Voľakedy bolo pre mňa písanie relaxom, keď ešte deti boli menšie. Plus sľúbila som si v krízovom centre pre obete domáceho násilia, že keď sa odtiaľ dostanem, budem písať proti RKC ako tieto ženy ničilo, čo som tam videla. Toto som dodržala na SME. Mala som tam veľmi veľa článkov k domácemu násiliu, no väčšinu článkov na SME som už dávno zablokovala do neviditeľna, lebo boli aj veľmi osobné a príbehy tých žien.

Minimálne desaťročie som venovala boju za rovnoprávnosť homosexuálov, za čo sa mi odmenili tým, že ako prví ma tam práve homosexuáli označili za nacistu. Lebo keď s progresívcami nesúhlasíte, rovno ste pre nich nacista a dezolát.

Keby som to bola vedela dopredu, tak sa bojom za nich neobťažujem. Robila som to celkom zadarmo a na úkor mojej rodiny.

Keby som bola vedela, že novinári majú zadanie rozoštvať spoločnosť, aby mali páku na voličov a ich vydieranie a budú preto rozbíjať aj rodiny, tak okamžite prestanem písať.

Politika mi naozaj za to nestojí, aby som mala rozoštvanú rodinu.

Lenže ja som to bohužiaľ nevedela, kam až zájdu novinári a ako sa im podarí ovplyvniť aj moje deti. 

No, už keď sa stalo, bolo neskoro vycúvať.

Po mojom vyradení z článkov na hlavnej strane pre cenzúru, že sústavne citujem Chmelára a alternatívne stránky, som už nemala dôvod písať.

To, že som písala naďalej, bolo len pre môjho syna. Mne môže byť celá spoločnosť ukradnutá, ale môj syn nie. Aj keď to nevedel, písala som všetko len preňho. Zo všetkých svojich síl som sa ho snažila takto a týmto spôsobom presvedčiť o iných politických názoroch než majú progresívni novinári. V podstate to bol môj boj s progresívnymi novinármi o môjho syna. Dovtedy sme mali dobrý vzťah, vždy mi písal, vždy sme sa rozprávali a novinári to takto štvavou progresívnou kampaňou zničili. A nielen mne, ale aj jeho vzťah s bratom.

Tento boj som na Vianoce vzdala. Pochopila som, že je koniec, že ho nepresvedčím. Vlastne som mala svoje písanie skončiť na Vianoce.

Keby som nebola písala tieto moje spomienky, tak už nepíšem. A ešte aj tieto spomienky som začala písať kvôli nemu, lebo lepšie sa píšu, keď ich píšete v samote. Aj to som mala cieľ vysvetliť a hlavne jemu, prečo nechcem hocjakého partnera, hocjakého sexkamaráta, že som lásku naozaj hľadala, naozaj snažila sa ju nájsť a keď nenašla, radšej budem sama. Len toto som chcela, aby pochopil. Aby ma chápal prečo som bola sama toľko rokov a prečo som sama.

Ani toto nepochopil. Podľa neho som namyslený narcista. Takže aj toto bolo zbytočné.

Písať o mojich spomienkach ma bavilo. Nikdy by som si nemyslela, že aj to bude ako tvorivosť, ako to opíšete, k čomu prirovnáte, čo vám to pripomenie. Podľa môjho syna som sledovala cieľ opísať sa nejako krásne.

Ak to niekomu pripadá krásne, to ma prekvapuje, lebo ja som opisovala svoje zlyhania. Veď je to celé len sieť mužov, čo ma nechceli.

Aj teraz, keby som to mala zhrnúť, tak ma nikdy žiadny muž o ktorého som stála, nechcel. Okrem môjho muža.

Opisovala som skôr tragédiu, že som v svojom živote nezažila naplnenú lásku – milovanie v zamilovaní.

Podľa môjho syna som namyslená, lebo mojim myslením nedokáže pohnúť, aby som prijala za svoje jeho myšlienky o geopolitike a namyslene sa nesnažím o žiadny vzťah s nejakým mužom.

Už nemám dôvod písať. Môj boj o syna som prehrala, celkom v ničom mi nerozumie. Tým som prehrala aj môj boj o vnučky, ktoré žijú s ním. Už nevieme vedľa seba existovať. Nie pre hádky, ale pre absolútne a neznesiteľné ticho. Od začiatku vojny na Ukrajine sa už vôbec nerozprávame. Rovnako to má s bratom, ktorý uňho dlhé roky preto nebol.

„Vyhadzovačka pri dverách vlastného srdca“

Tento výraz ma rozosmial. Lebo čo, nikdy sa už nemám preto smiať?

Cítim to takto pri synovi, že už to vzdávam a odmietam sa už prispôsobovať:

Tohle se stane, Když Empatická Žena ZTRATÍ Zájem

.