Inak nemám rada takéto „len teoretizovanie“, aké som práve napísala. Radšej mám riešenie konkrétnych situácií.

Tak sa skôr ukáže, aké máte návrhy riešení.

Že ho nemám rada, môžete vidieť aj podľa toho, že napísala som ho včera, ale nezdal sa mi dôležitý, keď len teoretizujem.

No progresívci a vôbec všetci fanatici priam milujú takéto teoretizovanie, čo prakticky nič nerieši. 

Lebo tam by sa ukázalo, ako ho len zneužívajú! 

Život sa nedá vtesnať do šablon, čo je správne. Žiadne takéto umelé konštrukcie neplatia, že vymyslíš si jeden príklad a to je potom vzor na všetky situácie ako pravítko.

Je to skutočne od situácie k situácii, čo je v ktorej morálne, čo v inej by už morálne nebolo. Život sa preto nežije ako jednoduchý recept 200g múky a 200g…

Len ty sám môžeš prísť na najmorálnejší pomer a myslím si, že žiješ práve preto, aby si pochopil nedostatky vlastného receptu názorne.

Aby si sa mohol aj mýliť a tým dospel k najlepšiemu nie receptu, ale pochopeniu pre vyváženosť.

Neviem na to lepší príklad ako ten, že moja mama si na stenu nakreslila a len obyčajnou ceruzkou ako učeníci idú po povraze nad priepasťou za svojim učiteľom ako povrazolezci. Nakreslila ich ceruzkou ako jednoduchých panáčikov. Vedela kresliť aj maľovať, čiže to bola celkom dobrá kresba. Ja som tomu vôbec v detstve nerozumela, prečo si to nakreslila a rovno na stenu pri svojej posteli ako malú poznámku, tak 20 x 20 cm.

No sme presne takto povrazolezci, čo všetci ideme životom ako po lane nad priepasťou, lebo každý za nejakou svojou vidinou, ako mali tí učeníci svojho učiteľa. Nad tie postavičky napísala verš (ktoré si väčšinou nevypisovala na stenu), že v slnku na tom lane vyzerali ako perly na šnúre. 

Neviem ten verš, ani z čoho bol, len jeho podstatu, že akýkoľvek chybný krok príliš doľava alebo doprava znamená pád do priepasti.

Možno tá toľko spomínaná úzka cesta, ktorá ale nie je o pravítku, ale o balanse medzi extrémami vpravo aj vľavo. 

A ľudia, ktorí tak dokážu ísť životom ako povrazolezci, čo dokážu udržať ten balans medzi extrémami, sú ako perly, také je to majstrovstvo aj v morálke.

To je tvoje pravítko, len lano na ktorom sa učíš balans. Nie sme učeníci, preto my sústavne celý život padáme a znovu vyliezame na lano, aby sme sa učili presne tomu majstrovstvu. Kto to dokáže, čo najviac, len čo len najviac, pribúda ako perlička na šnúru, ktorá sa jagá v slnku živými bytosťami.

Takto je to úzka cesta, ako pre povrazolezca.

Každú svoju chybu, ktorú pochopíš, zlepšuješ si svoje majstrovstvo.

Tí, čo v mene pravítka vykročili príliš doľava, asi sa tak skoro nevyhrabú z novej svojej priepasti. Tí, čo v mene svojho iného pravítka vykročili zas príliš vpravo, tiež sa tak skoro nevyhrabú z tej istej priepasti.

Len ochotou vybrať si opäť pokus udržať balans. Možno nabudúce zvládneš štyri metre na takto úzkej ceste k nejakému lepšiemu výsledku, ktoré potom volajú nejaké osvietenie.

Takto zjednodušene to vidím. A najlepší recept na to je asi nebyť extrémistom, čo si myslí, že na druhú stranu musí existovať nejaký len vymyslený a pevný most, ktorý si najprv v hlave postavíš a po ňom sa už len prejdeš. Že tá námaha bol len ten výmysel, čo by bolo tak pevné ako most.

Ale to nám môže odhaľovať ich myslenie (rôznych druhov fanatikov). Myslia si, že stačí si niečo myslieť a tým sa most stane mostom.

Ale vy ten most tvoríte vlastným balansom, tým vyvažovaním medzi všetkým, čo je vpravo aj vľavo od lana.

Ako by s tým mohlo súvisieť to rozprávkové, či poznáš svoju hodnotu a veríš si, čo je často obrazom v rozprávkach, či prejdeš.

Nenapadá ma nič iné, ako že keby si príliš dal na iných a na ich rady ako máš po lane kráčať, keď oni nepoznajú nuansy toho, medzi čím všetkým balansuješ ty, tak ťa to pomýli a nezvládneš ten balans.

