malinova

Súčasťou našej rodiny bola aj krásna ryšavá mačka. Prišla k nám ako úplne malé mačiatko, ktoré bolo udivujúco poslušné. Už som vychovala celý rad mačiek, ale takto poslušná nebola ani jedna. Už ako celkom malé mačiatko rešpektovala zákaz, že do kuchyne nesmie a zostala sedieť pred otvorenými dverami kuchyne a len odtiaľ ma pozorovala. Občas zdvihla labku, že chce prekročiť prah, že čo na to hovorím, ale stačilo jej povedať nesmieš a pekne ju stiahla späť. Keď sa vyčurala tam, kde nemala, dala som ju za trest na chodbu, kde nebol koberec a povedala som jej – Tu zostaneš! – a ona tam poslušne zostala a neodvážila sa ani na koberec. Bola poslušná ako taký psík. Keďže celý život žila s nami, tak sa naučila otvárať dvere a keď sme už bývali na dedine, sama chodievala na potrebu von do záhrady. Pred vonkajšími dverami si sadla a pekne aj poprosila, keď šiel niekto okolo, aby sme jej otvorili aj vonkajšie dvere. To len tak zamrnčala, inak mala teplučké miesto za maminým chrbtom na kresle. A zvykla nás odprevádzať, keď sme niekde šli, aj 500 metrov od domu šla popri nás a potom sme ju poslali domov a pozerali za ňou, či sa bezpečne vracia domov popri ceste, kde málokedy chodili autá, lebo to bola len odbočka k domom. 

Raz som šla päťročnú dcéru odniesť do škôlky a Ryška nás ako obyčajne odprevádzala. Na konci cesty sme ju poslali domov a spolu s dcérou sme sa pozerali, ako pekne sa vracia po kraji cesty domov. No v tej chvíli vybehlo na tú cestu auto a o to skôr sme za ňou hľadeli, či ide pekne po kraji, aby ju nezrazilo. Ale ona nešla po ceste, po ktorej by sa dokázali vyhnúť aj dve autá proti sebe, ale šla po tráve vedľa cesty, nemohlo ju zraziť. No to sme nevedeli, že v tom aute sedia mladí chlapci, ktorí sa ju rozhodli zraziť ako keby boli na poľovačke v aute. O nás nevedeli, že k nej patríme a že ich preto sledujeme a celú ich naháňačku zraziť pre zábavu túto mačku. Ani som si najprv nemyslela, že toto budú mať v úmysle. Pridávali rýchlosť, ale Ryška im z cesty uhýbala a pelášila pred nimi vedľa cesty po tráve. A tak, keď ju nijako nevedeli zraziť, vybehli autom vedľa cesty a zrazili ju na kopčeku za cestou. Moja päťročná dcéra sa na to pozerala tiež. Stále som dúfala, že sa jej podarilo ujsť, lebo pre vysokú trávu sme už nevideli, či sa im ju podarilo v tráve dobehnúť. No takto sa im ju zabiť podarilo a to teda bolo poslednýkrát, čo sme ju videli živú.

Najprv sme ju mŕtvu mali v pivnici, pokým jej nevykopeme hrobček. Boli sme prekvapení, že susedov kocúr bol u nás v pivnici a strašne tam mraučal, také veľmi čudné zvuky a hlboké vydával ako keby ju tam oplakával. A zakopali sme ju pred domom. Už som raz zažila, že nám jednu mačku zabilo auto, ale to nebolo schválne, že by si na mačku niekto urobil hon na aute a aj mimo cesty. A nechceli sme to nechať len tak a preto sme to šli hlásiť na políciu. Tam taký prípad ešte nemali, že by im takéto niečo niekto bol nahlásiť a tak ani nevedeli, aké tlačivo na to použiť. Len to spísali a tým to pre nich haslo. Tak sme boli za starostom, čo sa s tým dá robiť. No aj starosta nič neurobil, že to treba len odsúdiť. Ako odsúdiť? Darmo sme sa vybrali do domu rodičov toho mladého šoféra, lebo dozvedeli sme sa, kto to bol, keďže tam málokedy chodili autá a dalo sa to vypátrať, kto tade vtedy šiel. Ani nám neotvorili, darmo sme zvonili, brána zamknutá. 

Čo by ste urobili? Nič? 

Vtedy som si povedala. Keď na to neexistuje žiadny zákon a aj starosta povedal, že to máme len odsúdiť, tak som vymyslela, ako to odsúdime, aby to vedela celá dedina a mohla odsúdiť. Napísala som list pre všetkých susedov spoluobčanov, že sme sa tu prisťahovali a dúfali sme, že sa nám tu bude dobre žiť a dlhoročným členom našej rodiny bola aj naša mačka, ktorú sme mali od malička. Opísala som ju, aby ju spoznali, aká bola, koľko radosti sme s ňou zažili a sused z tejto dediny si na ňu spravil na svojom aute poľovačku, najprv ju naháňali a keď ju nevedeli zraziť, tak vybehli s autom vedľa cesty, aby ju zabili. A toto všetko so mnou videla aj päťročná dcéra. Čo si ona má teraz myslieť o ľuďoch, čo tu bývajú? S kým to tu žijeme, s akými ľuďmi? Kde sme sa to presťahovali? Majú tu ľudia radi zvieratá, majú radi svojich psov a mačky? Čo by povedali, keby ich psa alebo mačku niekto takto naháňal len z pasie a zabil im ho? Bolo by im to jedno?

Tento list som rozmnožila a poprechádzali sme sa po celej dedine a do každého domu sme to hodili do schránky. Tak sa to dozvedela celá dedina, aby ako starosta povedal, mali to ľudia len odsúdiť, keď nič iné sa nedá!

Po čase som sa dozvedela, že tohto mladého chlapca začali prezývať „vrah“. Asi to naozaj malo svoj účinok, lebo otec toho mladého chlapca, ktorý nám predtým ani neotvoril, lebo si myslel, že najlepšie bude ignorovať nás, raz mi zastal cestu, keď som šla po dcéru do škôlky. Ja som ho ani nepoznala, ale on už áno, keď sa o tom dozvedela celá dedina. Bol veľmi rozrušený, keď mi zastal cestu, lebo sa triasol, keď sa mi takto predstavil na ceste:

„Ja som otec toho vraha, čo vám zabil člena rodiny!“

To mala byť výčitka, že jeho syn má byť preto vrahom, hoci prezývku vrah som mu ja nevymyslela. A zároveň výčitka, že asi ako mačka môže byť členom rodiny?

No u nich iste nie, inak by ich syn nezabil ani cudziu mačku len tak z pasie. 

Ale táto veta mi stačila, že to, s čím sa „nedalo nič robiť“, zafungovalo ako to povedal starosta, že to sa dá LEN odsúdiť.

Na ľudí platí len to, keď sa o nich iní dozvedia, či budú spokojní s tým, čo robia. Asi ešte viac, než keby za to dostal napríklad pokutu a nedozvedel by sa to nikto. 

Iste oľutoval, že nám neotvoril dvere, neospravedlnil sa a že neexistoval žiadny iný trest, len to starostove odsúdenie, že nič iné sa nedá robiť!

.