Včera som v politike počúvala českú ekonómku docentku Švihlíkovú s týždennými novinkami v politike z jej pohľadu k ekonomike, kde mala odkaz na jeden článok v časopise Argument a zas cez ten článok som sa dostala ku konferencii prestížnych ekonómov z univerzít celého sveta na tému Ekonómovia pre mier. 

Vôbec som netušila, že takéto konferencie sú pravidelne, väčšinou v USA a o čom to celé je. Mnohí by si povedali, to nemôže byť zaujímavé, keď je to len o mieri, ako môže ekonomika súvisieť s mierom a zas sa mi otvoril úplne nový obzor. Napríklad, ako sa dá pomocou ekonomiky kaziť plány zbrojárskemu priemyslu, aby skutočnej spodine na svete vojny nevynášali a umelo ich nerozdúchavali!

Veľmi by som to odporúčala práve novinárom, lebo podľa mňa o tom netušia práve novinári:

V každom prípade, ja venujem veľa času vzdelávaniu sa v politike, čo je v nej aktuálne nové a nemyslím si, že viac by mi dali knihy, ktoré o politike len teoretizujú a nič aktuálne nerozoberajú. Najmä, keď vidím, že mnohí inteligenti čítajú k politike odborné knihy a výsledkom je, že dospeli k tomu, že svetový mier nám zabezpečia preteky v zbrojení a mier s Ruskom nastane až po tretej svetovej, keď Rusko porazíme. To si myslím, že potom tí inteligenti nemajú všetkých päť pokope.

Dovolím si tvrdiť, že možno si prečítali pár odborných kníh k politike (napríklad primitívneho intelektuála Buzalku), súčasnú politiku nesledujú a výlučne len v podaní progresívnych novinárov – ako im to, čo sa okolo deje, predžuli a toto im stačí.

Potom, keď si otvoríte Denník N alebo SME, ste zdesení, že miesto serióznych článkov k politike s faktami a informáciami, majú tam len infantilné štvanie svojich čitateľov proti voličom vládnej koalície ako proti nacistom (a postsedliakom ako Buzalka) a to dokola.

Jednoducho ich novinári, teda skôr len politickí aktivisti pre jedinú politickú stranu, vsadili na to, že ich politická strana skôr vyhrá voľby, keď ich čitatelia budú robiť agresívny nátlak na spoluobčanov, aby volili ich stranu, keď nechcú byť pre nich odporný ľudský odpad a len nacisti.

Toto by sme na škole nazvali šikana, ale keď to robia novinári, volajú si to žurnalistika! Pritom ide o násilnú šikanu zo strany progresívnych novinárov, keď svoje stranícke médiá zneužívajú na dehumanizovanie voličov iných strán na ľudský odpad. Presne tak to robili aj nacisti. Určite takýmto spôsobom štvali aj proti Židom. A tiež sa cítili, že sú tí vyvolení s vyššou morálkou!

Preto sú ich čitatelia týmto fašizovaní. Byť fašizovaný neznamená uctievať Hitlera alebo kohokoľvek uctievať, ale veriť hlavnej fašistickej alebo nacistickej téze, že my sme tí vyvolení, lepší s vyššou morálkou a iní sú ľudský odpad, niečo menejcenné! Tiež je jedno, v kom vidia ľudský odpad. Pre niekoho to boli Židia, pre niekoho homosexuáli a pre týchto progresívcov sú to voliči, ktorí sú ľudský odpad len preto, že ich nevolia. Dennodenne môžete v ich diskusiách čítať, že spoluobčanov nemajú za ľudí, ale skutočne za ľudský odpad! 

K tomuto obrazu ich zfašizovali progresívni novinári. Práve ich čitatelia ukazujú, že s rovnakou vervou by prenasledovali aj Židov, keby žili v dobe, keď takto ľudí štvali proti Židom. Vypovedá to o miere ochoty – považovať ľudí okolo seba za ľudský odpad a byť presvedčený, že oni sú niečo viac od len ľudského odpadu. Preto potrebujú nepriateľa!

Oni by s tým nesúhlasili, lebo sa naučili tejto detskej logike:

prvé dieťa povie – Máš deravú sukňu!

druhé dieťa nevymyslí nič nové, len to vráti – Ty máš deravú sukňu!

prvé dieťa povie – A včera si udrela Janku!

druhé dieťa povie – Ty si včera udrela Janku!

