1. Nie som ekonóm, neviem posúdiť alebo rozobrať, prečo je takáto pomoc rodinám zlá, ako všade čítam a počúvam.

Dostanú rodiny s deťmi príliš veľa? Mali dať všetkým viac a rodinám menej?

Ako v tomto laik si myslím, že najviac potrebujú rodiny s deťmi a dôchodcovia budú voliť Hlas, čiže progresívnu koalíciu. Preto im OĽaNO nič nedá, ani sa im neoplatí – celkom pragmatické myslenie od nich. Aj tak budú voliť Pellegriniho a progresívnu koalíciu. Týmto dodajú hlas práve najtvrdšej totalite.

2. Čo sa týka „krúžkovného“, najväčší záujem je o športové krúžky, čo môžem potvrdiť. A kde ich budú realizovať?

„Takmer tretina škôl s počtom 150 až 600 žiakov nemá telocvičňu, informuje ministerstvo školstva.

Takmer tretina škôl s počtom žiakov od 150 do 600 nemá telocvičňu. Týka sa to konkrétne 301 škôl z celkového počtu 977. Pre TASR to potvrdil odbor komunikácie a marketingu Ministerstva školstva. Vychádzal zo zberu dát za rok 2020.“

Asi najlepšie všetky obavy zachytáva dnešný článok na Pravde:

Školy vidia v krúžkovnom veľa chýb

https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/628471-skoly-vidia-v-kruzkovnom-vela-chyb-peniaze-potrebuju-na-opravy/?utm_source=pravda&utm_medium=hp-box&utm_campaign=shp_3clanok_box

Keďže nemôžeme zo škôl nič vynášať, napíšem vám, prečo kamarátka učiteľka už nevedie žiadny krúžok. Niekoľko rokov viedla tvorivé dielne a bolo to mizerne platené 4 eurá za hodinu, čo sa už nepočíta čas, keď zháňate materiál a pripravujete polotovary. Mať tvorivé dielne s oveľa väčším počtom žiakov než je na umeleckých školách, nie je žiadna sranda ale veľmi vyčerpávajúce. Neviem, kto by to chcel zažiť za 8 eur a zoberie vám to tri hodiny aj s prípravou materiálu, aby toľko detí za 2 hodiny aj niečo vyrobilo. Keď také tvorivé dielne neorganizujú školy, len za jedno dieťa si vypýtali už v minulosti 5 eur.

No skončila s tým kvôli tomu, že sa mali nahrádzať hodiny navyše tým deťom, ktoré na krúžku chýbali a to už teda zadarmo. Učitelia to riešili tak, že potom vykazovali na krúžku aj deti, ktoré na ňom neboli, aby im to navyše nemuseli a už zadarmo nahrádzať. A to by ste kto chceli riskovať, že sa tým deťom niečo stane, keď tam neboli a boli vykázané, že boli?

Takže sa veľmi obávam, že hlúpe nariadenia, ktoré budú musieť učitelia odpracovať zadarmo, sú pri tejto vláde veľmi reálne. Zatiaľ vymýšľajú, čo všetko odteraz už budeme musieť robiť zadarmo, čo sme doteraz mali za to aspoň náhradné voľno. Prakticky to znamená, že sa tie učiteľské platy takto ešte znižujú a situácia v školstve je stále horšia a horšia. Taktiež byrokracia stále stúpa, čo všetko navyše musia učitelia vykazovať. Vôbec sa nebudem čudovať, keď tento minister školstva vymyslí, že učitelia budú tie krúžky viesť zadarmo a učiteľov ešte do toho budú nútiť, že je to v rámci ich pracovnej doby, ak krúžok nezačne až o 15,30. Sú schopní učiteľov nútiť, že ak chcú povedzme 12 eur týždenne navyše, tak musia 4x týždenne čakať v škole do 15,30 a odchádzať o 17,00. Čo by ich teda takto manipulatívne donútilo robiť krúžky zadarmo, keby chceli od 14,00. Ak my chceme mať za tvorivé dielne náhradné voľno, musíme ich začať až o 15,30, inak ich robíte zadarmo v rámci pracovnej doby. Jednoznačne sa mali učitelia za socializmu lepšie a neboli takí žmýkaní a vystresovaní. A mohli sa venovať učeniu a nie všeličomu inému, čo každým rokom len stúpa, čo majú preukazovať a vykazovať. V podstate učenie je za touto byrokraciou až na poslednom mieste. Ak sa sústredíte na učenie, unikne vám kopec nepodstatných, ale pre školstvo podstatných vecí. Základ je sledovať, čo kedy máte odovzdať a vykázať. Čistá byrokracia, o ktorej vedia aj lekári a ľudia v zdravotníctve. Koľko ľudí sa na tejto byrokracii musí priživovať? A že takú nevymysleli v socializme a v totalite, akú dokázali až teraz? A ešte to máte volať sloboda a pokrok! Keby som bola vedela, kam to v školstve smeruje, už dávno zo školstva odídem. A miesto zlepšovania, ide ešte zhoršovanie.

