Atlas mrakov
Moja osudová láska bol muž s ktorým som bola v minulosti zosobášená. Zomrel vo vojne ako mladý a vždy mi ho pripomínal film Žeriavy tiahnu o druhej svetovej vojne. Pamätám si ako sa s ním na stanici lúčim a verí tomu že sa vráti. Nikdy sa nevrátil. Ale pamätám si jeho lásku.
Obrazne to vidím ako maják v búrke. Ja som ten maják a jeho poézia to more, ktoré mi ho pripomenulo.
Nikdy nechápal aké je to transcendentálne, aké je to čisté, hoci ja som skúmala či v tom nie je temná vášeň a taká sexuálna túžba. Ale zakaždým som prišla na to, že to nie je vášeň, že to nie je telesná žiadostivosť, ale čistá láska. Tá, ktorou sme sa kedysi milovali.
Vedela som, že tento vzťah ma poznačil tak, že už sa nikdy nezamilujem. Preto som sa ho nevedela vzdať. Mnoho rokov ma tu držala túžba neopustiť Zem bez neho. Kvôli nemu tu zostanem, on ma tu drží a preto sa od Zeme neviem odpútať.
No aj toto som prekonala a už chcem ísť preč a kašlem na to, že na Zemi ho už nikdy nezažijem. Obraz s majákom som odložila. Naozaj mi stál pri posteli.
Ten druhý bol môj otec a žili sme vo Francúzsku. Bola som jeho dcéra. V tomto živote dcéru nemal. Neverí na minulé životy, nevie, že je môj otec. Vždy som cítila, že my sa už nestratíme, keď sme sa aj teraz znovu stretli. Ak niekomu ubližoval, tak len svojej dcére, ktorú si už nepamätá. No ja si pamätám aj na jeho ženu z bývalého života, lebo to bola moja mama. Vždy mi ju pripomínala maminka svätojánskeho broučka z rozprávky Broučci.
Moja mama si pamätala, že sme boli sestry. Teda, tiež sa jej to len snívalo.
Už sa tu nechcem narodiť a dúfam, že ich všetkých stretnem tam, kde si to budú pamätať.
Verím, že psychológ by už dačo vymyslel, prečo sú naše sny také scifi.
.
Celá debata | RSS tejto debaty