malinova

Našla som článok, kde som písala o odpúšťaní najväčšej svini zo socializmu a ospravedlnení mojej mame:

5. aug 2008 o 21:17

Tiez som mala pocit, ze som uz odpustila kazdemu, pokial som sa na to nedala. Stare krivdy si clovek nechce spominat, ale potom ich nemoze ani odpustit.
Akoby som az teraz otvorila skrinu, komu kazdemu som este neodpustila za krivdy, ktore sa mi nezdali az take dolezite, ale moze to byt potencialna sila neodpustenia.
Najprv som si hovorila: – Komu ja, co mam odpustat? Vsak som vsetkym odpustila! –
A odrazu som nasla uprostred upratovania papier:

„Napriek tomu, ze sucasne vedenie Filozofickej fakulty v ……………………. nenesie vinu na tom, ze ste boli v suvislosti s udalostami v rokoch 1968-1969 nespravodlivo postihnuta, dovolte, aby sme sa Vam ospravedlnili a vyslovili hlboke polutovanie nad tym, co sa dialo v uplynulych dvadsiatich rokoch.

Komisia, ktora bola na fakulte vytvorena na posudenie vsetkych pripadov perzekvovania ucitelov, zamestnancov a studentov FF …….., Vas v plnom rozsahu rehabilitovala.
Verime, ze hlboke demokratizacne zmeny prebiehajuce v celej spolocnosti budu zarukou, ze podobne pripady sa uz nikdy nebudu moct opakovat.

22. januara 1990 podpisany dekan fakulty“

Je to ospravedlnenie mojej mame za to, co som s nou prezivala tolko rokov a bol to najvacsi tien na mojom detstve, pretoze ho pokryval cele. V tieni tejto krivdy som vyrastla a pripadala mi rokmi taka samozrejma ako tien stromu nad nasim brlozkom, ktory tam odjakziva stal a navzdy tam stat bude.
Dvadsat rokov stresov, ci aj o rok bude este zamestnana a ci este nejake zamestnanie vobec najde sa podpisalo aj na jej zdravi. Sustavne ju k niecomu nutili, co jej potom znemoznovali, neschvalili, ale pritom na nu tlacili, ze to musi absolvovat, bolo uz pre mna prirodzene absurdum, ktore patrilo k zivotu. Drzala sa aj ako zena, kde tolki muzi to nezvladli a zacali pit alebo sa uplne opustili ako robotnici, ktori boli podozrivi aj kopat kanal. Aj tam, kde lisky davaju dobru noc, aj tam siahal kadrovy posudok.
Neviem, ci by tak rychlo bola zostarla a pred styridsiatkou bola v prechode, ale ked jej bolo velmi zle a zvracala, tak ako dieta som pocuvala medzi tym zvracanim jej vety: – Svine komunisticke! Svine! –
A pritom okolo nas kvitol socializmus.
Najtemnejsou castou tohto tiena bolo, ze moj otec neveril mojej mame, ze ten tien existuje a moze existovat, ze je pravda vsetko to, co sa mame dialo. Napriklad o estebakoch, coho boli schopni a co robili, ze nam odpocuvali aj telefon a vsetko to, co nemohla nijako dokazat. Vzdy to povazoval, ze zvelicuje, lebo v socializme sa az take veci nedeju a uz iste nie jej a predsa v socializme sa celkom dobre zije a ma sa dobre kazdy, kto nie je lenivy a je schopny. On sa nahodou mal dobre, tak si to vobec nevedel predstavit, co vsetko sa moze diat. Asi tomu ani nechcel verit. To len neschopni a neprisposobivi sa stazuju na spolocenske zriadenie. Pritom polovicu maminych kolegov som nasla vo zvazkoch STB. A takych, o ktorych to ani moja mama netusila.
A takych, ako bol moj otec, bolo velmi vela ludi. Povedala by som, ze drviva vacsina, ktora v socializme spokojna bola a z duse kaslala na tych par neprisposobivych jedincov, ktori boli len neschopni alebo len zvelicovali. Preco by sa nedalo v socializme kludne zit? Kvoli tym par ludom, co mali smolu alebo zvelicovali?!
Len od mojej mamy som vedela, co sa niekde odohralo, co sa mohlo odohrat a mohla mi v tomto pripadat ako blazniva Viktorka oproti inym, tak spokojnym ludom so socializmom, ako ked len ju trapi par sialenych jedincov, tych neprisposobivych a len nahodne postihnutych a co sa im stalo. Zrejme to boli len blbci, alebo nahodou mali smolu. No, co uz!
Vsak spravne a normalne je na takych zabudnut a nevyrabat zo zivota umelo peklo, akoby socializmus bol nejake peklo!
Verila som svojej mame, pretoze nikdy mi neklamala, ani len pri prkotinach a tych mnohych som povazovala len za lahostajnych, lahostajnejsich k druhym ludom, nez je moja matka.

