Verím v reinkarnácie a ja som určite žila v dobe keď ešte muži vyzerali ako muži, nosili klobúky a mali dlhé vlasy.

Mám dokonca aj taký sen, čo sa mi raz sníval, ako vyzeral môj muž v nejakej inej dobe. A v tom sne sa mi snívalo, kto ho zavraždil lebo v tom živote sme sa to nedozvedeli. V sne som videla akí traja a prečo ho zabili na našom pozemku, kde sme mali sklad a práve padal sneh.

To si nevymýšľam, v tom sne som videla tak sypký sneh, že to boli malé biele guľôčky snehu na kamennom múre pri našom sklade.

Prešlo odvtedy veľa rokov a stále si ten sen pamätám lebo bol ako detektívka s objasnením vraždy ako ho zabili. Že ho bodol nožom do hrude práve ten, čo sa najviac bál. Aká zákonitosť. V tom sne som videla naraz do vnútra všetkých troch zlodejov, čo nám chceli vykradnúť sklad. Mysleli si, že už tam nikto nebude. Nechceli nikoho zavraždiť.

Ten muž ma mal rád ako psa, preto mi to pripadal ako sen z nejakého minulého života, lebo v tom sne som ešte bola celá šťastná, že ma má rád ako psa. To bolo vtedy normálne, že žena bola pre muža len ako pes. A týmto by sme sa už neinšpirovali.

Toto je taká obdoba ženských aktov, keď tu máte mužov. Ale nepáči sa mi, že majú svaly, lebo tým sa líšia od bežných mužov. Nedobre ich vybrali. Bavilo by ma byť fotografom, ktorý by fotil bežných mužov, ako ich majú upraviť aby vyzerali ako muži a nie to, čo chodí po uliciach.

Dala by som im klobúky, iné šaty a hlavne mali by vlasy, brady a fúzy.

Ani by ste neverili ako sa malí chlapci tešia, keď im poviete na otázku, či sú krajší muži alebo ženy, že muži. 

Klamete im, že ženy, lebo ženy sú podriadené a preto sa majú páčiť mužom a preto si z nich urobili vyčančané papagáje.

Žiakom som vždy hovorila pravdu a ako to je v celej prírode, že samec je vždy krajší od samičky a tak je to aj s mužmi. 

To by ste vtedy mali vidieť oči tých chlapcov v nádeji na vlastnú krásu! Ako už malí chlapci chcú byť krásni. Ako narastú v laviciach v takej nádeji, že sa narodili ako muži a tie dievčatá vedľa také krásne nebudú.

Treba im hovoriť pravdu, že im je to predurčené, že budú vyšší, mať dlhé vlasy, fúzy, brady a budú sa páčiť ženám ako prirodzene nápadnejší. 

A hovoríte im pravdu?

Nie, lebo aj v tomto je táto doba nenormálna ako všetko na planéte.

Tu dolu mám svoj text ku kráse, nič lepšie sa mi k nej nepodarilo v živote napísať (2006 spomienka na lásku z roku 2000), lebo píšem s myšlienkou na tú inú dobu. A predlohou mi boli stredoveké dni u nás. Tam všetci muži boli oblečení v dobových kostýmoch, aj v hľadisku mali klobúky.

A potom sa ma pýtajte, prečo sa mi muži nepáčia, keď bežní muži vôbec nevyzerajú ako muži. Preto sa mi nepáči ani sci-fi, čo má s touto planétou?

Preto je to zlý výber mužov, lebo ja by som ako materiál zobrala obyčajných ako tohto a videli by ste, čo by som z nich urobila.

To by bol základ a ešte ich oduševnenie nejakým zápalom pre niečo. To všetko robí charizma a nie posilňovňa.

Však si zoberte seriál s Uhtredom, či tí herci už nevyzerali diametrálne inak, keď sa ocitli v dnešnej dobe. Ako vykastrovaní o charizmu.

Už nemali vlasy, nemali žiadne brady, fúzy, pekné oblečenie, nič typicky mužské. Vyzerajú ako ženy. Prečo ich potom ženy majú vidieť ako mužov?

Keby ženy vládli na planéte, muži by sa museli páčiť ženám a nie naopak. 

Ale viete, čo je s takými peknými – mužnými mužmi na planéte? Rozoberú si ich v prvom rade homosexuáli. Keď s nimi zažijú sex, ani sa nechcú vrátiť k ženám po takom sexe, keď ich zaujme len zmyselnosť. Natoľko je mužský vzhľad vzácny.

