malinova

Toto všetko bolo ako práca hasičov po zemetrasení.

Obrazne nastane zemetrasenie, dom sa vám zrúti a vy odtiaľ utečiete. Aby ste sa dvadsať rokov nevrátili.

Myslíte si, že minulosť vás nezaujíma. Nechcete si ju pamätať. Nepamätáte si ju. Nezaoberáte sa tým mnoho rokov.

Už roky nepočúvam pesničky. Lebo pesničky sú nebezpečné tým, že by mi mohli pripomenúť mŕtvych a minulosť a to by bolo veľmi nebezpečné pre normálne fungovanie. Zásadne nepočúvam pesničky, len vybraté, aby som neplakala.

Aj moja dcéra to vedela, keď niekedy bratovi povedala: – Toto nepúšťaj, mamka bude plakať. –

Som človek, ktorý netrpí minulosťou, pretože sa ňou nezaoberá. Proste minulosť neexistuje. Nemôžem byť slzavé údolie.

Asi pred rokom som dostala odvahu ísť sa prejsť na vedľajšie sídlisko. Je to od nás blízko len jednu zastávku autobusom, ale to bola pre mňa taká zóna ako Černobyľ. Tam sa nechodí, tam by som mohla plakať. Životom sa tak pohybujem, tam by som plakala, tam nie.

A išla som sa prejsť na rodné sídlisko od školy domov okolo materskej školy, kde som chodila. Išla som naozaj ako Černobylom a najhoršie to bolo pri materskej škôlke. Aby som mohla vojsť dnu a neplakala tam, musela som sa ovládať. Neverím, že misiu na mesiaci by som tak prežívala. Ale keď som šla od tej škôlky už k nášmu bývalému domu a po ceste si pripomínala kto kde býval, išla som už celý čas s plačom.

A toto tu, čo píšem, môžem len vďaka tomu, že nechodím do práce lebo som vypísaná. Nechcem sa už vrátiť do práce, keď mi dokončia zuby a všetky vyšetrenia, chcem ísť do predčasného dôchodku.

Už nechcem mať nielen s politikou, ale ani so školstvom nič. Už som prakticky oslobodený človek od tejto spoločnosti, ktorý už môže plakať, lebo nemusí už zapadnúť do žiadnej škatuľky.

Takže mojou jedinou duševnou robotou je spomínať si a plakať.

A bolo to ako návrat po zemetrasení pred 20 rokmi. Prišla som na ruinovisko a začala odhadzovať čo mi prišlo pod ruku. A najprv to šlo ako veselo. Potom ma niektoré časti prekvapili, pretože tie som myslela, že sú tak pochované, že nespomínala by som ich ani na smrteľnej posteli, lebo veď načo?

A dnes som sa dostala až po R. Obrazne ako keby som odhadzovala dosky a pod nimi vyhrabala jeho mŕtvolu. Niekoľko hodín som tu plakala nad tým ako som ho nemala rada.

Ja nie som ako z iného sveta, ale z inej galaxie, lebo minimálne dve hodiny som plakala nad tým, ako som mohla mať vzťah s niekym, koho nemilujem?

A iní ľudia ešte také vzťahy hľadajú a syn mi také odporúčal a ja som tu s vyplakanými očami, že také som zažila pred 20 rokmi a aké to bolo strašné!

Tak, kto by mi porozumel?

Vybavilo sa mi, ako mi R liezol na nervy, lebo nemala som od neho žiadny priestor a ešte aj zemiaky chcel škrabať spolu so mnou. Keď ma zbadal ako ich škrabem, tak povedal: – A čo si ma nezavolala? Škrabali by sme ich spolu. –

A to všetko sa mi vybavilo už nielen v myšlienkach, ale v citoch, ako som to všetko cítila.

Alebo: – Kedy už dočítaš tú knihu? – A to sa prišiel opakovane spýtať.

Neviem, či si spomínate, aké je hrozné, keď niekto vás miluje a vy jeho nie. A na otázky ľúbim ťa, nechcete odpovedať.

Potom sa mi vybavila láska k bratrancovi, ktorú som pochovala ako pod betón. A pod tým betónom stále žila.

Plakala som ďalšie dve hodiny, že sa mi vybavila.

Potom som počúvala prednášky k integrácii a spracovaní nevedomia a takéhoto vyhrabávania a znova som plakala.

Pamätám sa ako som si pri manželskej posteli v prenajatom dome, kde ešte spal R, prisahala, že nikdy nedopustím aby som ešte mala vzťah bez lásky a toto musela zažívať. 

S mužom som prestala spávať, aby som nakoniec musela klamať niekoho iného.

Vzťah s R bol pre mňa odstrašujúci príklad, ako to vyzerá keď s jedným žijete a do iného ste zamilovaný.

Tak odstrašujúci, že mi to vydržalo 25 rokov.

Úlovok

Chcela by som byť veľká ryba,

aby som ti neušla zo siete.

Ako malá ti plávam sieťou

každý deň.

Chcela by som byť sieťou,

do ktorej ťa oblečiem.

A potom poviem, 

že ryby nekonzumujem.

.