Draxler dnes:
150 slovenských osobností sa podpísalo pod klamstvá o Vrbovi a Wetzlerovi
„Navyše, je mimoriadne dôležité si uvedomiť, aká manipulácia sa ukrýva vo vete „Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné„. Antisemitizmus je totiž niečo úplne iné, než „antisionizmus“, pričom toto druhé slovo sa ani často nepoužíva. Kým antisemitizmus je akýkoľvek prejav nenávisti voči Židom, antisionizmus je jednoducho len nesúhlas s ideologickým hnutím sionizmus. Sú to práve mnohí Židia, kto sú antisionisti, a kto o sionizme hovorí ako o hrozbe, pretože sú s touto ideológiou konfrontovaní najčastejšie. A čo je to sionizmus? Je to politické ideové hnutie označené v roku 1975 Valným zhromaždením OSN za formu rasizmu.Sionizmus totiž presadzuje založenie a udržiavanie židovského štátu a v zásade hovorí, že ten štát má byť židovský (viac alebo menej – závisí od konkrétneho postoja sionisticky orientovaného človeka alebo hnutia) a má sa nachádzať na území zasľúbenej zeme, ktorá môže ale nemusí byť naviazaná iba na dnešné územie štátu Izrael, ale napríklad môže zahŕňať aj okolité geografické oblasti. Ešte je potrebné si uvedomiť aj to, že po slove antisionizmus použil Peter Švec slová „a jeho metastázy“. To znamená, že nesúhlas so sionizmom prirovnal k niečomu podobnému rakovine a jej metastázam. Označovať myšlienky ľudí, ktorí nesúhlasia s nejakou ideológiou za akúsi rakovinu v našej spoločnosti, neocitli sme sa už náhodou opäť v 30. rokoch minulého storočia, len s iným objektom nenávisti?
Pripomeňme si teda, že túto kôpku manipulácií okorenených nenávisťou podpísalo 150 osobností, medzi nimi Ľudovít Odor, Ivan Korčok, Róbert Bezák, Ivan Mikloš, Lucia Štasselová alebo Štefan Hríb. To je absolútne šokujúce.“
https://dennikn.sk/blog/3944448/151-slovenskych-osobnosti-sa-podpisalo-pod-klamstva-o-vrbovi-a-wetzlerovi/?utm_source=chatgpt.com
komentáre z Denníka N:
„Morálna autorita“ Grigorij píše konšpiračné hlúposti (nielen) o ICC a podporuje izraelskú genocídu. Hurá!
Prečo som nepodpísal výzvu vláde: zlé prirovnanie a slepota na jedno oko
Grigorij Mesežnikov„Chcem sa vyjadriť najmä k tomu, ako vo svojom texte pracujete s postavou Rudolfa Vrbu. O ostatných veciach už hovorili iní – vrátane toho, že civilné obete nemožno ospravedlniť frázami o „vojenskej základni“ a že medzinárodné právo platí pre všetkých rovnako. Ale pri Vrbovi ide o iný problém: zneužitie historickej pamäti na ospravedlnenie súčasného násilia.
.
Vrba – ktorý spolu s Wetzlerom utiekol z Osvienčimu, aby varoval svet – bol po vojne kritický voči izraelským elitám, ktoré podľa neho ignorovali jeho správu. Jeho pamäti dlho nevyšli v hebrejčine a v izraelskej historiografii bol odsúvaný na okraj. Sám hovoril, že ho štátne inštitúcie nechceli počúvať.
.
Použiť dnes jeho meno – cez výzvu ICEJ a váš text – na obhajobu izraelských vojenských akcií v Gaze je preto skutočne zákerné. Jeho odkaz bol o pravde, nie o tichu. O varovaní pred násilím – nie o legitimizácii kolektívneho trestu.
.
Na podporu Izraela zneužívajú postavu Rudolfa Vrbu – Žida, ktorý utiekol z Osvienčimu a kritizoval sionizmus.
https://dennikn.sk/blog/3942632/na-podporu-izraela-zneuzivaju-postavu-rudolfa-vrbu-zida-ktory-utiekol-z-osviencimu-a-kritizoval-sionizmus/
„Pod výzvu pro-izraelskej kresťanskej organizácie sa podpísali viaceré slovenské osobnosti.
Napriek tomu, že text vyzýva na boj “proti snahe oslabiť nezávislosť médií a legitimizovať šíriteľov klamstiev”, sa snaží využiť silný odkaz boja proti nespravodlivosti na potlačenie kritiky sionizmu – nacionalistického hnutia – ktorého kritikou bol verejne známy aj samotný Vrba, o ktorého odkaz sa opierajú.
“Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné,” píše sa vo výzve. Zneužitie Vrbovho mena je tu evidentné najmä v časti, ktorá stotožňuje antisemitizmus s antisionizmom.
To, že Rudolf Vrba kritizoval sionizmus je jasné aj zo zvukového záznamu z rozhovorov z roku 1972, dostupného na stránkach Múzea Holokaustu v USA.
Prikladám zopár jeho preložených vyjadrení zo zvukového záznamu k sionizmu:
časť 1 z 5 (32:51 – 33:10) – “Sionistické hnutie v Európe zohralo veľmi dôležitú úlohu pri masovom vyhladzovaní Židov. Som presvedčený, že bez spolupráce sionistov by to bola oveľa ťažšia úloha….“.
časť 1 z 5 (35:46 – 36:49) – “Takže nacizmus a sionizmus mali na jednej platforme niečo spoločné: oba hlásali, že Židia nepatria do Európy, ale do Palestíny, a preto nacisti hovorili, že [sionisti] sú rozumní Židia, ktorým rozumejú, a Židovské Rady obsadili sionistami, ktorí zrazu získali rešpekt medzi židovskými masami, pretože to, čo hlásali, sa stalo zákonom. Inými slovami, čo je zákon, to je poriadok. Inými slovami, človek musí robiť to, čo oni hovoria. A prirodzene, Nemci povedali: „Vidíte, Židia nám nemusia veriť, ale vám, sionistom, veriť budú, pretože videli, že ste im vždy hovorili vlastne pravdu: že patríte do Palestíny, a tu ste cudzím elementom“. ….”
časť 1 z 5 (39:46 – 40:30) – “No, v prvom rade sa pýtam, kto sú tí sionisti, ktorí ma presviedčajú, že nie som Slovák. Od narodenia hovorím slovenčinou, narodil som sa na Slovensku a bol som vychovaný ako československé nacionalistické dieťa. Takže som im [sionistom] neveril napriek tomu, že im nacisti po norimberských zákonoch dali za pravdu. Považoval som ich za obyčajných fašistov a od samého začiatku som ich považoval za podlé kreatúry, ktoré sa s fašistami dohodnú kvôli tomu, aby boli oslobodení od diskriminácie vedenej voči ostatným. …”
časť 1 z 5 (40:40 – 40:56) – “Nacistom som teda nedôveroval viac ani menej ako židovským sionistickým radám. V skutočnosti som si uvedomil, že sionisti a nacisti sú približne rovnakí nepriatelia, ktorí majú obaja jedno spoločné, dostať ma z domu s 25 kilami na neznáme miesto a nechať doma moju matku úplne bezbrannú. …”
Rudolfa Vrbu ignoroval aj samotný Izrael
Izraelská historička a akademička Ruth Linn v článku „Who’s afraid of the man who escaped from Auschwitz? (Kto sa bojí muža, ktorý utiekol z Osvienčimu?)“ z roku 2023 analyzuje ako a prečo bolo hrdinstvo Rudolfa Vrbu izraelským establišmentom hlboko potlačované alebo znevažované.
Z textu od Ruth Linn vyberám:
- „Ich útek bol vynechaný z učebníc dejepisu v hebrejskom jazyku pre izraelské školy. Do izraelského povedomia sa ich útek aj jeho protagonisti dostali až v roku 1998, keď som zariadila, aby moja domovská univerzita v Haife udelila Vrbovi čestný doktorát a po prvýkrát vydala jeho spomienky a známu Vrba-Wetzlerovu správu v hebrejčine po tom, čo ju Yad Vashem (Svetové spomienkové centrum obetí Holokaustu v Jeruzaleme) odmietlo.“
- „Na moje prekvapenie a sklamanie, Vrba nebol nadšený z nášho stretnutia tak, ako som bola nadšená ja. Videl ma totiž ako jedného z ďalších izraelských akademikov patriacich do establišmentu, ktorý ho vymazal z históriografie Holokaustu.“
- „Čítajúc jeho memoáre, zamyslela som sa, ako je možné, že sme dopustili ignorovať a nesprístupniť Vrbove a Wetzlerove memoáre napriek obrovskému zameraniu sa Izraela na udalosti Osvienčimu a Brezinky pre hebrejsky hovoriacich ľudí po dobu viac ako 30 rokov a prečo títo hrdinovia nikdy neboli spomenutí alebo oslavovaní v nespočetne veľa ceremóniách Yad Vashenu. Prečo tu v knižnici nebola nikdy dostupná anglická verzia Vrbových memoárov? A prečo hebrejská verzia vôbec neexistovala?“
Z článku ďalej vyplýva, že izraelská (akademická) obec Vrbu nechceli uznať práve vďaka kritickým postojom voči sionistom, respektíve židovským sionistickým radám.
