malinova

Ako sa nacvičuje divadlo, balet alebo koncert

Nemala som herecký talent, nemala som tanečný talent, možno na spev kedysi, lebo zobrali ma kedysi na ĽŠU na spev, ale chodila som na klavír. Bola som len zvedavá ako blíženec na všetko, hlavne ako niečo vzniká. Nie výsledok, ale ako to tvoria!

Od druhého ročníka na strednej som sa takto chodila prizerať na baletnú sálu a nácviky baletov. Dnes by sa to nedalo, vtedy nebol problém, keď ma konzervatoristky tanečníčky zobrali na baletnú sálu. Hodiny som tam vydržala sledovať ako sa nacvičuje predstavenie. A milovala som práve to zákulisie baletu, keď mali na sebe šponovky, keď padali, keď boli v šatni. Alebo ako frajeri nemohli tancovať spolu, lebo častejšie spadla frajerovi ako len kamarátovi, lebo frajerovi bolo viac jedno, či mu spadne. Tak nechceli tancovať s frajermi, ale do kríža. Milujem šatne, kde je tvorivý ruch a zábava dievčat pred tréningom alebo po ňom. Potom mi ešte aj po premiére dávali otázky: – Tak, aké to bolo? –

A ja som im k tomu vždy vedela veľa čo povedať, ktorá mala aké pohyby rúk, ktorá ladné, ktorá skôr gymnastické s vyrovnanými prstami, ako to pôsobilo. Keďže som bola nadšenec do baletu, vždy ich to zaujímalo, ako ktorú okomentujem, aká bola.

Rovnako od tretieho ročníka som sledovala aj ako vzniká divadlo. Zaujímalo ma to trochu menej než balet, ale vyzeralo to takto. Najprv sme len sedeli vo svojom oblečení a rozdali nám texty. Dokola sa len čítalo a každý si podčiarkoval svoje. Až potom nasledovali nácviky už v športových úboroch, ktoré vždy začínali hlasovými rozcvičkami a cvičením, až potom sa nacvičovali rôzne časti. Zas som z predstavení najviac milovala zákulisie, nervozitu pred vystúpením, počas vystúpenia, keď stojíme na schodoch alebo za závesom a sledujeme vystúpenie iných. To sme sa vždy šúlali, keď niekto zabudol text, ako sa vynašiel alebo ako mu iní nenápadne napovedali otázkami, ktoré v texte neboli. Proste ma najviac vždy zaujímalo všetko, čo súviselo s napätím, presne to, čo divák nikdy nevidí. Pamätám si napríklad na premiéru, keď sa mi šmýkali bosé nohy na šikmej plošine na látke, kde som mala vybehnúť, ale bála som sa, že nezastanem a rovno vletím do hľadiska. Dojmy, že vy pre prudké svetlo po zákulisí nič nevidíte. Nevidela som žiadneho diváka, tak prudké svetlo tam bolo. Takéto kadejaké momenty ma zaujímali najviac, nie výsledok ako to vidia diváci, čo o všetko toto tvorivé prišli. Pred premiérami nás vypýtali aj zo školy na nácviky a potom na súťaže divadiel. Aj môj muž hral kedysi v ochotníckom divadle, ale v inom. Toto som v živote najviac zúročila, keď sa napríklad náš riaditeľ čudoval ako som dokázala s deťmi nacvičiť také dlhé divadlo, čo trvá hodinu a hrajú samé aj keby som tam nebola. Všetko to bolo odpozerané ako sa to robí, od Matúša Oľhu. Vždy nám osobne zahral čo máme zahrať. Predviedol nám to. Takto deti mali najradšej, keď som im ja zahrala, čo majú zahrať. Keď videli učiteľku v triede biť sa, padať na zem, vyškierať sa.

Keď už som mala dve deti, chodila som spievať do takého súboru, kde s nami spievali aj operní speváci. A zas ma tam najviac zaujímalo ako to vzniká. Vtedy som ešte vedela spievať podľa not a spievali sme latinsky, ani som nevedela čo spievame. Ale mohla som sledovať zas operných spevákov ako sa to nacvičuje.

Taktiež som chodila na ľudový tanec, kde sa mi páčilo sledovať nácviky už mnohoročných tanečníčok, keď šli točky po diagonále a pred vystúpeniami. Bola som ako kačka, čo chodí všade a zo všetkého vie aspoň to, ako to vzniká. Nikde som nevynikala, na nič z toho som nemala talent, ale mala som šancu to vidieť.

Tuto je zaujímavé zákulisie z fotenia. Vždy poslednú minútu, aké fotky takto získali:

.