malinova

„O EXTRÉMNYCH CENTRISTOCH, KTORÍ NEZNÁŠAJÚ ALTERNATÍVY

Keď sa do mňa obúva denník Sme, vždy sa poteším, že niečo robím správne. Tieto noviny nikdy nepatrili k periodikám, ktoré by ma nútili k hlbšiemu zamysleniu, skôr si na ich nezmysloch brúsim argumentáciu. Komentátorka denníka Zuzana Kepplová mi v dnešnom článku vyčíta, že svojou výzvou na odmietnutie voľby medzi neoliberalizmom a fašizmom som umožnil, aby Le Penová bola považovaná za prijateľnejšiu ako Macron. Odhliadnime teraz od toho, že za tento chybný úsudok, ktorý vyčarovala z môjho textu, by na skúške z výrokovej logiky dostala u mňa FX (čo opäť potvrdzuje dôležitosť tohto podceňovaného predmetu pre budúcich novinárov). Mohli by sme v súlade s touto „logikou“ pripomenúť denníku Sme, že keď vyjadril „pochopenie“ pre rozhodnutie Ivety Radičovej nezúčastniť sa na druhom kole prezidentských volieb Mečiar verzus Gašparovič v roku 2004, vlastne tým umožnili, aby bol Mečiar prijateľnejší… Ale venujme sa dôležitejším veciam.

Dlhé roky ma trápi nízka politická gramotnosť slovenského obyvateľstva. U nás sa už takmer tri desaťročia šialené návrhy považujú za pravicové, pravicové za liberálne, liberálne za ľavicové a ľavicové za šialené. Ťažko však vychovávať verejnosť k vyššej politickej gramotnosti, keď aj verejnoprávna televízia vo včerajších hlavných správach označila Mélenchona za komunistu a Le Penovú eufemisticky za nacionalistku. Rovnako amerického prezidentského kandidáta Bernieho Sandersa, ktorý by bol v európskych pomeroch nudným sociálnym demokratom, označovali naše médiá pravidelne za „extrémneho ľavičiara“. Nejdem teraz školiť pani komentátorku a vysvetľovať jej rozdiel medzi ultrapravicovým a konzervatívnym, medzi socialistickým a komunistickým. Toto nech si poriadne naštuduje alebo sa k problému vrátime inokedy pri analýze politických programov. Teraz chcem len poukázať na to, že myslenie autorky vykazuje známky niečoho, čo nazývam extrémny centrizmus.

Extrémni centristi nie sú liberáli, hoci si to o sebe myslia. Sú im cudzie erbové znaky liberálneho myslenia ako je tolerancia, dialóg, úcta k pluralite a rôznorodosť alternatív. A nie je náhoda, že práve oni, ktorí sú etalónom nenávisti, obviňujú iných z neznášanlivosti. Oni si myslia, že je potrebné hľadať za každú cenu konsenzus a nahradiť demokratickú súťaž spoločnými záujmami. Výsledkom však nie je „krásny nový svet“ s ideálnymi riešeniami pre všetkých, ale obmedzovanie slobodnej diskusie a vytláčanie čoraz širšieho spektra názorov mimo akceptovateľného stredu, ktorý sa čoraz viac zužuje a začína sa nápadne ponášať na totalitárnu spoločnosť. Centristi nahovárajú spoločnosti, že hodnoty a záujmy investičného bankára sú totožné s hodnotami a záujmami pokladníčky v supermarkete a škandalizujú každý postoj, ktorý sa odlišuje od ich názoru. Pri takomto mentálnom nastavení je jasné, že každý, kto búra tento falošný konsenzus medzi biznismenmi a pracujúcimi, každý, kto narúša status quo a požaduje zmenu (bez ohľadu na jej kvalitu) je vytláčaný do pozície extrému. Každý, kto sa nezmestí do variantov toho istého systému, každý, kto projektuje zmenu, je vo verejnom diskurze delegitimizovaný, démonizovaný či dokonca tabuizovaný. V rámci tohto úzko vymedzeného konsenzuálneho priestoru je politika, ktorá bola vždy zápasom o moc, dekonštruovaná – a legitímne demokratické požiadavky sú z politického dialógu vylúčené. Tým však nezmizli, len ich nositelia boli označení za nepriateľov a vytlačení zo symbolického priestoru demokracie.

V konečnom dôsledku sú to tak práve títo extrémni centristi, ktorí ohrozujú demokratický vývoj v Európe. Pripomeňme, že to boli práve oni, ktorí pred prvým kolom (aj v denníku Sme) bludne démonizovali Mélenchona ako akéhosi nositeľa „apokalyptickej revolúcie“ a ktorí tvrdohlavou podporou Hamona (čo pri jeho nízkych preferenciách nemožno označiť inak ako politickú sabotáž) znemožnili, aby sa predstaviteľ autentickej ľavice dostal do druhého kola a pohodlne z neho vytlačil Le Penovú. Práve extrémnym centristom adresoval bývalý český disident a novinár Petr Uhl pred francúzskymi parlamentnými voľbami tieto slová: „Čím viac bude mať Mélenchonova ľavica poslancov, tým viac bude chránený vo svojich záujmoch i európsky démos, teda nielen Francúzsko, ale i spoločná a jednotná Európska únia čeliaca globalizácii. To je program Mélenchonovej ľavice, ktorá je i u nás ohováraná ako „extrémna“, prípadne protieurópska.“

To, že Zuzana Kepplová dezinterpretovala podstatu môjho článku, môže znamenať, že buď nepochopila dôležitosť demokratickej alternatívy alebo si svoju predstavu progresívnej politiky spája so zachovaním status quo, čo je v tom lepšom prípade oxymoron, v tom horšom zle maskovaný konzervativizmus. Lebo jej výzva, aby Macronovi kritici s novým prezidentom spolupracovali a dohliadali na jeho záväzky zľava, je buď drzé poníženie úlohy ľavice na akéhosi pudlíka moci a krotenie hegemóna, buď neuveriteľná naivita nehodná komentára alebo zlomyseľné pokrytectvo usilujúce sa získať čas. Macron nám už totiž svoje „záväzky zľava“ predviedol pred rokom vo funkcii ministra hospodárstva, keď obhajoval reformu zákonníka práce, ktorý výrazne zužoval práva zamestnancov. Protest proti tomuto zámeru vyhnal v júni 2016 do ulíc desaťtisíce ľudí, pričom polícia demonštrácie násilne rozohnala. Vôbec sa nečudujem, že do Macronovho hnutia sa dnes hlási extrémne neobľúbený Manuel Valls, ktorý bol v tom čase premiérom, spolu s Macronom tieto nepopulárne opatrenia pretláčal a keď sa socialisti aj vďaka takejto politike prepadli, vyhlásil, že jeho strana je mŕtva, vystúpil z nej a pridal sa k novozvolenému francúzskemu prezidentovi. Vôbec sa nečudujem, že ich časť verejnosti vníma ako charakterovo nízkych ľudí. A vôbec sa nečudujem, že nám ich ponúka za vzor práve denník Sme.“