3. Čo sa týka regulovania diskusií, ktoré ani neexistovali, teda monológy rôznych strán, myslím si, že má Matovič pravdu a neúmerne veľký priestor dostávajú progresívci (nielen z PS), hoci sa ani do parlamentu nedostali a strana Hlas, ktorá nemá reálne ani 1 %! To sú mediálne vymyslené strany alebo vymýšľané v prieskumoch.

Takto by médiá pretlačili akúkoľvek stranu, keby sústavne pretláčali nikým nikde nezvolených. To sú len mediálne strany, ktoré sa nám snažia nanútiť len médiá.

Ak v médiách nemajú priestor opozičné strany, nemajú v nich ani čo hľadať nikým nezvolené strany! PS/SPOLU prepadla a Hlas je v parlamente len podvodom.

4. Oceňujem na Matovičovi akúkoľvek kritiku Čaputovej a progresívcov a progresívnych novinárov. Ako som už mnohokrát napísala, vnímam ich ako nikým nevolenú sektu, ktorá je celkom umelo pretláčaná len médiami a novinármi, čo im slúžia, hoci mediálne terorizujú a rozoštvávajú celú spoločnosť.

A keďže sú nikým nevolení a len dosadzovaní, nevieme sa ich zbaviť v žiadnych voľbách, aj tak vás budú terorizovať z médií a rozoštvávať vaše rodiny ak je nejaký váš rodinný príslušník ako čitateľ členom ich sekty.

Od tejto vlády očakávam, že nás nepoštve do vojny na príkaz Zelenského alebo EÚ alebo svojich drahých vraj priateľov, ktorí im všetko diktujú ako Čaputovej. To sa potom od aportujúcich progresívcov a ich novinárov v ničom nelíšia!

Čiže očakávam, že deťom dovolia prežiť! Lebo na čo by im bola aj nejaká pomoc, keby ich nechali zabíjať vo vojne? A dnes, keď sa vo vojnách ako zbrane používajú civilisti a matky s deťmi?

Za najlepšiu pomoc rodinám považujem v dnešnej dobe záujem o mier. Aby ste zatočili s novinármi, ktorí občanov Slovenska presviedčajú, že v napadnutej krajine sa už taký život ani deťom neoplatí. Nie každý je progresívny káder, čo chce obetovať susedove deti pre sebaurčenie, ktoré nemajú ani občania na Slovensku! A ani Ukrajinci, ktorých sa nikto nepýtal, či chcú obetovať aj holé životy, lebo takto sa im už neoplatí žiť.

Nielen u nás nemajú občania záujem bojovať za sebaurčenie byť v NATO, ale ani na Ukrajine, o čom svedčí aj petícia 25 000 mužov, ktorých tam držia násilím a do vojny ich len nútia. Tým im najlepšie ukázali, aké je ich sebaurčenie! Nemôžu si určiť ani to, či môžu prežiť! Presne taká falošná je tá propaganda vraj o sebaurčení.

Ale to naše progresívne kádre v médiách nezaujíma, aké je to falošné, len ich kariéra na úkor životov iných.