Dnes ma vie preto najviac nastvat to, ako sa zrazu tolki tvaria, ze o tom, co sa okolo nich dialo a vobec mohlo udiat, samozrejme vedeli a samozrejme tym trpeli, ako ked niekto po funuse dostane rozum a hadam sa hanbi, ze netrpel, lebo bol lahostajny voci tomu, co sa dialo inym, ba ze dokonca tomu ani neveril.
Vsak tym ludom neverili casto ani ich rodinni prislusnici! To sa nestalo len mojej mame, ale mnohym! Vlastna rodina mnohym neverila, co az vsetko zazili a ze nezvelicuju. O jednom takom muzovi viem, ze spachal samovrazdu, pretoze velmi tazko niesol prave to, ze ani vlastna rodina mu neveri, ze naozaj nemoze si najst pracu a ze je to mozne len pre kadrovy posudok a nie pre lenivost alebo neschopnost.
Najviac krivd z neporozumenia takto napachali aj najblizsi.
Musi to byt hrozne, ked vam ani najblizsi nedoveruju, ze sa vam deje nieco, co nemozete dokazat.
A zrazu vsetci vedeli?!
Poznate take, ze „ja by som ti bol pomohol“, ked uz davno za to nic nehrozi, ani ta namaha doverovat alebo pomoct.
To je len dalsie pokracovanie krivdy voci tym, co to vedeli uz vtedy a co trpeli tolkou cudzou lahostajnostou cely ten cas. Hlavne tym, ze im skoro nikto neveril, ze nezvelicuju.
Teraz sa zase zvelicuje, ako to vsetci vedeli a ako velmi trpeli tiez.
No, mali by ste ten socializmus vidiet, kolko spokojnych ludi v nom bolo a ktorym bez problemov vyhovoval, lebo co ich po inych!
Nie je nahodou ludska natura takato?
Alebo snad verite tomu, ze vacsina naroda boli disidenti? Vsak viete si predstavit, ako by tym disidentom bolo v takom ovzdusi dobre?
Keby ich tolki ludia aspon takto chapali? A nie ako blaznov?
Ja sa teda pamatam na dobu, ze disidenti boli pre ludi neprisposobivi ludia, neschopni blazni! Pokial to nebol nejaky velmi slavny clovek, tak to bol somar, ludia nimi skor pohrdali. Ako dnes, ked sa vyhnete zobrakovi, ze si za vlastny udel moze sam! Kto mu kazal neprisposobit sa?!
Pacha sa krivda na nich, ked sa o nich teraz klame, ze mali aureolu hrdinstva. Toto je historicka loz!
A mne sa to prave preto zle cita, lebo viem, ze to takto nebolo a ze po nich nestekol ani pes.

(Koniec prvej casti o odpusteni, druhá mala byť o tom ako som jej za života chcela ako kamenárka vysekať dátum úmrtia 1968. Našla som totiž pri práci na cintoríne jej hrob a ešte za jej života. Mala som veľké pokušenie jej ho vysekať na hrob, že zomrela už vtedy!)