Čokoľvek povie prvé dieťa, druhé to len zopakuje aj keď to nedáva logiku a trepe nezmysly!

My, pre nich ľudský odpad, sme písavali – Cenzúrujete nás! Tuto a tuto…

Ich „intelektuálna elita“ sa chytila len toho istého – Cenzúrujete nás, čakáme, že nás budete cenzúrovať!

My, pre nich ľudský odpad, sme písavali – Je to ako k Orwellovi! Tuto a tuto…

Ich „intelektuálna elita“ sa chytila len toho istého – My sme ako v Orwellovi, čakáme, že to bude ako v Orwellovi!

Zatiaľ idú, vo svojich bludoch, presne v našich stopách. Vykrikujú to isté, čo sme tu písali celé mesiace a roky, ale my sme na to dávali konkrétne príklady, čo bolo cenzúrované a čo je ako v Orwellovi a prečo. Mali sme k tomu argumenty, prečo je to tak.

No keď nás len opakujú, zakaždým vykrikujú, nie že sa im to deje, ale môže diať, v budúcnosti! Čo je teda čistá konšpirácia, keď sa im to nedeje, len môže diať v budúcnosti!

Ich nikto necenzúruje a ich nikto neprenasleduje ako v Orwellovi, nemajú k tomu žiadne fakty, výlučne konšpirácie!

A potom ešte vykrikujú o strašení, čo tu oni strašia celé roky, že Rusko nás bez provokovania napadne! Len tak z plezíru!

Ešte pri tom Orwellovi mali ako argument, že nemôžeme byť ako v Orwellovi, lebo ako sa to dá zrovnať, keď nás nikto fyzicky nemučí?

A teraz, keď aj toto po nás len opakujú, že sú ako v Orwellovi, kde vás niekto fyzicky mučí?

Rovnako konšpirácie! Celé roky tu fičia na tom, že vraj ľahko podliehame konšpiráciám (pričom naše konšpirácie sa rokmi doradu ukazujú ako cenzúrované pravdy) ale oni masovo podliehali všetkým konšpiráciám ich médií od Iraku, cez slniečkárstvo, propagandu jedného svetra, ako sankcie položia Rusko a nie nás… a masovo podliehajú aj takej debilnej konšpirácii, že atentát bol fingovaný!

Progresívny „mein kampf“ od postintelektuálov Buzalku a Šimečku v knihe „Postsedliaci“

Progresívny „mein kampf“ samozvaných „postintelektuálov“ alebo „pseudointelektuálov“ z minulého roku, na ktorom si postavil svoj nacizmus voči ľudskému odpadu v spoluobčanoch, čo ich nevolili, Šimečka a ďalšie progresívne papagáje po ňom.

Najlepšie ho spoznáte z recenzií, ktorých je už veľa:

Podľa mňa je najtrefnejší tento odstavec z recenzie zo Štandardu:

„Ostatne, postintelektuál textom nepotrebuje rozumieť. Naopak, čím menej rozumie, tým sa cíti blaženejšie. Iba vtedy totiž prijíma múdro, ktoré je bežnému postsedliakovi neprístupné. Pochopili to postmodernisti, keď začali chrliť texty, za ktoré by sa nehanbil generátor náhodných slov.“

„Oproti tomuto (tejto knihe) je ešte aj taký Havran intelektuál“

„Bazalka je pseudovedec: sociálny antropolog.

Robí na fakulte UK, ktorá je vyslovene vytvorená pre Sorosoidov, kde za naše dane riešia podobne agendy.
Ponižovať,zhadzovať,ostrakizovat a hlavne prevychovavat túto postsedliacku pliagu zrodenu z pastierstva a rolnictva.
Jedna technická: že zrovna tento obstarožny seladon v brutálne buransky nevkusnej polokošeli s sednucou druhou bradou niečo píše o obtlstlych ľuďoch, to ma p@ser 🙂
To je no a samozrejme bodyshaming je ok iba keď to robia svedkovia Šimečkovi.
Keď kritizuje ich vizuál niekto, tak to je naozaj úbohé a zákerné.
Bapriam fašistické.“

„Progresívne nadužívanie pojmu fašizmus na jeho esenciálnosť neupozorňuje, ale naopak ho relativizuje.

Odporúčal by som novú knihu Davida L. Bernsteina
Woke Antisemitism: How a Progressive Ideology Harms Jews
(Woke antisemitizmus: Ako progresívna ideológia škodí Židom).