Zo seriálu The Last Kingdom (z Uhtreda) sa mi najviac páči táto herečka, lebo geniálne vie zahrať ženu – kocku, hrá kráľovnu dbajúcu na morálku a pritom v civile ako herečka je takáto rozkošná:

Ale vidíte, ako žena je ako prepelička. Nenápadná, milá, veselá. Vidíte ten kontrast s mužom? Nič vyzývavé, drsné, stelesnenie ženskosti.

O kráse

Viete, ako si ja predstavujem krásu? Nie ako na ceste, že stíhate vnímať, čo vidíte, nebo nad hlavou a krajinu ďaleko, ale ako keď sa po ceste zastavíte na nádvorí náhodného hradu, v nejakej krčme, kde sa ľudia veselia ako každý deň, čo tam boli, pri hudbe, ktorú si nikto nevšíma, uprostred roznášania pív. Zrazu sa na ňu zapozeráte a pre vás kypí životom. Úplne obyčajná, pre vás zrazu krásna, nezvyčajná prostredím ako to nikto nevidí. To, čo ledva aj vy zbadáte, jej úsmev, plné ruky práce, penu na stole, pobehujúcich psov a pocit v duši, že čo keby tu ste tak boli doma?

Krása nie je nezvyčajná, ohromí vás zvyčajnosťou pre iných, smiechom zúčastnených, tým ako stáča svoj pohľad inam, na iných a nevidí to, čo vy. Myslím si, že keby som bola muž, páčili by sa mi ženy, ktorým nevidno kosti, ktorým mäkko splýva aj koža na krku, ktoré sú ako jednoliata masa mäkkosti, ako samozrejme naplnené v svojich šatách.
Ruka čo sa náhli, keď umýva stôl a nesamozrejmosť s akou ju vidíte. Zasmeje sa a zmizne k inému stolu. Pijete horké pivo a zdá sa vám nemožné, že to, čo je zvláštne, sa tu pre druhých odvíja zjavne pre iných, že nikto nemá problém len vy, k drsnému žartu, k placnutiu po zadku, k dvojiciam, ktorým to …ide.

To nepíšem o zaľúbenosti! Ešte nevypadlo okno, z hradu na ktorom nie sú okná, to ešte nie sme tak ďaleko! Ešte ste tu len prvý deň, aj keď možno už tretíkrát.
Všade je tráva, mäkko po daždi a uprostred nádvoria vyschnutá studňa s príklopom, ktorá kontrastuje s pariacim sa hrncom večne nenažraných ľudí.
Tak ako jej prsia boli v záhyboch a mužský pohľad niekde v klobúku, tak nebadane si pes beží okolo tej studne na ktorú pozeráte.

A spätne sa vám zdá, tá pesnička Galánečko, ktorá sa už stala a máte nádej byť takto dojemne zranení kyslým vínom, ako tí, čo ju ešte neprežívajú. Lebo kyslosť je krásna len v jej tušení. Nič nikdy nie je tak, ako to práve je.

Zbohem galánečko, ja už musím jíti… sladký závan spomienky
kyselé vínečko podalas mne k pití… ešte nedala

zbohem galánečko, rozejdem se v Pánu… s istotou
kyselé vínečko podalas mne v džbánu… nezvyčajne ako tou hudbou, čo mi znie

Ač bylo kyselé… tým čo nebolo
predsaj jsem sa opil… kiež by!

ješte včil sa stydím
co jsem všecko tropil… Kto by nechcel stratiť hlavu? Aspoň na tomto nádvorí?

Krásu vidíme inde, vidíme ju potom všade, kde si nacvičujeme nadchnutie. Aké úžasné by bolo tancovať v stredoveku a len za brušká prstov ju chytiť oblúkom katedrály tohto nádvoria, veď takto to cítili, tí všetci a aj vy tak budete, ako masa ľudí, ako masa dojemnej hudby, ktorej tóny tiež by boli blízke ako duša tancuje s nimi majestátnym našľapovaním po mäkkej tráve, medzi stolmi, tu.

Ale ja som žena, a v tranze bývam z klobúkov, ktoré muži nenosia, ktorým vlasy nesplývajú. Keď boli u nás Stredoveké dni, pri koňoch, vo veľkom areáli, akási prehliadka šermiarskych skupín, kde muži sa kývali na stoličkách ako v stredoveku a vykrikovali po sebe, tak kamarátka mi povedala:

– Ty si tuším vážne žila v stredoveku! –

Fascinovali ma aj dlhé šaty žien po zem. Akoby som bola jednou z nich, akoby sme patrili všetci spolu do vzrušenia, ktoré vo vás vyvolá niečo blízke, úplne ošúchaný klobúk kdekoho.


Ale sa nehnevám
žes mňa ošidila
to ta moja žízeň, to ta moja žízeň
ta to zavinila

.