V živote som najviac trpela na strednej škole. Pre mnohých sú to najkrajšie roky života a pre mňa boli najhoršie.

Iste to bolo tým, že ešte som sa nevedela spoločensky pretvarovať. Bola som taká, aká som bola a preto som mala zrážku so svetom.

Niekedy som sa v škole bála, že vstanem z lavice počas hodiny a spamätám sa až pri dverách, že odchádzam preč, lebo už nedokážem počúvať tie blbosti o socialistickej literatúre.

Vyslobodilo ma z toho v treťom ročníku toto. Stretla som kamarátku na ulici, ktorej túžbou bolo stať sa herečkou, ako ide na konkurz do ochotníckeho divadla. Zavolala ma nech ju sprevádzam na ten konkurz a to ja som vždy bola prizeračka. Tak som chodila na baletnú sálu, s jednou dokonca bola aj na prijímačkách na herectvo v Bratislave a videla som ako prizeračka ako vyberali hercov do prvého ročníka. A aj ju vtedy zobrali na herectvo. Každý rok zobrali jednu z nášho divadla, lebo im ich Matúš Oľha vychoval na herečky.

A vtedy som sa tiež šla len prizerať ako vyzerá konkurz a ja som nemala nič pripravené. Ani neviem ako sa to stalo, že aj ja som bola na pódiu a zaspievala im len pesničku Tam, kde zem duní kopyty stád. A zobrali ma tiež aj s tou kamarátkou. Potom sme hrali hru asi sedem bláznivých žien a ja som tam hrala ženu, ktorá s potešením ukazuje ako ju zmlátil manžel, kde všade. Režisérom nám bol Matúš Oľha a ja som vždy mala role nejakých hysteriek, čo museli jačať. Tam som si našla moju najlepšiu priateľku na strednej, ktorá hrala čerta a ja anjela. Dnes žije vo Viedni so svojim o 15 rokov mladším manželom. Nácviky sme mali celé soboty s prestávkou na obed a nedele do obeda. Napriek tomu som tú atmosféru divadla zbožňovala. Mali sme hereckú šatňu so žiarovkami okolo zrkadiel ako skutoční herci a najviac sa mi páčila atmosféra pred premiérami, keď doradu ako sme odchádzali zo šatne, každého Matúš popľul pre šťastie. To bol celkom iný svet, v ktorom aj chlapci cítili a čítali básne. Môj manžel ma prvýkrát videl v našom divadle, keď na predstavení bola trieda z ich školy, ale na to sme prišli možno až keď sme boli rok svoji, že ten anjel vtedy som bola ja. Stretli sme sa až o dva roky.

Vždy som si myslela, že keď zmaturujem alebo budem na strednej posledný deň, keď vyjdem pred školu, tak si na tých schodoch od duše odpľujem!

Pamätám sa, že som si zabudla odpľuť a ten deň sa pre mňa stal pamätný tým, že som videla dovtedy najlepší film môjho života – Dámu s kaméliami, kde hrala moja budúca najobľúbenejšia herečka Isabella Huppert. No nejako to obsah s Dámou s kaméliami nemá.

Odvtedy som žiadnou herečkou nebola tak nadšená, pretože už žiadna tak geniálne nestelesňovala mlčanlivosť submisívnych žien. Môj úplný opak, preto som tým bola nadšená. Ja ako ukecaná obdivujem ženy, čo pôsobia mlčanlivo a preto veľmi citlivo. 

Chcela by som tak pôsobiť aj ja, ale ja by som to nevydržala.

Aj v tomto filme hrá ženu obeť, ktorú v detstve zneužil farár a v dospelosti sa, aby prežila, stane prostitútkou. Pripadala mi ako božia ovečka a nevyjadrujúca nič iné, len odovzdanú mlčanlivosť. Naposledy som ju videla vo filme, kde hrala zlodejku. Je to francúzska herečka aj režisérka. A podľa mňa žiadna iná na ňu citlivosťou nemala. Pre mňa je obrazom najženskejšej ženy, obrazom submisívnosti a mlčanlivosti.

V Dáme s kaméliami:

Je tam jedna nahá scéna, preto sa dá pozrieť len na youtube.

Die Kameliendame (Isabelle Huppert) – Jetzt auf DVD! – Filmjuwelen

.