Ako píše v predslove tejto knihy Natan Šaranský, ktorý prežil mučenie v gulagu hovorí „Som znepokojený ideologickým prostredím v USA, globálnej superveľmoci, majáku nádeje pre celé ľudstvo“
Bývalému väzňovi komunistickej krajiny sa pri pohľade na americkú kultúru, ktorá podľahla ideológii skupinového myslenia, vybavujú staré nočné mory. Opakuje sa absurdný scenár: inak sa rozmýšľa a hovorí doma a inak na verejnosti, bujnie pochlebovanie, ostrakizovanie a démonizovanie každého, kto sa odváži nesúhlasiť, káže sa láska a praktizuje nenávisť. Lenže tentoraz je dejiskom Amerika – stále krajina slobody, ale odvážlivci sa tu už necítia celkom doma.

Jedným z aspektov tejto totalizujúcej ideológie je však antisemitizmus, ktorý priniesol utrpenie miliónom ľudí a ktorý – ako vždy – ohrozuje nielen Židov, ale aj samotný liberalizmus. Šaranský vysvetľuje, že ak „vo ‚woke‘ ideológii nahradíte slovo rasa slovom trieda, dostanete takmer presne tú istú marxisticko-leninskú dogmu, ktorou nás indoktrinovali v školách a ktorá sa stala základom nenávisti voči disidentom a každému, kto sa odvážil spochybniť stranícku líniu“

viac: https://lawliberty.org/book-review/ideological-antisemitism-on-the-left/

https://www.postoj.sk/122742/ako-woke-ideologia-skodi-zidom
https://www.amazon.com/Woke-Antisemitism-Progressive-Ideology-Harms/dp/1637587678

Štandard – Vitálošová:

Čo kniha Postsedliaci ponúka slovenským postintelektuálom

„Keď som v septembri knihu Postsedliaci hľadala v bratislavských kníhkupectvách, prekvapilo ma, že je všade vypredaná. Za to, že zbierka esejí ide na odbyt, je pravdepodobne zodpovedný Martin Šimečka, ktorý knihe antropológa Juraja Buzalku urobil reklamu v Denníku N.

Čitatelia sa dali zlákať na niečo iné. Šimečka píše, že Buzalku „by mal čítať každý, kto chce porozumieť slovenskej spoločnosti a príčinám dnešného fašizmu“.

To je veľký sľub. Ktorý progresívec by nechcel pochopiť fašizmus? Veď toto slovo sa na nich valí zo všetkých strán. Od roku 2013, kedy sa datuje najstaršia Buzalkova esej v knihe Postsedliaci, sa výskyt slova fašizmus (fašisti, fašistov, atď) v médiách stisícnásobil.

Podľa aplikácie Mediaboard, ktorá monitoruje slovenské médiá, v roku 2013 zaznel tento výraz v mediálnych výstupoch 306-krát. V roku 2022 sa slovo fašizmus, podľa spoločnosti, objavilo 14 417 ráz.

Rozšíril sa tiež počet ľudí, organizácií aj politických strán, ktoré podľa progresívnych komentátorov spĺňajú definíciu fašizmu. Diagnostikovanie fašizmu sa rozmohlo až tak, že…

Čo zapríčinilo tento “fašizmus” je teda pre progresívcov vysoko aktuálna otázka. Kladú si ju aj neprogresívci. No zatiaľ čo neprogresívne názorové spektrum sa pýta, prečo “mainstream” za každým stromom vidí Mussoliniho, progresívci svojmu strašiakovi skutočne veria. 

“Ty sa nebojíš fašizmu?!” nedávno sa ma opýtala moja príbuzná. V jej hlase pritom nezaznievala závisť, skôr rozhorčenie. Naznačila, že meradlom slušného človeka je to, ako “citlivo vníma” hrozbu fašizmu. Čím dlhší pobyt na psychiatrickom oddelení s panickými atakmi z nástupu Fica, tým väčší demokrat.

Skeptici ako ja by zasa od knihy mohli očakávať, že sa dozvedia aké nové spôsoby diagnostikovania hnedej pliagy intelektuáli vymysleli.