Dopísané dnes 2022:

Čo myslíte, ako by sa mojej mame páčilo, že dnes jej dcéru prenasledujú a vyhrážajú sa jej rovnakí totaliťáci ako v socializme?

Viem, že by vás po tom všetkom, čo zažila, nenávidela z duše, že miesto toho, aby ste sa tešili, že tu už nemáme totalitu, zavádzate novú!

Nenávidela by vás z celej duše a istotne viac ako ja, čo som to nezažila a len ako prizerajúce sa dieťa na utrpenie rodiča, ktoré jej zobralo roky života.

A narodili sa nové totalitné svine! Za mňa by vás nenávidela ešte viac, lebo vždy odo mňa chcela, aby presne preto som bola celou dušou liberál, aby som obhajovala slobodu, ktorú ona nemala a preto si ju vážila ako hodnotu nadovšetko. Ja tu len plním jej životný odkaz a presne to k čomu ma vychovala, aby som nikdy nebola ticho, keď niekomu berú slobodu. Presne to by odo mňa chcela. Plním jej odkaz a preto píšem a preto nie som ticho.

Nič viac pre ňu nemôžem urobiť ako odovzdávať tento odkaz ďalej. Presne ako to vyjadrila tá disidentka s ktorou rozhovor som sem dávala, ktorá to isté zažila so svojim otcom. V tom rozhovore povedala: „Ja som mu nad tým hrobom niečo sľúbila a preto ani teraz nebudem ticho a budem disidentka znova ako som bola predtým.“ Ona sa na tom podieľala už v tej dobe.

A tiež by vás nenávidela za to, že jej pravnučkám vyrábate totalitu. Nebola veriaca, takže vôbec si nemyslela, že by niekoho nemohla nenávidieť až do smrti. Podľa nej to bolo nepodstatné a totaliťákov máte nenávidieť.

Tiež si myslím, že s nimi mal byť proces a mali byť trestne stíhaní za to čo spôsobili toľkým ľuďom. Iste by som ich aj ja dala obesiť po riadnom súde, ako dali obesiť Miladu Horákovú.

Jediný rozdiel medzi nami je v tom, že ja ako veriaca verím a chápem, prečo máme aj nacistom odpustiť, aby nás so sebou nestiahli do pekla, ktoré ich čaká a že neodpustením blokujete mlyn na hlavu hriešnika. Verím v návratnosť, že si to prežijú na sebe a toto ich čaká, keď ich neobesili v tomto živote. Väčšina z nich je mŕtvych a verím, že sú už tam, kde si zaslúžia. Hoci im nosia kytice na hrob ich deti, teraz ich čaká peklo. Možno tu medzi nami.

Jedna najväčia totalitná sviňa viem, kde má hrob. A keďže som bola roky kamenárom, chcela som jej vytesať na hrob už za života rok úmrtia 1968. To by si bola zaslúžila, len ja nie tú basu za to. Zdochla nepotrestaná. Pripomenul mi ju film, kde takto jedného komunistického totaliťáka stále vykopávali z hrobu. Zakaždým, keď ho pochovali, tak toho komunistu jedna vykopala. Možno si niekto spomenie, ako sa ten film volal.

Ale ja by som sa iste nenamáhala s jej vykopávaním jej odpornej mŕtvoly. Bola by si zaslúžila len ten rok úmrtia už za života. Ešte aj hrobku honosnú si dala postaviť. Ako nejaký faraón. Jej meno uvádzať nemôžem, keďže také svine sú ich nežným prevratom dodnes chránené! Hlavne ho mali nežný voči sebe!

Jej duplikáty dnes žijú medzi nami znova! No dnes pod novou ideológiou! Dnes to nie sú komunisti, ale progresívne uvedomelí totaliťáci.

.