Keďže nevieme, ako by Rudolf Vrba na podobný typ textu v spojení s jeho menom reagoval dnes, autorstvo textu, ktoré sa na neho odvoláva, ctí si ho a verí, že “vytesňovanie neprávd z verejného života nie je cenzúrou, ale cestou k slušnej spoločnosti” by jeho kritiku sionizmu v tak mienkotvornej výzve rozhodne vynechať nemalo a už vôbec by nemalo využívať jeho osobu na podporu Izraela, ktorý ho sám desiatky rokov zámerne ignoroval.
Izrael ignoroval aj Alfréda Wetzlera
O jeho osude Ruth Linn píše v zborníku textov z Medzinárodnej konferencie v New Yorku v roku 2011 (celý jej príspevok dostupný tu). V roku 1976 utiekol z totalitného Československa do Izraela prosiac izraelských historikov a historičky (česko)slovenskej národnosti – Bauer, Fatran, Yablonka, Jelínek – o pomoc s prekladom jeho historickej novely do hebrejčiny. Bez akejkoľvek reakcie alebo pomoci bol donútený vrátiť sa späť do Bratislavy, kde prepadol alkoholu a, čo by sme dnes nazvali, PTSD ako preživšieho hrôzostrašnej traumy. Zomrel v roku 1988 skôr ako sa akýkoľvek hebrejsky hovoriaci Izraelčan*ka vôbec dozvedeli o jeho verzii úteku z Osvienčimu.
Pri zozname takýchto verejne známych osôb z takzvaného samozvaného liberálneho spektra, ktoré túto výzvu podpísali, nám ostáva sa už len pýtať nižšie uvedené otázky a čakať, že im ich niekedy aj niektoré novinárske osobnosti položia.
- Boli osobnosti podpísané pod výzvou v dobrej viere uvedené do omylu?
- Nevedeli, že sa podpisujú pod politickú deklaráciu sionistickej organizácie?
- Alebo sú vedomí*é podporovatelia sionizmu?
Ivan Mikloš bývalý politik, poradca prezidentky
Juraj Šeliga organizátor Za Slušné Slovensko, Demokrati
https://dennikn.sk/blog/3942632/na-podporu-izraela-zneuzivaju-postavu-rudolfa-vrbu-zida-ktory-utiekol-z-osviencimu-a-kritizoval-sionizmus/
============
150 slovenských osobností sa podpísalo pod klamstvá o Vrbovi a Wetzlerovi
„Minulý týždeň sme sa stali svedkami nehanebného a barbarského útoku na našu históriu a dve významné osobnosti, Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, ktorí pred 80 rokmi úspešne utiekli z koncentračného tábora Osvienčim a podali o ňom správu. Pamiatka na tieto dve mimoriadne významné osobnosti, ktorých skutky a aj následné životné príbehy sú pre Slovensko nadčasovo dôležité, bola minulý piatok absolútne nehoráznym spôsobom zmanipulovaná a prekrútená, za čo by si autor aj signatári tohto útoku zaslúžili byť ostro verejne skritizovaní a nekompromisne spytovaní na dôvody takto vážneho pochybenia.
O čom hovorím? V piatok 12.04.2024 uverejnilo biblické kresťanské občianske združenie „Medzinárodné kresťanské veľvyslanectvo Jeruzalem“, ktoré vystupuje pod svojou anglickou skratkou ICEJ, a ktoré prezentuje na verejnosti Peter Švec, na svojej webstránke akési verejné vyhlásenie, v ktorom použilo fotografie, mená a časti životného príbehu Vrbu a Wetzlera, ktorí už dnes obaja nežijú, výhradne na propagáciu a podporu svojich vlastných klamlivých tvrdení súvisiacich s terajšou politikou a vlastným dogmatickým presvedčením, ktoré majú v skutočnosti veľmi ďaleko od zaznamenaných verejných prejavov a zdokumentovaných myšlienok oboch spomínaných osobností. Ako prvý upozornil na tieto manipulácie a klamstvá podrobne vypracovaný text Juliána Vrábela ktorý si môžete prečítať tu: Na podporu Izraela zneužívajú postavu Rudolfa Vrbu – Žida, ktorý utiekol z Osvienčimu a kritizoval sionizmus. Je to skutočne veľmi dôležité čítanie a dôležitá lekcia našej vlastnej histórie, aby sme sa nestali obeťami účelových manipulácií a klamstiev propagovaných skupinkou ľudí okolo združenia ICEJ.