Kniha však na otázky neodpovie ani jednej spomenutej skupine. Aby totiž text mohol odovzdať informáciu, musel by dávať zmysel. Buzalkove eseje, ktoré sa týkajú tak rôznorodých tém ako štúrovci, poľnohospodárstvo, Vinnetou, alkohol a ďalšie, odpovedajú namiesto toho na otázku inú: Ako (ne)rozmýšľajú dnešní progresívni postintelektuáli?

Pozor, nie pseudointelektuáli. Tí sa tvária múdro. Narozdiel od pseudo, postintelektuál sa už netvári. Nie je sa pre koho, keďže cieľovka namiesto rozmýšľania vníma signály kmeňovej príslušnosti, no najmä sa obklopuje výrazmi, ktoré ju upokojujú. Zelený údel (Green Deal) multikulturalizmus, dekolonizácia, inklúzia, kvóty, pokrok, otázka zastúpenia žien (v poľnohospodárstve). Tým všetkým Buzalka hladká progresívcov, hoci z jeho pera tieto termíny často nedávajú zmysel.

Okrem pozitívnych výrazov antropológ svoju kmeňovú príslušnosť signalizuje aj mierou dehonestovania iných skupín. “Hordy nenávistných pseudokresťankov”, “mamičky z Eurovey” a “pologramotní fašisti”, “katolibanci” aj výrazy ako “klerikálna pornografia” naznačujú, že autor hovorí rečou svojho kmeňa.

Prichádza teda s výrazom “postsedliaci” ako novým slovom pre všetkých, ktorým sa nadávanie do “sedlákov” už zdá nemoderné. 

Postintelektuálovi sa slovo páči aj preto, že ho autor nedefinuje, preto si pod ním môže predstaviť čokoľvek. Zároveň je to nadávka podložená niečím hmatateľným – konkrétne papierom usporiadaným do podoby knihy.

“Vidiekom sa tu samozrejme nemyslia iba malé obce a lazy, ale aj mestečká a väčšina miest v krajine”, upresňuje autor. “S výnimkou najväčších aglomerácií ako Bratislava a Košice ide o viac ako štyri pätiny Slovenska, ktoré majú vidiecky charakter a odkiaľ mnohí vidiečania naďalej dochádzajú do miest”, dodáva Buzalka.

Inak povedané, vidiek, teda Slovensko, je podľa Buzalku fašizmus. “Úspešní v tomto dominantne vidieckom prostredí sú lídri, umne narábajúci so sociálnou demagógiou a nacionalizmom, zmiešaným s ľudovým katolicizmom”, zamýšľa sa antropológ.

Čo tým chcel autor povedať

Zatiaľ čo v označovaní väčšiny Slovenska za dedinských fašistov je autor aspoň zrozumiteľný, v iných častiach knihy sa uchyľuje k nečitateľnosti.

Nevadilo to doposiaľ žiadnym recenzentom denníka Sme a Denníka N. Ostatne, postintelektuál textom nepotrebuje rozumieť. Naopak, čím menej rozumie, tým sa cíti blaženejšie. Iba vtedy totiž prijíma múdro, ktoré je bežnému postsedliakovi neprístupné. Pochopili to postmodernisti, keď začali chrliť texty, za ktoré by sa nehanbil generátor náhodných slov. Pochopil to aj Juraj Buzalka. V Postsedliakoch je zmysluplnosť výnimkou.

Autor sa dopúšťa myšlienkových skratiek, nad ktorými ostáva rozum stáť. Napríklad keď v eseji Obilie a násilie naznačuje, že návšteva politika na žatve je dôvodom rasistického násilia na Rómoch.

Vymenovaniu všetkých myšlienkových prešľapov Buzalku by bolo potrebné venovať knihu (s názvom Postsedliaci). Preto ako posledný príklad uvediem úryvok z eseje o multikulturalizme. Autor tu tému migrantov zo severoafrických a moslimských krajín v Európe prezentuje v schválenom štýle – tvrdiac, že ich prijatím nič neriskujeme.

Juraj Buzalka si však v eseji, ktorou reagoval aj na incident hromadného sexuálneho násilia v Kolíne nad Rýnom na Silvestra 2016, povedal niečo iné. “Pri čítaní novoročných správ z Kolína sa mi však pripomenul obraz z pláže v Dubaji, kde som na vlastné oči videl desiatky pakistanských robotníkov po pás vo vode, ako si pri pohľade na vyše šesťdesiatročnú dôchodkyňu z Európy v celých plavkách uľavovali pravou rukou”, píše Buzalka.

