malinova

Chápem, že pre ľudí, čo potrebujú partnera lebo vždy nejakého mali, môže byť absolútne nepochopiteľné, že niekto žije sám a je s tým úplne v pohode lebo si tak zvykol. No mne to také zvláštne nepripadá, lebo aj moja mama bola asi od 40-tky až do smrti sama. Ja som to nevidela ako niečo zvláštne, ale ako štandard. Voľakedy som bola pre moju dcéru vzorom, že má čakať na lásku, lebo vraj keď tak žijem ja, ukázala som, že je to možné. Oveľa viac ma trápi, ale aj s tým som sa už zmierila, že mám rovnakého syna ako ja. V našej rodine sa asi rodia tvrdohlavé bytosti pre ktorých neexistuje vzťah mimo lásky. Keď nemáme lásku, žijeme ako pustovníci a to spokojní pustovníci. Ako som žila s mamou, tak teraz žijem so synom.

S vlastným mužom som sa dokázala zmieriť. Napriek tomu, že nikto v živote mi objektívne neublížil viac (vždy viac vám ublížia tí, ktorých milujete), po rokoch, keď vychladol zo zúrivosti a žiarlivosti a zmieril sa s tým, sedel u nás v kuchyni a spolu sme vykladali tarotové karty. To si tak spomínam na jedno naše najveselšie stretnutie. Pokiaľ mama žila, nemohol prekročiť náš prah, lebo ako moja matka ho až nenávidela za to všetko, čo nám spáchal. Ale keď zomrela, prekračoval ten prah už bez problémov. Nikdy som k nemu nenávisť necítila, asi preto, že mi už na ňom vôbec nezáležalo. Takže kľudne som sa s ním mohla rozprávať aj smiať. A vtedy keď chcel, aby som mu vyložila karty, zrazu to bolo medzi nami ako kedysi, lebo veď roky bol veselý partner. Spolu sme sa smiali.

A vtedy som sa ho spýtala, či mi bol neverný len raz, že teraz mi už snáď povie pravdu, ak ma ešte klamal, že mal aj ďalšiu, ďalšie.

A on sa na to začal strašne smiať. Pochopila som to tak, že inú nemal a že sa smeje po rokoch na mojej žiarlivosti.

V podstate nikdy som mu to neodpustila aj keď to vyzeralo, že som to prežila. A nikdy sa nedozvedel, že najviac ma naštvalo, že mi po rokoch u nás doma povedal, keď už mal po mne aj iné ženy, že aj keď som bola jeho najväčšia láska, nebola som najlepšia milenka. Že zažil aj lepšiu.

To ja sa viem ľahostajne tváriť, ale len za túto jednu vetu by som sa k nemu nevrátila. Ako urazená.

Mrzí ma, že som sa nikdy nezmierila s bratrancom. Niekedy som sa s ním v duchu rozprávala, ale ani v duchu som si nevedela predstaviť, že sa ku mne už nespráva arogantne akokeby som ja niečo spáchala. Chcela som sa len obyčajne ľudsky zmieriť, ako som sa zmierila aj s otcom a nie cítiť sa do smrti ako ponížený vyhnanec. Posledné roky som sa aj veľa rozprávala s otcom a nakoniec sám videl, že podľa mňa najviac si rozumel so mnou. Potom sa chcel stále rozprávať. Jeho žena mi dávala odkazovať, že nech ho prídem navštíviť, lebo mu chýbam. Ale nikdy sme nemali vzťah ako otec a dcéra. Vyzeralo to ako pán profesor pochopil, že táto mladá žena rozmýšľa a filozofuje ako ja a preto je pre mňa zaujímavá na filozofické rozhovory. Ale navždy zostal tým chladným profesorom. Nebol profesor, ale to by bol výstižný obraz citovej nedostižnosti. Bol sirota, možno nikdy nevedel prejavovať žiadne city, len účelovo keď chcel zviesť nejakú ženu. Ale podľa mňa bol egoistický a chladný sebec. To, že niekto filozofuje, to ja si zas až tak nevážim. Celý život som mala okolo seba filozofov.

Postaral sa o to, aby som od mužov nikdy nič nečakala a videla ich ako takéto chladné monštrá, čo maximálne filozofujú.

Mrzí ma, že som sa nezmierila ani s mojou druhou láskou. Vždy som ho mala rada tak nadčasovo. A nikdy som neklamala, že to viem oddeliť. Veď celý život si svoje vnútro ako vajce s tvrdou škrupinou nechávam len pre citlivé ženy.

Mohol mi v živote x krát poradiť alebo ja jemu. Aspoň ľudsky sme si mohli veľa dať.

Nechýba mi partner, nechýba mi láska. Necítim sa nemilovaná ani sama. V samote som sa naučila nehľadať potvrdenie alebo schválenie toho, čo je správne, zvonku, ale tvoriť si na všetko názor sama. Ja som pre seba tá najväčšia autorita, čo schvaľuje, čo je pravda a čo nie, podľa toho k čomu som ja dospela dlhým skúmaním.

A rovnako som si aj zdrojom lásky, keďže nie som ateista.

Najviac ma v živote mohli poznať moje kolegyne, lebo tie boli so mnou najviac a viac než v posledných rokoch moje deti. A tie mi nikdy nič nevyčítali. Nemala som žiadny dôvod o sebe pochybovať. Nemala som žiadne nesúhlasné spätné väzby, presne naopak, ocenenie ako rozmýšľam.

V podstate najväčšie nepochopenie som zažila len kvôli politike aj to nie v práci, kde skoro všetci rozmýšľajú ako ja, aj všetci moji šéfovia.

V práci som ohľadom politiky zažívala vždy len pochopenie a ocenenie za to ako o nej rozmýšľam.

Najväčší problém na svete asi je, či táto vojna s Ruskom bola vyprovokovaná alebo nie a môj blog.

A ona vyprovokovaná USA bola!

Nie je to ruská propaganda, ale pravda. Už som na to uvádzala dôkazy, čo sú písomnosti, nie domnienky!

A to boli zdroje z USA a nie z Ruska. Môžem vám len klamať, že si to nemyslím.

Vždy som si najviac rozumela s mojim najstarším synom pre jeho citlivosť k ženám. Je náš spoločný výtvor s mamou, že vychováme muža, ktorý bude mať citlivosť ženy. Že my dve vychováme iných mužov! Boli sme k nemu nemilosrdné, keď ženy nechápal. Vždy sme mali naňho nároky ako na ženu! Nie tak, že šetríme ťa lebo si muž. Brali sme ho rovnoprávne. Rozdelili nás len novinári, čo sa nepodarilo ani môjmu mužovi.

Najväčšie zlo na svete sú novinári, pretože oligarchovia bez novinárov by nič nedokázali!

Za všetky vojny môžu novinári, ktorí na ne spracovávajú ľudí.

Každý jeden tým zavraždil viac ľudí než keby celý život ako vojak zabíjal. Slová sú najsilnejšia zbraň.

Môžem vám len klamať, že si to nemyslím.

.