No viem, že médiá skôr zatočia s vami, keď nebudete ako politici novinárov poslúchať. Že tu máme vládu médií a nie politikov. Aj strany určia, ktoré máme voliť a preto nám ich dennodenne umelo vnucujú. Taký Tkačenko vie vyrobiť lepšiu mediálnu štvanicu alebo Kepllová alebo Filo než ktokoľvek z politikov. A tých stačilo len dosadiť! A nemá ich čo odtiaľ dostať. To len politikov, keby ich neposlúchali!

===

k mediokracii:

„Mediokracie je pojem skloňovaný po řadu uplynulých let v různých kontextech. Zpravidla se jím míní skutečnost, že hromadné sdělovací prostředky neboli masmédia mají významný vliv na společenské dění, který občas přerůstá nejen v ambici, ale – za jistých okolností i schopnost formovat či deformovat události na politické scéně. Jako by média vskutku měla „moc“. Většina těch, kdo se na margo „médiokracie“ vyjadřují, se ale shoduje na tom, že se slovem „moc“ musíme v této souvislosti zacházet s krajní opatrností. Nejenže média nejsou obdařena objektivním mandátem jako z demokratických procedur vzešlé moci zákonodárné, exekutivní a soudní, média jsou jen profesním působištěm. Ještě důležitější aspekt je skryt ve faktu, že média jsou často půdorysem pro realizaci partikulárních zájmů určitých sil na politické či ekonomické šachovnici. Média pak jsou mnohdy výslednicí působení těchto zájmů, a to je na hony vzdaluje jakékoli aspiraci být objektivním zrcadlem, natož měřítkem událostí.

Nicméně není sporu, že média užívají ve společnosti výsadní postavení, a protože nejsou vedena exaktními pravidly a jedním z dominantních vlastností médií je jejich subjektivita, navázaná právě na zmíněné zájmy „za“ médii, je třeba o to více opatrně sledovat, aby vliv médií nepřerostl ve skutečnou, byť jen symbolickou moc médií – v mediokracii, tedy stav, kdy média předurčují události a kastují hodnoty, nikoli aby je jen ve snaze o maximální nestrannost zobrazovala a zachycovala.“