Hoci nedáva zmysel, sledujme tento myšlienkový pochod ďalej. Buzalka videl “desiatky” mužov spoločne masturbovať nad ženou, ktorá bola odhalenejšia, než je v pakistanskej kultúre zvykom. Čo z toho vyplýva pre strednú Európu, kde ide o bežný plavecký odev?

K tomu sa autor nevyjadruje. Že by za nevhodné správanie mladých mužov mohla iná kultúra, je ale pre Buzalku neprípustné, a preto dvíha prst smerom k ľuďom, ktorí si dovolili šíriť túto konšpiráciu. “Možnože gastarbeiterov núti masturbovať na verejnosti „kultúra islamu“, povedal by slovenský premiér či český prezident”, píše autor.

Zatiaľ čo čitateľa by mohlo zaujímať, ako získal slovenský antropológ vhľad do témy masturbácie Pakistancov na dubajských robotníckych ubytovniach, Buzalka sa vyberá iným smerom. Iná kultúra za hromadné obťažovanie žien migrantmi v Kolíne nemôže preto, že aj hinduisti majú problém so sexuálnym násilím. Okrem toho, ani to porno, také tradičné pre našu kultúru, nie je úplne bez problémov.

“Netreba teda pripomínať beštiálne znásilnenie študentky v indickom autobuse alebo prostý fakt, že porno, ktorého producentom je Česko či Maďarsko svetovou špičkou, je primárne založené na kultúre ponižovania žien, aby bolo jasné, že v Kolíne nejde o islam.”

Porno je teda zlé, ale keby mali Pakistanci porno, nemuseli by verejne masturbovať nad 60-ročnými turistkami. Autor ďalej uráža inteligenciu čitateľa aj dodatkom: “Mimochodom, tretina Čechov si napriek (či vďaka?) slobode (a voľne prístupnému pornu) myslí, že ženy si za znásilnenie môžu samy.” Naznačuje Buzalka, že kým v našom geografickom priestore nebude nula mužov, ktorí zo znásilnenia obviňujú ženy, nemáme právo brániť migrantom páchať hromadné sexuálne útoky?

Neviem, ale môj postsedliacky rozum mi velí ísť radšej na záhradu plieť burinu.“

(krátené)

https://standard.sk/445132/co-kniha-postsedliaci-ponuka-slovenskym-postintelektualom

„Primitív hrajúci sa na intelektuála a príslušníka elity spoločnosti adresuje svoju knihu jemu podobným.“

„Skvelá recenzia „literárneho“ kusu lajna, nad ktorým zjavne vášnivo diskutujú a ochkajú zelení boľševici. Tento revolučne kritický „klenot“ sa zaiste čoskoro dostane do povinnej četby namiesto vlasteneckého titulu Vojna a mier, či protivojnového Na Západe nič nového. Stačí voliť PS.“

„Buzalka dnes v podcaste Aktualít „Ráno nahlas“ okrem iného otvorene hovoril o tom, že za Sorošove peniaze robil v 90. rokoch kampaň na Slovensku za naše ukotvenie v západných štruktúrach, teda za náš vstup do NATO a EÚ.

Tento rok došlo k zmene. Pôsobenie Soroša na Slovensku už nie je konšpiráciou, či tabu. Stalo sa pravdou. Už sa o jeho pôsobení otvorene hovorí aj v mainstreame.

Je užitočné si ten podcast vypočuť. Človek získa obraz o tom, ako vnímajú Slovensko a Slováka „naši“ intelektuáli, ktorí na univerzitách pôsobia na našu mládež.“

„Až do precitania tohto článku som žil v blaženej nevedomosti. Teraz uz bohužiaľ viem, že existujú nejaké “buzalky”, ktoré píšu ideologicky vyhranené texty nizkej kvality, ktoré akurát tak otravujú mysle svojim čitateľom.“

„Tento „literárny skvost“ som teda ani nezaregistroval. Zrejme nie som správny inteleguán hľadajúci potravu pre povzbudenie svojho pocitu nadradenosti a ukojenie túžby po objavovaní, či aspoň tušení hlbokých právd v obskúrnych bláboloch. Asi by som sa mal hanbiť. Ale asi nebudem. Každopádne prínosná recenzia. Len neviem, či mám jej autorku pochváliť, alebo skôr poľutovať, že sa tým dielom prehrýzla do konca.“

