malinova

Ľudia sa vzájomne vychovávajú k násiliu a to už od malička

Rodičia im všeličo vnucujú – ako majú žiť, čo študovať, ako rozmýšľať ako nerozmýšľať atď.

A takto zdegenerovaní jedinci si zobrali z tých rodičov to, že chodia životom a šíria túto vnucujúcu výchovu svojich rodičov na ďalších:

Ako máš žiť, čo uznávať, čo neuznávať, čo chcieť, čo nechcieť, akého máš mať partnera, akého nemať, čo robiť a čo nerobiť…

Keď mi bol môj muž neverný, neriešila som či ho mám zabiť ale rozhodla som sa s ním žiť naďalej kvôli deťom, aby deti neprišli o otca.

Keď som si dovolila ja mať partnera po rozvode, on riešil, či ma má zabiť a ako ma násilím donútiť žiť s ním! Najdlhšie riešil ako ma chudobou a vyhladovaním donúti vrátiť sa. No čistá EÚ.

Ženy mi vždy liezli na nervy ich nevyžiadanými radami ako mám žiť podľa ich predstáv. Keď mala hydinu, mám mať aj ja, keď takto zavárala, mám tak aj ja. Keď sa nerozviedla s násilníkom, nemám sa ani ja. Keď bola veriaca, mám byť aj ja.

Mnohé ženy chcú z vás mať len svoje kópie! Ak nie ste ich kópia, tak vás musia presviedčať a vnucovať vám to.

Ešte aj ten najlepší kamarát na dovolenkách chcel odo mňa aby som spolu s ním ráno behala, lebo on ráno behá.

Iný nechápal, že píšem básne, lebo on nepíše! Že bol poľovník, to ho nenapadlo, že keď ja nie som poľovník, prečo chce byť poľovník on?

Toto by som vyhlásila za najotravnejšiu vlastnosť ľudí, že vnucujú vám, aby ste boli ich kópia. Pritom nemôžete byť kópie všetkých!

Mnoho rokov som hovorila, že ja raz všetkých tých ľudí k sebe naraz pozvem, aby sa všetci navzájom videli, akí sú rozliční a nemôžem byť kópia všetkých!

Ale to, že som mala v živote ako kamarátov natoľko rozličných ľudí, svedčí len o tom, že ja som od nich nechcela, aby boli mojou kópiou a tolerovala som im ich rozmanitosť v ktorej sa vzájomne odsudzovali, že takto ako títo by nežili!

Ja som nikdy neriešila, čo majú, nemajú študovať moje deti ale iní odo mňa chceli, aby som ja riešila čo majú študovať a čo robiť!

Ja som nikdy neriešila, s kým majú chodiť moje deti, ale dožila som sa toho, že niekto riešil prečo ja nikoho nemám. Takého otca by som nechcela mať.

Ako sa hovorí – Nepovieš ty, povedia tebe!

Ľudia nechápu, že keď ty si slušný a nezasahuješ do slobody iných, že to ty si slušný, ale chápu to tak:

Keď ty nie si expanzívny, tak ty si dobrá obeť na moju expanzívnosť!

A preto som mnohokrát a ako na bežiacom páse zažívala ich neslušnosti. Ty si slušná, ty sa tu nerozťahuješ, tak tebe môžeme skákať po hlave!

Dávať ti rady aj keď si ich nepýtaš. Vnucovať ti svoje, keď nám nevnucuješ ty svoje! Vychovávať ta, keď ty nevychovávaš nás!

Je to bežná ľudská vlastnosť, že nedovolia si voči expanzívnym a čo na nich radami útočia a keď stretnú neexpanzívneho, čo sa nerozťahuje, tam vidia pole na svoju expanzívnosť!

Ako sa hovorí, za slušnosť slušnosť nečakaj!

alebo

Nepovieš ty, povedia tebe!

Keďže ma moja mama slušne vychovala, bolo mi to trápne hovoriť iným – Teraz si neslušná, neslušný….

Aj to mi bolo nepríjemné takto niekoho vychovávať. Ja mu mám hovoriť, že je neslušný alebo neslušná?

Takže ja som to vždy prechádzala mlčaním a potom len zmiznutím.

Toto je pre mňa typické, nechcem riešiť, že niekto je neslušný a radšej z takých vzťahov len vycúvam. 

Povedz mi ešte raz prečo nerobím to či ono, čo robíš ty a nebudeš vedieť prečo som z tvojho života zmizla.

To je asi moja charakteristika.

Toto som v živote asi najťažšie niesla – zasahovanie iných do môjho života, pričom ja som do ich života nezasahovala!

Ale keď potrebovali bútľavú vŕbu, čo ich len pochopí tak si nehľadajú expanzívnych ale práve takých, čo len počúvajú a nediktujú im!

