. Aj na škriatka, ktorému sa jej meno nepáčilo.

– Viem, chceš budúcnosť so škriatkom Budúcnosť, – povedala jej víla z minulosti. – Ale pokiaľ on bude tvoja prítomnosť, nikdy sa nestane tvojou budúcnosťou a vždy bude len tvojou prítomnosťou. –

– Chceš sa oslobodiť a zažiť budúcnosť? –

Víla samozrejme chcela.

– Si schopná zabudnúť na prítomnosť, aby si sa zobudila v budúcnosti? – šepkala jej ako vždy víla z minulosti.

– A to si ho už nebudem pamätať? Čo keď ho potom nespoznám? – stiahlo sa hrdlo Prítomnosti.

– Nie, nechcem naň zabudnúť. Chcem si ho pamätať zajtra aj dnes. –

Prešlo dvesto rokov a víla Prítomnosť si ho pamätala každý deň a každý deň bola smutná.

Do sna sa jej znovu zjavila víla z minulosti a opäť jej ponúkala vyslobodenie.

– Keď naň zabudneš v prítomnosti, zobudí ťa v budúcnosti!

– A to si ho už nebudem pamätať? Čo keď ho potom nespoznám? – stiahlo sa hrdlo Prítomnosti.

– Nie, nechcem naň zabudnúť. Chcem si ho pamätať zajtra aj dnes. –

Prešlo dvesto krát dvesto rokov a víla Prítomnosť si ho pamätala každý deň a každý deň bola smutná.

Už ani víla z minulosti sa jej nezjavila, zabudla aj na tú, ale Škriatka si pamätala.

– Chcem zabudnúť na prítomnosť a zobudiť sa v budúcnosti! –

– Naozaj to chceš aj keď naňho zabudneš? – zjavila sa potešená víla z minulosti.

– Tu si ľahni a o chvíľu naň zabudneš. –

Prišlo ráno a víla Prítomnosť sa zobudila v budúcnosti. Bolo v nej krásne, lebo na škriatka si už nespomenula.

Raz, keď sa prechádzala po lúke, zazrela medzi kvetmi spiaceho škriatka. Pošteklila ho pod nosom zvončekom a sadla si vedľa neho. Škriatok sa zobudil a čudoval sa, že je s ním v budúcnosti.

– Ako si sa sem dostala? –

– Vždy som tu bola – povedala mu víla Prítomnosť.

Škriatok dostal zlú predtuchu, že si nebude pamätať na víly. Veľmi sa jej chcel spýtať, či si na ne pamätá, ale bál sa, že mu povie, že nie. Sedel vedľa nej a spomínal si na víly v minulosti.

– Ty si nejaký smutný škriatok, keď nič nehovoríš, – povedala mu víla.

– Keby si mi niečo o sebe porozprával, mohli by sme sa spoznať. –

No škriatok zostal smutne sedieť a nenávidel svoje meno Budúcnosť. Vždy bol naň pyšný…

– Aspoň svoje meno by si mi mohol povedať, – vypytovala sa ho víla.

– Budúcnosť, volám sa Budúcnosť! – skríkol škriatok.

– Nemôžeš sa volať Budúcnosť, keď tu je všade prítomnosť! – tiež skríkla víla a nahnevane vstala.

– Máš nesprávne meno. –

.

.