Deň predtým som zažila, že môj syn kričal na moju nevestu. Pre nejakú blbosť, neviem prečo. Oni boli v obývačke, ja v kuchyni.
Keby som s ním mala dobrý vzťah, tak mu poviem, že sa mi nepáči, keď kričí na svoju ženu, lebo ja to vnímam ako ponižujúce pre ňu.
Aj ma to prekvapilo, lebo nikdy predtým som ho nepočula kričať na ženu.
Ale keďže už kvôli politike nemáme dobrý vzťah, zdekovala som sa aj z kuchyne, že nie som svedkom toho jeho kričania na ňu.
Na druhý deň kričal na mňa, že som v detskej izbe nalepila nálepku 11x20cm na stenu – myšaciu dieru, kde myška má pred dierou vianočný stromček. Stalo sa to totiž cez vianočné sviatky. Kričal na mňa presne ako na ňu deň predtým. No nikdy predtým na mňa nekričal.
Povedala som mu, či mi pomôže kúpiť lístok na vlak, že chcem odísť. Povedal, že áno, súhlasil s tým, aby som odišla.
Pri odchode som im povedala okrem iného aj toto. Obrátila som sa na nevestu a povedala jej:
– Ak tebe nevadí, že na teba kričí, tak to znášaj, ale ja to znášať nemusím. Ja by som s takým mužom nežila. –
A jemu som povedala: – Ty si nenormálny. –
Chvíľu potom som odišla. Iné veci, čo som im povedala, tu nechcem písať.
Môj muž na mňa nikdy nekričal. Také niečo si 15 rokov nedovolil.
Iná vec je, že keď sa opil a už sme sa rozvádzali, tak ma zmlátil, lebo prišiel vraj kvôli mne o vodičák (jazdil pod vplyvom alkoholu lebo sa rozvádzal). Ale keď bol triezvy, nikdy na mňa nekričal.
Keď sme sa rok rozvádzali a už spolu nespávali, ani vtedy na mňa nekričal, lebo sa sústavne pokúšal získať ma späť.
Keby bol na mňa kričal po štyroch rokoch manželstva, tak sa rozvediem po štyroch rokoch manželstva.
Dobre to vedel, preto na mňa nekričal. Čo robil v zúfalstve, keď už ma stratil, nebolo kričanie. To mu už preskakovalo z toho, že ho opúšťam.
Keď tvojej žene nevadí, že na ňu kričíš, nech si to znáša. Ale ja nie som tvoja žena, znášať to nemusím a ja by som s takým mužom nežila.
To nebol návod aby ťa nechala, len moje vysvetlenie, že ja to znášať nebudem!
Môj text z decembra:

vianočná myšacia diera
Keď to môj syn uvidel, počula som z horného poschodia, kde som čítala detektívku, že sa mu to nepáči. Ale nešla som kvôli tomu dole.
Ale keď som už zišla dole, kričal na mňa, že som deťom bez dovolenia nalepila nálepku na stenu.
Nemyslím si, že tak neznáša nálepky ako neznáša mňa odkedy Rusko napadlo Ukrajinu a ja nechcem tretiu svetovú, čím píšem, lebo hovoriť nemôžem, ruskú propagandu.
Dúfala som, že keďže si už píšeme, tak sa prebúdza z progresívneho ošiaľu a budeme sa spolu už aj rozprávať a priateliť ako pred vojnou. Ale vydržal to len po nalepenie myšacej diery. V tej chvíli mu preskočilo a začal na mňa kričať ako som si to mohla dovoliť.
Povedala som mu, že odídem dnes, či mi pomôže kúpiť lístok na dnešný vlak. Povedal, že áno a šli sme spolu kúpiť lístok na vlak ešte dnes. Potom boli len hodiny mlčania až do môjho odchodu. O politike nepadlo od môjho príchodu ani slovo. Oficiálne šlo len o túto moju nálepku. Ale kto by si myslel, že to spôsobila len nálepka, že?
Keď som odchádzala už z neho vyliezlo, že neviem skončiť so sektou, čím asi myslel proruskú propagandu alebo to, že stále neľutujem, že som volila Smer (čo som oľutovala kvôli zbrojeniu nad 2%) a stále nechcem vojnu.
Keď povedal: „Tebe sú ukradnuté životy Ukrajincov!“, bolo mi jasné, že jeho progresívny ošiaľ neskončil.
Zas mi menoval, kto každý ma odsúdil z progresívne uvedomelých: xxxxx, xxxxx… a už ani neviem kto za to, že som chcela mier. Však oni iných ako progresívne uvedomelých ani nepoznajú. Sekta sme my všetci okrem nich.
Keď ma už považujete za fašistu, tak mi už dajte svätý pokoj.
.
Celá debata | RSS tejto debaty