Nikto iný okrem teba to nevie, čiže musíš si veriť, že to vieš najlepšie sám a tohto sa držať – že to musíš objaviť len ty sám!

Nič iné mi z toho logicky nevychádza. Len že musíš spoliehať na vlastné skúsenosti a v tomto zmysle si veriť.

Poznať svoju hodnotu je zavádzajúce. Ľudia si potom myslia, že majú sa nejako ohodnotiť sami seba. To je zavádzajúce vysvetlenie.

Lepšie by to bolo tak vysvetliť, že keď nepoznáš svoju hodnotu, lebo príliš dáš na iných a si závislý od ich ohodnotenia, pomýli ťa to pri vlastnom balanse. Používaš ich recept, nie svoj. Chceš sa páčiť a nezvládneš to preto.

Musí to byť tvoj odhad, nie ich!

Práve ich pravítko ťa brzdí v rozlete aj v balanse.

Súvisiaci článok:

Nikde som nečítala výstižnejšie zhrnutie, prečo ľudia majú také fanatické a len umelé konštrukcie na život:

Prečo ľudia veria ( a neveria) tak, ako veria (a neveria).

https://blog.sme.sk/vierasimkovicova/spolocnost/preco-ludia-veria-a-neveria-tak-ako-veria-a-neveria

Väčšina ľudí sa naozaj pohybuje v druhom štádiu duchovného vývoja:

„Druhé štádium sa nazýva štádiom inštitucionálnym. Človek v tomto štádiu verí na sto percent tomu, čo mu predkladá nejaká inštitúcia. Prijíma pravidlá, vieru aj dogmy danej inštitúcie ako úplne záväzné a dokonale pravdivé. Presne rozlišuje medzi dobrom a zlom, verí, že veci sú zariadené a riadené tak, ako to chcela vyššia sila a že neradno o tom pochybovať. Inštitucionálny človek obracia iných na svoju vieru. Pre neho to (často) bolo východiskom zo štádia chaosu, kedy nerozumel ničomu čo prináša tento svet, a tak sa svojej viery drží ako jedinej správnej. Inštitúciou môže byť aj niečo iné ako cirkev. Môže ňou byť armáda, dokonca aj obchodná firma s jej kultúrou, pravidlami, jasným systémom odmeňovania…. pre ľudí v druhom štádiu sú tí z prvého štádia veľmi zaujímaví. Sú pre nich živnou pôdou, ľuďmi, ktorí potrebujú zachrániť a spasiť – samozrejme, cestou ich viery, nech už je ňou MLM systém alebo cirkevné spoločenstvo. Rovnako však ľudia z druhého štádia môžu svoju inštitucionalitu prejavovať ako zarytí ateisti, lepšie povedané anit- teisti, ktorí sú za každú cenu proti tým nezmyslom okolo boha a viery a potrebujú za každú cenu ukázať, že ich neviera je lepšia ako viera tých druhých.“

Hlavne ich podľa mňa charakterizuje snaha zmeniť iných na svoj obraz!

A to vždy nejakou formou nátlaku!

Od otravného presviedčania po vyhrážanie sa!

Podľa mňa nemajú zmysel pre inakosť (a to rozhodne nestačí len sexuálnu) a rôznorodosť, čiže pre slobodu!

Sloboda ich desí ako strata umelých konštrukcií, ktoré si vystavali len vo svojej hlave. A preto iných, ktorí im tieto umelé konštrukcie ohrozujú tým, že ich neuznávajú, obviňujú, že sú nezodpovední alebo k ich „krásnym umelým konštrukciám“ ľahostajní!

Veľmi často sa títo ľudia oháňajú tvrdením, že „sloboda nemôže byť nezodpovedná!“

Takto si to zdôvodňujú sami pre seba, že kto ich umelej a krásnej konštrukcii neverí, tak preto, že je a chce byť nezodpovedný alebo ľahostajný!

Príklad:

Pre náboženského fanatika každý, kto neverí jeho umelej a krásnej konštrukcii ako zmení svet zákazom potratov! Je nezodpovedný a chce byť nezodpovedný! No má byť zodpovedný a nemá sa oháňať slobodou!

Pre progresívneho fanatika každý, kto neverí jeho umelej a krásnej konštrukcii, že odvahou do tretej svetovej zachránime Európanov! Je nezodpovedný a chce byť nezodpovedný! No má byť zodpovedný a nemá sa oháňať slobodou!

Toto všetko sú ľudia, čo sú v štádiu závislosti na nejakej svojej krásnej umelej konštrukcii, ktorá má byť záväzná ako zodpovednosť pre všetkých!

Kto nejakej svojej nepodlieha, nevnucuje svoju iným a toleruje iné pohľady, čo chápe len ako rozmanitosť a inakosť.

.