Dovolím si nadviazať a rozšíriť to, na čo Julián Vrábel poukázal. Verejné vyhlásenie publikované Petrom Švecom na stránke ICEJ totiž podpísalo do dnešného dňa už 150 slovenských osobností, medzi ktorými je napríklad Ľudovít Odor, Ivan Korčok, Róbert Bezák, Ivan Mikloš, Lucia Štasselová alebo Štefan Hríb.
Čo bolo obsahom verejného vyhlásenia? V skratke ponúkam tieto vybrané najdôležitejšie body:
- „[…] vyzdvihujeme výnimočnú odvahu Alfreda Wetzlera a Rudolfa Vrbu a hlásime sa k nadčasovému odkazu ich úteku […] Predvojom II. svetovej vojny boli klamstvá nacistickej propagandy. […] Svet prešiel a stále prechádza náročnými krízami spôsobenými pandémiou COVID-u, brutálnou inváziou Ruska na Ukrajinu či útokom militantného Hamasu na Izrael a dopadmi jeho legitímnej obrany v Gaze. Všetko toto sprevádza gradujúca odvaha prekrúcať históriu a úmyselne šíriť lži.“
- ICEJ vyhlásenie zachádza potom v téme propagandy ešte ďalej: „Dnes spochybňovanie odborných autorít, cielená štátna propaganda Ruska či nezmieriteľný islamský džihád zneužívajú slobodu, aby u unavenej verejnosti fakty a židovsko-kresťanské zásady vytesnili zjavnými klamstvami a psudohumanizmom.“ No nie je to riadna demagógia? Tu sa už rozum zastavuje, čo sú toto za poprepájané myšlienky. Odborné autority, Rusko a džihád v jednej vete a všetko to nejako prepojené s Vrbom a Wetzlerom, fascinujúce. Ó, a naša verejnosť je vraj unavená. Áno, ešte že máme ICEJ, my sme už tak unavení, ale Peter Švec našťastie premýšla aj za nás a ponúka nám hotové odpovede, aby sme nepodľahli „klamstvám“.
- tak nič nie je. A ak toto nie je neúcta voči osobe Rudolfa Vrbu a Alfreda Wetzlera, tak potom asi nevieme rozlišovať nič.
Navyše, je mimoriadne dôležité si uvedomiť, aká manipulácia sa ukrýva vo vete „Antisemitizmus či antisionizmus a jeho metastázy, sú pre nás z princípu neprijateľné„. Antisemitizmus je totiž niečo úplne iné, než „antisionizmus“, pričom toto druhé slovo sa ani často nepoužíva. Kým antisemitizmus je akýkoľvek prejav nenávisti voči Židom, antisionizmus je jednoducho len nesúhlas s ideologickým hnutím sionizmus. Sú to práve mnohí Židia, kto sú antisionisti, a kto o sionizme hovorí ako o hrozbe, pretože sú s touto ideológiou konfrontovaní najčastejšie. A čo je to sionizmus? Je to politické ideové hnutie označené v roku 1975 Valným zhromaždením OSN za formu rasizmu.Sionizmus totiž presadzuje založenie a udržiavanie židovského štátu a v zásade hovorí, že ten štát má byť židovský (viac alebo menej – závisí od konkrétneho postoja sionisticky orientovaného človeka alebo hnutia) a má sa nachádzať na území zasľúbenej zeme, ktorá môže ale nemusí byť naviazaná iba na dnešné územie štátu Izrael, ale napríklad môže zahŕňať aj okolité geografické oblasti. Ešte je potrebné si uvedomiť aj to, že po slove antisionizmus použil Peter Švec slová „a jeho metastázy“. To znamená, že nesúhlas so sionizmom prirovnal k niečomu podobnému rakovine a jej metastázam. Označovať myšlienky ľudí, ktorí nesúhlasia s nejakou ideológiou za akúsi rakovinu v našej spoločnosti, neocitli sme sa už náhodou opäť v 30. rokoch minulého storočia, len s iným objektom nenávisti?
