malinova

Kaviareň cez víkend spustila doslova nadšený rev. Po prvé, „občianska“ zbierka na muníciu pre Ukrajinu už priniesla viac ako 2 mil. eur.

Po druhé, Snemovňa reprezentantov USA schválila „pomoc Ukrajine“ v objeme 60 mld. USD. Po tejto správe zasiahla kaviareň priam orgiastická vlna nadšenia.

V nej, mimochodom, úplne zaniklo, že na zbrojné dodávky Ukrajine sa použije len menšia časť danej čiastky, v skutočnosti polovica výdavkov pôjde americkým ozbrojeným silám (z toho napríklad 11 mld na „posilnenie ich bojaschopnosti“ v Európe, čiže „pomoc Ukrajine“ tu znamenajú napríklad nové radary či rakety v Rumunsku, Poľsku, Bulharsku, ale aj transportéry či jedálne pre vojakov v Taliansku).

Vrátane tej najväčšej. Vietnam si vyžiadal katastrofálnu daň na obyvateľstve aj prírode Vietnamu, ale aj na obyvateľstve USA (okrem 58 tisíc mŕtvych vojakov to znamenalo aj začiatok drogovej epidémie v USA, keďže z Vietnamu domov prilietali vojaci ako narkomani, a za nimi sa tiahli aj dodávky heroínu).

Ide o vojnu, na ktorej doslova vyrástol moderný vojensko-priemyselný komplex krajiny.

Za podpory rôznych „intelektuálov“ a médií hlavného prúdu. Čo na tom, že nesedel základný obraz, ktorý sa verejnosti podával? Ten obraz bol, že krvilačný režim severného Vietnamu po porážke juhu pôjde ďalej a postupne padne Thajsko, Malajzia, Indonézia. Nepripomína vám to niečo?

Realita bola v oficiálnych zdrojoch tabu. A to, že juhovietnamský režim bol ťažko skorumpovaný, a mal oveľa menšiu podporu obyvateľov, ako to Washington podával, Severný Vietnam bol oveľa menej v područí Sovietskeho zväzu, ako tvrdili propagandisti, Hanoj nezaujímala infiltrácia ďalších krajín Ázie, atď. (Ukrajina nie je to isté, režim sa nedá porovnať, podobne Rusko nechce oslobodzovať územie, chce bezpečnostné záruky.)

Pravda sa ale postupne do médií začala dostávať, podobne sa propaganda postupne verejnosti začala prejedať, až prišli masové protesty. Ale trvalo to dosť dlho a hlavne samotná vojenská podpora pokračovala aj dávno po tom, ako už vojna Ameriku prestala baviť.

No a nakoniec to Nixon s Kissingerom oficiálne odpískali. Američania sa z Vietnamu stiahli. A potom už rýchlo padol aj režim. Ako by napísal Tóda, Pataj, Goda, Tódová a ďalší jasnozriví analytici, proste Nixon a Kissinger boli zbabelci a nakoniec ustúpili zlu.

Nestalo sa ale nič. Vietnam nezaútočil na Thajsko či Malajziu (akurát o niekoľko rokov intervenoval v Kambodži proti krvavému režimu Červených Kmérov). Dnes dokonca s USA hospodársky významne spolupracuje.

Ale realita v príslušných vrstvách vtedy nikoho nezaujímala. Naopak, dlhé roky propaganda točila obraz úbohého malého Južného Vietnamu, na ktorého útočí silnejší, krvilačný sused. „Ak je niekto napadnutý, je našou povinnosťou mu pomáhať“. „Zlu ustupuje len zbabelec“. A vyťahoval sa príklad appeasementu a podobne. Ako dnes. A zbrane sa točili. Ako dnes.

Hlavný rozdiel je v tom, že vtedy tam umierali priamo americkí vojaci, dnes sú veci zariadené iným spôsobom.

Ale inak to sedí, v tom, ako funguje propaganda, sa toho za roky veľa nezmenilo. Ako hovoria Francúzi, čím je to viac iné, tým je to vlastne viac rovnaké.“

Zjavne najviac sa im páči myšlienka, že Slovensku by mohli byť pozastavené niektoré finančné toky, alebo aspoň by sa tým malo ešte nejaký čas intenzívne hroziť.

