malinova

Ale jedna noc uz bola naozaj posledna a o tej pisem, aka bola. Nemohla by som si predstavit krajsiu rozlucku s mojou mamou na tomto svete, nez sa nam stala.

.

Bola som v tu noc uz velmi unavena. A moja mama si prave v ten den a cely vecer citala synove basne, teda svojho prveho vnuka, co mal vtedy devatnast rokov. Mal ich cele stohy, pisal ich ako na pase, mal ich plne zosity. Ja som unavena nieco robila po byte a moja mama len citala a citala dalsie nove zosity basni. 

 .

– Pod sem, tuto ti precitam! Pocuvaj, ake je to krasne… Alebo tato… A pocuvaj tuto… – citala mi ich kazdu chvilu nahlas a chvilami len pre seba.

 .

Uz som si lahla spat a moja mama s tym stale neprestala a vlastne cele hodiny bolo ticho pri jej citani prerusovane citanim nahlas – Este tuto ti precitam…  a tuto…

 .

Nevidela som na mamu, ked som si lahla, lebo ja som spala vedla nej na gauci a oddelovalo nas operadlo gauca. Urcite ma to velmi zaujimalo, ktore z nich sa jej pacia, ktore najviac a presne preco, ale ja som bola v ten vecer taka unavena, ze som nedokazala mat ani otvorene oci. Tak som sa obcas ohlasila, ze este pocuvam, ale chvilami som uz spala. 

A tak som zaspavala presne ako v detstve, ked mi moja mama az do zaspatia rozpravala rozpravky alebo spievala uspavanky. Tak som vzdy v detstve zaspavala, ze som ju pocuvala, pocuvala a ona sa nezdvihla a neprestala az pokym som nezaspala. 

A presne tak som zaspala aj v tu poslednu noc. Pocuvala som ju, pocuvala, potesena, ze su to basne mojho syna, ona tiez, az som dalsie slova uz nepocula, hoci ona iste ako vzdy pokracovala…

 .

To bolo poslednykrat, co zila, lebo rano sa uz nezobudila.

No uspavanku som mala taku, este krajsiu ako v detstve, pretoze tu stvoril nas syn a ona ju spolu so mnou az do zaspatia prezivala.

 .

Rano sa moja devatrocna dcera zavrela do zachodu a kricala a kopala do stien, ze to nechce a nie!

Otvorila som zachod, silou ju z neho vytiahla a zavelila, ze toto babicke robit nemoze, lebo babicka ju teraz vidi a bude citit tazky zial, ked ju vidi nestastnu. Moja absolutna istota, ze to tak je, ju okamzite skrotila, ze sa ukludnila, aby babicka videla, ze moze v pokoji odist.

Akoby som si hodila na chrbat batoh pred dvadsatrocnou putou, ze tam dojdem uz sama. Niekde na krizovatke sa stretneme. Zaujimave, ze viem, ako ta krizovatka vyzera.

Po dlhej ceste polami, ked zem bude vlhka ako po dazdi, pridem k stromu, od ktoreho povedu rozne cesty. Tam sa stretneme po mnohych rokoch. Je to z jednej jej rozpravky, ktoru mi pred spanim rozpravala tiez.

 .

V den pohrebu, ked bola zima a vonku sneh, kracala som po schodoch a za oknom videla hrdlicky. Pocula som ich hrkutanie a spomenula si na svoju babicku, ako mi vzdy hovorievala, ze si pytaju cukor, ked hrkutaju: „cukru- cukru“

Uz sa ku mne dostat nemozes, akokeby ta hrdlicka bola moja mama, co sa na mna spoza skla pozera…

Na pohrebe jej hrali Ave Mariu, lebo tiez bola Mariou. Neplakala som, lebo s batohom na chrbte sa neplace, ked vas caka dlha cesta… Zbierala som silu na nu ako pred odchodom – Na par minut si pred odchodom spolu sadneme – ako hovorievala za zivota ako v ruskych filmoch a mala pre take chvile ZMYSEL…

Mozno som zmolila vreckovku a moje deti za mnou stali vedla seba ticho. Ani sa len nepriblizili k truhle, akokeby tiez vedeli, ze uz v nej nie je, nic z nasho nesmrtelna. Len ja som jej dala na celo krizik, ako mne davala, ked som odchadzala alebo ako sme si vzdy davali na Stedry vecer medom.

Myslela som na svojho najvacsieho priatela na svete, lebo aj jeho priatelstvo je take nesmrtelne a bude nas sprevadzat az do hrobu. Myslela som na jeho lasku, ktora mi vzdy hovorila – Nech by sa dialo cokolvek, ked budes na toto mysliet, prejdes aj cez ohen s istotou, aka je tato laska nad nami a vecna! Nemozme sa stratit, vzdy sa najdeme. Vzdy sa v nej najdeme! Tak som sla cez ohen, ako kracajuc po lavicke, presne, neomylne a stale mala pevny krok aj cez ohen. Vdaka nemu, ze mi tu vecnu tak pripomenul tym, co sme zazili. Ani nevedel, ako prave v ten den ma previedol, vdaka tomu, ze zil a zije tiez. Ani jeho tak nikdy nestratim.

.

V skole mame miesto zvonenia pesnicky. A medzi nimi Ave Mariu.

Idem aj po rokoch po schodoch, nesiem zosity, deti sa ma nieco pytaju a odrazu hra hymna. Pre mna to nie je zvonenie, ale hymna, lebo kdekolvek som, zostanem stat a uz nepocujem nic ine. Stojim, kde som, na chodbe, ci v triede so sustredenim na kazdy ton v hluku deti… To mne tak zvoni pravidelne do zivota ona, uprostred plnych dni blbosti. Aby som si spomenula na svoju večnost a aka som v nej – co citim ako najviac samu seba. V zivote su tie tony len zdlhavo oddelene. To, co v laske pocujeme za jednu sekundu.

.

.