Presťahovali sme sa na dedinu. Náš dom mi pripadal ako koráb, ako Noemova archa v ktorej čakáte na život a pýtate sa, čo je životom vonku.
Prvýkrát sme si nezariadili dom – obývačka, spálňa, detská, ale horné poschodie bolo len naše. Jedna obrovská izba v dĺžke deväť metrov jeho a druhá taká istá moja. Mohla som v tej izbe aj tancovať a aj som v nej tancovala. Len tak sama pre seba.
Často som sedávala aj v jeho izbe, lebo z jeho okna bolo vidieť jeden osamelý strom za lúkami. Bol tak ďaleko, že nikdy by ma nenapadlo sa tam vybrať. Vtedy som začala písať. Nepamätám si čo všetko, ale všetko som to adresovala jej, milenke môjho muža ako priateľke. Chcela som jej vysvetliť všetko to, čo nevidela, aké je to všetko bezvýznamné. Či musí stáť pri jeho hrobe aby to všetko pochopila?
Nikdy som jej to neplánovala poslať. Písala som to sebe a len to mala potrebu niekomu adresovať.
Môj muž si myslel, že schovávam myšlienky na iného muža, že som sa asi zamilovala do iného. A preto mi raz prehľadal veci ako gestapo a v poličkách za šatstvom našiel celé kopy týchto listov. Čakal ma s tým, že je to krásne a s otázkou: – Prečo jej to nepošleš? –
Môj muž bol mojou najväčšou kamarátkou. Chápal ma viac než ona. Zas objavil nejaký môj nový rozmer, len som sa začala v jeho živote strácať. Niesol to veľmi ťažko a obviňoval z toho duchovno. Doslova tak, že odkedy som veriaca v Boha, tak som iná a on chce tú predošlú, praktickú a neveriacu, ktorá žila pre prítomnosť a nie pre stromy v diaľke.
Niekedy fakt neviem, či som predtým nebola lepšia. Na všetko som mala odpoveď do päť minút. Dá sa povedať, že ma viera paralyzovala ak to má mať zmysel.
Naozaj mám pocit, že ma vtedy vymenili. Dokonca som zabudla hrať na klavíri, čo vedela tá predošlá.
.
Celá debata | RSS tejto debaty