Ešte šialenejší príklad: pred týždňom nemecká polícia zrušila konferenciu ľavicových aktivistov, ktorí sa venovali otázke Gazy. Event proste prerušili a ľudí vytlačili von. Niektorým rečníkom dokonca dopredu zakázali vstup na územie Nemecka. Iným pohrozili, že ak sa budú v súvislosti s konferenciou vyjadrovať, hrozí im ročné väzenie.

Vláda oficiálne klamala, že to robí preto, že ide o akciu islamistov a iných nebezpečných živlov.

V skutočnosti medzi rečníkov patrili ľudia ako Varoufakis, bola to typická akcia intelektuálov a bolo na nej viac Židov ako Moslimov. Vláda o evente klamala doslova neuveriteľne, a keď sa jej predstaviteľov pár slušných domácich novinárov pýtalo, čo za nezmysly o evente tvrdili, vysoké úradníčky ministerstva vnútra im na tlačovke v podstate odmietli odpovedať.

Do toho iné postihy. Napríklad kolínska univerzita zrušila hosťovanie prominentnej americkej akademičke, keďže tá sa niekde vyjadrovala za ukončenie konfliktu aj okupácie.

Nemecko tiež napríklad okamžite zastavilo financovanie UNRWA, organizácie OSN na poskytovanie humanitárnej pomoci v Gaze. Stačilo, že Izrael úplne bez dôkazov začal tvrdiť, že niektorí jej pracovníci úzko spolupracujú s Hamasom.

Odkiaľ plynie toto nechutné, otrocké konanie? Úprimne, sú na to podľa mňa zhruba tri dôvody:

– ten prvý je celkom pragmatický. Mnohé popredné nemecké firmy mali medzi svojimi zakladateľmi, vlastníkmi či manažérmi ľudí úzko spolupracujúcich s nacistami. Od finančných firiem ako Allianz, cez automobilových priemyselníkov ako rodina Quandtovcov ovládajúca BMW či ľudí z rôznych známych potravinárskych značiek. Samé osebe by dnes, dávno po vojne boli nejaké výčitky na dané firmy hlúpe. Ale svet takto rozumne nefunguje. Pre silnejšie kliky nie je taký problém roztočiť aj dnes v prípade potreby komunikačnú búrku okolo „nacistického dedičstva“ firiem. Synovia a vnuci nejakých obetí si spomenú, že dodnes trpia a chceli by dať dané firmy na súdy, atď. Nemci vedia vyrábať autá, ale komunikačné mašinérie či právnické siete neovládajú tak, ako iní. Lepšie si na seba neprivolávať rôzne druhy pomsty za to, že by sa nesprávali „správne“.

To sú ale dôvody, ktorými sa riadia naozaj úzke skupiny ľudí. Čo širšia politická elita a čo verejnosť?

– Nuž, je to síce klišé, ale sedí: je to národ disciplíny, respektíve národ, ktorý má rád Ordnung a Gleichschaltung. Mimochodom, toto platilo už viac ako sto rokov dozadu – ak si chcete prečítať niečo zaujímavé a vtipné o danej mentalite, odporúčam knihu Traja muži na prechádzke (Three Men on the Bummel) od Jerome K. Jerome, autora oveľa viac známejšej knihy Traja muži v člne. Tento menej známy kúsok (celý text sa dá nájsť na internete, keďže sa naň už nevzťahuje copyright) veľmi pekne opisuje nemeckú mentalitu (v krajine som prežil tri roky, síce v bezpečí medzinárodných campusov, ale predsa len… a kniha o tom, ako daný národ myslí, ma mimoriadne oslovila svojou presnosťou, hoci bola napísaná veľmi dávno).