Pripomeňme si teda, že túto kôpku manipulácií okorenených nenávisťou podpísalo 150 osobností, medzi nimi Ľudovít Odor, Ivan Korčok, Róbert Bezák, Ivan Mikloš, Lucia Štasselová alebo Štefan Hríb. To je absolútne šokujúce.
Pozrime sa konkrétne na Štefana Hríba. Pri ňom totiž prekvapuje, že sa zjavne už nepamätá, že v časopise .týždeň, ktorý spoluzakladal a vedie od roku 2004, vyšiel pred desiatimi rokmi veľmi informatívny a obsažný článok od Jaroslava Danišku s príznačným názvom Druhý zápas Rudolfa Vrbu. Tento článok bol dokonca prvým textom, ktorý mne osobne odhalil, aký konflikt mal Rudolf Vrba so sionistami a ako zle sa k nemu časť vtedajšej izraelskej a proizraelskej spoločnosti správala.
Článok totiž poukazoval na životné úsilie Rudolfa Vrbu nielen počas jeho boja o život s nacistami, ale aj počas následného celoživotného konfliktu so sionistami. Sionistov dokonca Rudolf Vrba v rozhovore z roku 1972, ktorý je dostupný na stránkach Múzea Holokaustu v USA, považoval za ľudí v zásade podobných fašistom, a to konkrétne v časti 1 z 5 rozhovorov (39:46 – 40:30): „No, v prvom rade sa pýtam, kto sú tí sionisti, ktorí ma presviedčajú, že nie som Slovák.Od narodenia hovorím slovenčinou, narodil som sa na Slovensku a bol som vychovaný ako československé nacionalistické dieťa. Takže som im [sionistom] neveril napriek tomu, že im nacisti po norimberských zákonoch dali za pravdu. Považoval som ich za obyčajných fašistov a od samého začiatku som ich považoval za podlé kreatúry, ktoré sa s fašistami dohodnú kvôli tomu, aby boli oslobodení od diskriminácie vedenej voči ostatným.“ Viac Vrbových citátov k tejto téme z jeho rozhovorov si môžete buď vypočuť na stránke Múzea Holokaustu alebo prečítať v hore spomenutom texte J. Vrábela.
Vráťme sa ale späť k Štefanovi Hríbovi a článku publikovanom v časopise .týždeň, o ktorom by istotne Štefan Hríb nemal mať amnéziu, keďže bol šéfredaktorom a 10 rokov zas nie je až taká dlhá doba, aby na kľúčové informácie z článku mohol zabudnúť, obzvlášť pokiaľ ide o tak významnú historickú osobnosť slovenských dejín, akou bol Rudolf Vrba. V tomto článku bolo totiž množstvo šokujúcich informácií, ktoré by si zaslúžili oveľa viac pozornosti a istotne už vôbec nie ignorovanie a stratu pamäti. Stojí za to prečítať si celý článok, ale nateraz môžu postačiť aj následné úryvky, ktoré vystihujú podstatu Vrbovho trápenia spôsobeného sionistami:
„Začiatkom 60. rokov sa začal jeho konflikt s izraelskými Židmi, ktorý trval fakticky do konca jeho života (zomrel v roku 2006) a ktorý spôsobil, že Vrba bol nespravodlivo vytlačený na okraj. […] Nech už to znie akokoľvek šokujúco, Izrael Vrbov a Wetzlerov čin systematicky ignoroval. Vrbove pamäti dlhé desaťročia nevyšli v hebrejčine, anglická verzia knihy nebola dostupná ani v špecializovaných obchodoch a o Vrbovi a Wetzlerovi, ak už to bolo nevyhnutné, sa hovorilo len anonymne, ako o „dvoch Slovákoch“ alebo „dvoch slovenských Židoch“. Aby bol paradox dokonaný, veľkú zásluhu mali na tom mnohí Židia zo strednej Európy, z Česka, Slovenska či Maďarska.“