https://www.nakladatelstvicas.cz/kniha/mediokracie

„Postupný nárast médií a ich vplyv možno sledovať pri politických rozhodnutiach už od konca 18 storočia až do súčasnosti. Tieto vplyvy sú rôznej úrovne a záujmu. V autokratickom politickom režime, je sféra vládnucej strany totožná so sférou mediálnou, čo je nástrojom pre kontrolu más v danom režime. V liberálnom demokratickom režime je politická sféra priamo závislá na mediálnej sfére výsledkom čoho je komunikácia politikov a voličov, politika je v poprednom záujme médií a média sa podieľajú na strážení demokracie.  Podľa amerického filozofa Noama Chomského „v každom, či už demokratickom alebo totalitnom štáte sa vládcovia spoliehajú na súhlas ovládaných a musia zabezpečiť, aby ovládaní ľudia nechápali, kto má v skutočnosti moc.“[4] Hlavnou úlohou médií a masovokomunikačných prostriedkov v demokratických režimoch je kontrolný mechanizmus. Hovoríme o takzvanej štvrtej moci okrem moci zákonodarnej, súdnej a výkonnej. Všetky tieto moci môžu byť omylné. V demokratickom fungovaní štátu považujú novinári a média za svoju prvoradú úlohu informovať objektívne a porušovaní práv, majú byť hlasom, ktorý by inak nebolo počuť a tvoriť poslednú obrannú líniu pred zneužívaním moci. Musíme si však neustále pokladať tú istú otázku, či práve táto úloha médií je funkčná a ostáva zachovaná aj v realite alebo či sa v niektorých fázach každodenného života stáva iba našim zbožným prianím a prianím celej spoločnosti. Výsledkom je pocit v spoločnosti, že sme neustále klamaní zo všetkých strán. V skutočnosti to vidíme každý deň že síce funkcia médií má byť autonómna a nezávislá a vak v skutočnosti patria média súkromným firmách a spoločnostiam, organizáciám, ktorých vlastníkmi sú podnikateľské subjekty s cieľom dosiahnutia zisku. Práve tento jediný ekonomický faktor priamo determinuje činnosť médií. Tieto média konajú tak, aby novinár dostal pochvalu za svoj článok a ten svojím obsahom obsadil miesto na trhu a zachoval presadzovaný záujem elity a majiteľov médií. Jednoducho môžeme konštatovať, že média ako aj iné súkromné spoločnosti podliehajú tlakom z rôznych strán. Výsledkom tohoto tlaku je selektovanie informácií, forma ich podania a prezentovania sa podriaďuje záujmom podnikateľa. Následne si musíme uvedomiť, že táto selekcia aj keď sa môže zdať neuveriteľná, odráža reálny obraz sveta veľmi úzko, účelovo a neobjektívne a jej jediným záujmom je finančný alebo politický zisk. Média vykonávajú svoju činnosť podľa určitej ideológie, ktorá nekorešponduje s predstavou nás obyčajných ľudí. Nie sú teda strážcom demokracie ani konkurenciou štátnej moci ale pôsobia len ideologicky na konečného užívateľa. Veľké mediálne spoločnosti sa už nesnažia plniť úlohu veľkého kontrolóra demokracie v štáte a byť štvrtou mocou a ani sa nesnažia o protiváhu ostatným mociam. Ich stratégia sleduje širokú paletu cieľov s cieľom zvyšovať známosť značky alebo špecifikovať vlastnosti v určitých oblastiach. Môžeme smelo povedať, že dnešné média už nie sú zárukou slobody. Súčasná doba dovolila médiám prerásť do konzervatívnych mocenských väčšinou nadnárodných štruktúr s cieľom udržať si privilégia komunikácie k verejnosti. Ich najväčšou pridanou hodnotou je vplyv na verejnú mienku a preto je logické, že sú najlepším prostriedkom pre politikov a politické strany aby presadzovali svoje záujmy. Práve rôzne mediálne hry a produkty vytvárajú prostredie na ovládnutie názorov väčšiny. Ide o to, že dobe nespočetného množstva informácií a názorov sa priemerne angažovaný občan – volič, orientuje veľmi ťažko a nevie správne odlíšiť pravdu a klamstvo. Cieľom médií je podsúvanie veľkého množstva informácií výsledkom čoho sa  stáva stav kedy už o informácií nevedieme myšlienkový proces a dochádza u konečného konzumenta k dezorientácií. Sieť odporujúcich informácií a pochybných pseudohodnôt vytvára u recipienta neschopnosť uvedomenia si vlastnej identity a človek je ľahšie manipulovateľný. „Bežné praktiky médiokracie, ktoré sú využívané na ovplyvňovanie verejnej mienky a spoločnosti, ako takej, zahŕňajú podsúvanie významu odporujúcemu realite, zľahčovanie podstaty aktuálneho javu za súčasného zdôrazňovania nepodstatných aspektov. Tento proces v prevažnej miere prebieha na základe selekcie informácií zo strany vlastníkov masmédií. Nemenej častým je aj cieľavedomé odvádzanie pozornosti recipientov od kľúčových rozhodnutí vládnej moci, či rozličné mediálne (popravy) nepohodlných politikov, ktoré sa realizujú dôkladne premysleným, načasovaným a reťazovým šírením rozličných klamstiev, či poloprávd vytrhnutých z kontextu.“[5]

Z dôvodu veľkého množstva informácií je dôležité aby si občan zachoval odstup a dokázal analyzovať a zatriediť tieto dáta vo svoj vlastný hodnotový systém. Či chceme alebo nechceme musíme si priznať, že ide zo strany médií v akejkoľvek forme o manipuláciu. Dôvody mediálnej manipulácie môžu byť ideologické a často sú označované ako systémové dôvody a zameriavajú sa na boj proti domácemu nepriateľovi s cieľom vytvoriť z nás konzumentov iba pozorovateľov. Druhým dôvodom je dôvod ekonomický a politický spočívajúci, že média sú vlastnené korporáciami a tie sú orientované na zisk v maximálnej možnej miere.“

https://mickey273.blog.pravda.sk/2020/04/27/mediokracia/

.