Túto mentalitu ešte posilnil povojnový vývoj, keď sa Nemci vzdali nejakého intenzívnejšieho umeleckého a intelektuálneho snaženia (česť výnimkám, ale skúste si porovnať ich literatúru, filmy či diela zo sociálnych vied alebo humanít s tým, čo sa za ostatné desaťročia vyprodukovalo vo Francúzsku, v Škandinávii, či v Británii). Vyrábajú autá a večer si spokojne dajú klobásku. Intelektuáli si zájdu najprv do divadla, a potom spokojne dajú klobásku. Krajinu totálne ovládla maloburžoázna morálka. Vrátane konformity.

Proste, rešpektuje sa oficiálny, dominantný názor. A tým je pre nemeckých politikov názor „oficiálnych“ štruktúr západného sveta. Ten disciplinovane presadzujú. Bodka.

– tretí aspekt je asi najzaujímavejší. Aj iné krajiny zápasia s tým, že nevychovavajú práve samostatne mysliacu elitu, aspoň nie pre politiku, ale v prípade Nemecka je to zvlášť vypuklé.

Americký autor Kurt Vonnegut raz povedal, že teror je jedného rána sa zobudiť a zistiť, že krajinu riadia ľudia, ktorí boli vašimi spolužiakmi na strednej škole. On to myslel tak, že do politiky prebublajú práve tí najplytkejší paraziti, akých ste nemali radi už keď sedeli v laviciach vedľa vás. Ale mňa v Nemecku úprimne desilo, pri komunikácii s nemeckými spolužiakmi, to, ako všetci mysleli úplne rovnako a neoriginálne a akí tvárni boli voči všetkému „oficiálnemu“.

V niečom je to črta aj iných spoločností a veľmi toxická: nie je celkom zdravé, ak si budúci elitu vychovávate tak, že hladko prechádza školským systémom, bez nejakej možnosti trochu sa nechať obiť životom, pracovať na svojom poznaní a postojoch, zocelujúc sa v odvahe, aj intelektuálnej.

Ak dostávate všetko na pohodlnom podnose, s prívetivým úsmevom a s tým, že vyrastáte ako so systémom bezproblémovo spolupracujúce dieťa, tak aj zdanlivo náročné štúdium z vás nemusí vychovať naozaj komplexne mysliacu bytosť, a aj akože veľmi humanistická výchova vo vás nemusí pestovať skutočnú ľudskosť. Je to nebezpečie aj iných systémov, ale v Nemecku, v tej mimoriadne zglajchšaltovanej spoločnosti, je tá výchova totálne uniformnej a konformnej „elity“ zvlášť výrazná.

A silno to vidieť po tom, ako odišli generácie povojnových politických osobností ako Helmut Schmidt či Willy Brandt.

A výsledok je toto. Pozeráte na prejavy tých ministrov a máte pocit, že sledujete robotov. Alebo nejaký hororový film, kde sa do ľudských bytostí infiltrovali cudzorodé organizmy, ktoré ich plne ovládli. A z tej človečiny tam ostalo dosť len na to, aby tie telá chodili a tvárili sa ako ľudia. Vnútri už nimi nie sú.

Mrazí z toho.

Samozrejme, neznamená to, že by sme s danou krajinou nemali úzko spolupracovať. Sú našimi najvýznamnejšími hospodárskymi partnermi, stále majú viac ako slušnú vedu, dá sa tam mnohým inšpirovať, od územného plánovania po legislatívne procesy.

Ale taký je svet, zložitý, žiadna krajina nie je len dobrá alebo zlá a aj ohľadom mnohých aspektov politiky nášho ekonomicky silného partnera, a nielen politiky, aj fungovania spoločnosti, by som bol veľmi opatrný, až kritický.

Aj preto si treba ceniť, do akej miery napríklad u nás máme stále pomerne slobodnú diskusiu, a akú rôznorodosť názorov.

A ako u nás cítiť niekedy viac ľudskosti aj v tom, ako sa nedáme len tak strhnúť „oficiálnym“ názorom veľkých svetových médií, napríklad tam, kde ide o postoje k vojne a ku krviprelievaniu.

V tomto sme iní, vieme si aj proti väčším dupnúť. Chvalabohu.“