„Vďaka za výborný text.
Postintelektuáli – skutočne trefné…“

„Autor knihy zjavne patri ku cechoslovakistickej klike ktora nenavidi tento narod napriec generaciami. A ako vidime na pripade familie Simeckovcov, jedneho sa zbavis a druhy ho nahradi. Nadavanie do sedliakov a fasistov je uplna klasika. Oni to tak aj citia. Su to cechoslovakisti a bolsevici.“

„Pozoruhodná literatúra. Odporúčam najlepšie Buzalkove výroky nominovať tu:
https://www.napalete.sk/perly/

„Buzalka je dedinčan … takto prekonal zakomplexovanosť a dnes už patrí do tej „lepšej spoločnosti“ pseudointelektuálov.“

„Ďakujem za zaujímavý pohľad na „mein kampf“ bratislavskej a košickej kaviarne“

iná recenzia Pravda:

Recenzia knihy Postsedliaci: Ako sa intelektuáli nedokážu priblížiť vidieku

Najväčším paradoxom publikácie, ktorý som si uvedomila až niekoľko dní po jej prečítaní, je, že hlas „postsedliakov“ v nej vôbec nezaznie. Autor ponúka svoje úvahy na rôzne témy rezonujúce v spoločnosti, uvažuje nad človekom z vidieka, no nedokáže sa mu priblížiť.

Často sa totiž zdá, že autorovi ide skôr o nájdenie receptu pre politikov, ako získať hlasy ľudí z vidieka. Na jednej strane vystríha pred populizmom a ľuďmi, ako je Robert Fico, ktorý „dokáže byť s ľudom proti systému“, no ak by išlo o politika s „vhodnými názormi“, takýto oportunizmus by mu zrejme neprekážal.

Napriek tomu, že texty majú akademický nádych, je v nich akosi málo vedeckých podkladov. Buzalka sa napríklad často odvoláva na svoje zážitky či na nemenovaných priateľov. Od empirických poznatkov tak často prechádza k svojim subjektívnym názorom.

Jazyk, ktorý si autor zvolil, sa nedá označiť za prístupný, a preto je otázne, komu je kniha vlastne určená. Nejde o čisto akademické texty, bežnému čitateľovi sa však nečítajú ľahko. Nuž a najfascinujúcejšie na tom je, že hoci sú napísané zložito, tak jednotlivé úvahy kĺžu po povrchu a často nikam nevedú.

Podľa Martina M. Šimečku by si knihu mal prečítať „každý, kto chce porozumieť slovenskej spoločnosti a príčinám dnešného fašizmu“. O tomto výroku by som dlho polemizovala, k žiadnej príčine fašizmu som sa totiž nedopátrala.

Namiesto toho sa čitateľ v závere stretne s poďakovaním miliardárovi Georgeovi Sorosovi, „ktorý napriek svojej elitnej pozícii v nervovom centre kapitalistického systému – vo finančníctve – verí vo svet ako spolupracujúcu globálnu komunitu“.

Ukončiť kapitolu vyzdvihujúcu liberalizmus ako jediný fungujúci systém poďakovaním sa miliardárovi je najúsmevnejším paradoxom celej knihy. A to nehovorím z pozície človeka, ktorý by šíril akékoľvek hoaxy spojené so Sorosom. Ale slepý obdiv voči miliardárom, ktorým údajne vďačíme za skvelé fungovanie našej spoločnosti, je naozaj cez čiaru.

Mamičky z Eurovey a pipiny z obchodných centier

Takýchto úvah, ktoré človeka nenechajú chladným, je v knihe viacero. Osobne som sa niekoľkokrát pozastavila nad povýšeneckým tónom autora, ktorý do sociálnej antropológie uviedol nové pojmy ako napríklad „mamičky z Eurovey“ či „pipiny z obchodných centier“, ktoré podľa mňa rozhodne nezodpovedajú jazyku progresívneho liberála.

Jedna vec je odsúdiť fašizmus a jeho prisluhovačov, druhá je automaticky zaškatuľkovať a vysmievať sa z ľudí, ktorí tak úplne nespĺňajú predstavu liberálnych demokratov o správnom občanovi. Opäť som naivne očakávala snahu pátrať po príčinách zásadných spoločenských rozkolov, no narazila som na dôvod, prečo je väčšina našej krajiny negatívne naladená voči tzv. bratislavskej kaviarni.