Iná vec je virtualita v diskusiách. Tu som sa 20 rokov učila byť asertívna a dovolila som si nesúhlasiť, kritizovať a všetko to, čo v realite nerobím.

Voľakedy som si myslela, že keď sa to naučím vo virtualite, prenesiem to do reálneho života a takáto asertívna budem aj v reálnom živote.

Na neslušnosť odpoviem, na kritiku sa budem brániť, no presne tak ako v diskusiách.

No ani po 20 rokoch som to do života nepreniesla.

A vysvetlím vám prečo som to do reálneho života nevedela preniesť.

Ľahké je byť asertívnym k niekomu, koho nepoznáte a nevidíte.

Keď ho vidíte a poznáte, už vidíte ako by sa ho to dotklo, ako by ste museli riešiť nepríjemnú situáciu, že ho vy máte vychovávať, že bol neslušný?

Možno iní v tom majú pasiu ale ja nie. 

Možno iným ľuďom chýba, že nie sú učitelia a nemôžu iných karhať ako malé deti, ale mne to nechýba, lebo my vychovávame deti a potom nám nechýba aby sme vychovávali aj dospelých!

To asi chýba novinárom a ľuďom ktorých nikto nepočúva.

Koľkokrát som ja bola v živote asertívna, to by som mohla spočítať aj na prstoch jednej ruky.

A raz sa mi to aj oplatilo. Pri jednej kolegyni a odvtedy je ku mne veľmi milá, čo predtým nebola.

Ale pre mňa to bolo tak nepríjemné, že toto vyhodnocujem, že toto so mnou neladí. Nechcem byť asertívna. Lepšie je mlčať a potom zmiznúť.

Aby ste si vykupovali slušnosť ľudí asertivitou?

To ja takých nepotrebujem.

===

Toto je môj starší článok ale z decembra len som ho neuverejnila.

Dnes k tomu dodám to, že presne takto sa ľudia nepoznajú, keď si myslia, že ľudia sú takí ako vyzerajú vo virtualite.

O mne si veľmi pravdepodobne myslia, že viem byť kritická, teda, že to prejavujem, hoci ja v realite väčšinou mlčím alebo rozprávam len niečo veselé, čo sa nikoho nedotkne. Potom si asi myslia, že sa viem brániť, lebo v diskusiách som si to skúšala ako by to vyzeralo, keby som im napísala čo si o tom myslím, aké hlúposti popísali. Takže určite takto to robím aj v realite.

Celkom by ma zaujímalo ako by môj život vyzeral, keby som aj v realite bola taká kritická ako vo virtualite. To by som len bola pre nich šibnutá!

A že je to takto, to mi potvrdil najviac jeden diskutujúci zo SME „pes13“. Každý sa ho bál lebo bol veľmi kritický a mal dobré argumenty. Predstavovali si ho, že aj v realite musí byť taký kritický. Ale keď som ho spoznala v realite, v realite bol celkom iný človek, nikdy sme sa nehádali a bol len slušný a milý. Pritom v diskusiách aj pri mojich článkoch mal dobré protiargumenty, keď s nejakou mojou myšlienkou nesúhlasil. Preto sa mi čudovali, že sa ho v realite nebojím. No on vyzeral ako tvrďas len vo virtualite. Takto virtualita klame.

Skutočný tvrďas sa najskôr bude vo virtualite hrať na to, že aký je on milý. Škriepne ženy sa hrať na éterické bytosti. A vyvažovať si tým to, čo im chýba.

Tvrďas nemá potrebu hrať tvrďasa. Milá a submisívna žena nemá potrebu hrať sa na milú. Ona proste takou je a nemusí to hrať aby sa takou cítila. Nechýba jej to, čo bežne zažíva. Taký imidž chýba škriepnej žene. A takto by sme mohli pokračovať, že každý sa chce najviac prezentovať tak, čo mu podľa neho chýba. Skúša si tú polohu keď môže a iní tomu uveria.

Keďže som s deťmi roky nacvičovala divadlo, bola som prekvapená, že rolu dobrých a kladných hrdinov chcú hrať najdivšie a najneposlušnejšie deti. Chceli zažiť obdiv ako tí najlepší. A záporné postavy najradšej hrajú najposlušnejšie deti. Chcú si to takto vyskúšať – teraz budem zlý, lakomý, panovačný, budem útočiť!

Teraz buď drzý. Teraz ukáž ako si nechceš kľaknúť! Teraz daj ten výraz zhnusenia. Ukáž vzpurnosť. Toto bolo dobre hnusné. Super. Urob väčšie ramená. Kráčaš za ňou a takto ju paroduješ ako si vykračuje.

Škoda, že vám tu nemôžem dať ani krátke videá z najlepších detských hereckých výkonov mojich žiakov.

Moja milovaná scéna a pesnička – úžasné výkony detských hercov vo filme Přijela k nám pouť. Tiež škoda, že na youtube je už len hlasový záznam:

.