A tým si vlastne odpovedám na otázku, ktorú som si položila vyššie – komu sú Postsedliaci určení? Intelektuálom, ktorí tak horlivo bijú za diskusie, no odmietajú cudzie názory. Potľapkajú sa medzi sebou po pleciach, ako dobre, že máme tú demokraciu, no svojimi (ne)činmi nič neovplyvnia. A to je škoda, pretože by to mal byť ich hlavný cieľ – pátrať po príčinách problémov, nachádzať riešenia a prístupným jazykom ich komunikovať s občanmi. Namiesto spájania však svojimi textami plnými irónie a sarkazmu naďalej rozdeľujú.

Namiesto toho sa autor v jednej časti so sebaľútosťou zamýšľa nad tým, ako manuálne pracujúci ľudia opovrhujú intelektuálmi. Ak mám povedať pravdu, väčšinou to býva skôr naopak. V našej kultúre je bežné, že rodičia opovrhujúco ukazujú prstom trebárs na smetiara, a vystríhajú svoje deti slovami: „Uč sa, lebo takto dopadneš!“ Kto má teda na Slovensku väčšiu úctu, profesor na univerzite alebo človek, ktorý pracuje manuálne?

Zbierka textov Juraja Buzalku, v ktorej okrem iného porovnáva Vinnetoua so Štúrom, vám toho veľa nedá. Svetlým bodom knihy sú úvahy o multikultura­lizme, ktoré na rozdiel od mnohých iných dávajú zmysel a dá sa s nimi súhlasiť. Inak ale ide o zložité čítanie, ktorého zmysel čitateľovi často uniká. S hanbou sa musím priznať, že doteraz neviem, kto to vlastne tí postsedliaci či postagrárni samozásobitelia sú.“

(krátené)

https://kultura.pravda.sk/kniha/clanok/689672-recenzia-knihy-postsedliaci-ako-sa-intelektuali-nedokazu-priblizit-vidieku/

Tí, čo nás nevolia a preto sú fašisti!

Ešte iná recenzia z Denníka N, no podobná:

De Re Rustica

„Žiaľ, okrem obskúrneho obsahu je slabý aj jazyk, ktorý autor používa. Vedec, antropológ, rutinne pracuje s termínmi, ktoré nie sú súčasťou bežnej jazykovej výbavy čitateľov žurnalistických skratiek. To je v poriadku. Konfliktne však pôsobia ostré prechody na dlhé citáty (a dlhými myslím, viac než jednu stranu dlhé) žurnalistov, ktoré veľmi neostrým jazykom sprostredkúvajú svoje pozorovania alebo bonmoty. Je intelektuálne svieže, ako žurnalista sprostredkuje ťažšie čitateľnú myšlienku vedca širšiemu publiku, tým že ju prerozpráva jednoduchším jazykom. Otáznejšie je, aký význam má pre vedca opakovať žurnalistickú skratku. Možné je však, že knižka bola zamýšľaná ako ešte o trochu ľahší žáner – čomu by mohli nasvedčovať morálne hodnotenia skupín, ktoré v princípe nie sú vhodné pre odborný text. Dielo tak pôsobí viac ako prihlásenie sa k ideologickému prúdu autora, než ako snahu vysvetliť dynamiku vývoja spoločnosti.

Dielo tak pôsobí viac ako prihlásenie sa k ideologickému prúdu autora, než ako snahu vysvetliť dynamiku vývoja spoločnosti.

Pojem post-sedliactvo neopisuje našu realitu. Nie sú tu dokonca ani skutoční sedliaci. Z majiteľov pôdy sa formujú rody, ktoré majú tendenciu či už brániť územie, alebo expandovať. Rurálne Slovensko je v tomto paródia, generujúca anti-systémové sily, projektujúce návrat ku životu, aký nikto neviedol, ktorých agendou je v skutočnosti klanová kleptokracia a parazitovanie. V tomto spočíva Buzalkove nepochopenie: na Slovensku neprebehlo etablovanie sedliactva. Hobitíny, ktoré si staviame sú iba napodobneninou. Preto neexistuje ani žiadna post-forma.“

(krátené)

https://dennikn.sk/blog/3635408/de-re-rustica/

Jednoducho ideologické vyznanie zeleného boľševika s nacistickým myslením, ktoré pripisuje iným a progresívne papagáje Šimečka atď. po nich. 

.