„Vrba a Wetzler ušli z koncentračného tábora 7. apríla 1944, Správu nadiktovali v dňoch 25. až 28. apríla v Žiline a predstavitelia židovskej elity v Budapešti, ktorým bolo varovanie bezprostredne určené, sa o nej dozvedeli ešte koncom apríla, respektíve začiatkom mája roku 1944. Dôvod bol ten, že budapeštianski a bratislavkí Židia udržiavali nadštandardné kontakty a pravidelne sa navštevovali. Slovensko bolo krajinou, kde „konečné riešenie židovskej otázky“ prebiehalo skôr ako v Maďarsku, preto maďarskí Židia stáli o tento kontakt. Dr. Rezsö Kasztner, židovský novinár a právnik, pôvodom zo sedmohradskej Kluže v Rumunsku, bol v Bratislave aj koncom apríla 1944. Pri tejto príležitosti mu podľa svedectva po vojne Oskar Krasniansky, ktorý vtedy pracoval pre Oskara Neumanna, šéfa Židovskej rady na Slovensku, pripravil nemecký preklad Vrbovej a Wetzlerovej správy. Maďarskí Židia teda vedeli o genocíde Židov koncom apríla, v širšom poradnom kruhu najneskôr začiatkom mája. A práve tu sa začína osudná dráma. Pätnásteho mája sa totiž začalo vysídľovanie maďarských Židov z Maďarska a do 9. júla, keď ho admirál Horthy z viacerých, a tak trochu nejasných dôvodov zastavil, bolo vysídlených 437 000 maďarských Židov. Vrba s Wetzlerom ušli práve preto, že chceli o tábore Auschwitz informovať maďarských Židov ešte pred ich odsunom. Vrba na viacerých miestach až ostentatívne opakuje, že esesáci hovorili o „maďarských salámach“, čo mohlo mať jediné vysvetlenie.
Maďarskí Židia boli do Auschwitzu deportovaní vlakom, najmä po trase cez (vtedy maďarské) Košice a Prešov, v malej miere cez Považie. Ich odsun zabezpečoval Adolf Eichmann a dvesto príslušníkov SS. A hoci Kasztner a ďalší členovia budapeštianskej Židovskej rady poznali pravdu o koncentračných táboroch, stovky tisícov maďarských Židov sa ju nedozvedeli. Kasztner a ďalší sa totiž rozhodli staviť všetko na inú kartu: na vyjednávanie s Eichmannom. To prebiehalo už dlhšie a Kasztnerovou snahou bolo dosiahnuť oslobodenie milióna Židov za desaťtisíc vagónov tovaru a potravín. Pomer vyzeral z pohľadu Židov priaznivo, rátali pritom s pomocou Západu. Pre nacistov to však bola iba cynická hra. A Kasztner to najneskôr koncom apríla, po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy, musel vedieť. Kasztner napokon dosiahol záchranu 1 684 maďarských Židov. Boli medzi nimi najmä vybraní ortodoxní Židia, intelektuáli, umelci a multimilionári, ktorí to všetko nacistom zaplatili. Kasztner po prečítaní Vrbovej a Wetzlerovej správy ešte začiatkom mája 1944 stihol navštíviť rodnú Kluž v Sedmohradsku a miestenku na vlak zabezpečil 388 svojim príbuzným. Inými slovami, minimálne dva a pol týždňa, čo bol Kasztner informovaný o Auschwitzi, využil na to, aby zachránil svoju rodinu a židovskú elitu. Podobne sebecky ako on sa správali viacerí, Ruth Linnová uvádza o. i. aj príbeh Josepha Korbela, otca Madelaine Albrightovej. A práve to Vrba nikdy nedokázal odpustiť a svoje pamäti, ako mi povedala počas nedávnej návštevy Bratislavy jeho prvá žena Gerta, nazval I Can’t Forgive (Nemôžem odpustiť), pod čím nemyslel len na nacistov, ale aj na Kasztnera a jemu podobných.“
„Eichmann bol odsúdený na trest smrti a v roku 1963 popravený. Bola to medzinárodná udalosť, ktorá pritiahla aj americko-nemeckú židovskú intelektuálku Hannah Arendtovú, ktorá z Jeruzalema napísala sériu reportáží pre týždenník New Yorker, ktoré neskôr vyšli knižne pod titulom Eichmann v Jeruzaleme. Arendtová kritizovala viaceré stránky tohto procesu a jednou z tém pre ňu bola aj premárnená šanca preskúmať spojitosť medzi fungovaním židovskej elity v čase vojny a nedostatkom opozície pri odsune Židov do koncentračných táborov, skrátka zodpovednosť Židov v orgánoch, ktoré vo väčšej alebo menšej miere kolaborovali s nacistami.
Arendtová mala reputáciu liberálnej Židovky z Manhattanu, ktorá navyše nepodporovala vznik štátu Izrael. Teraz, v čase budovania identity nového štátu, sa okrem toho odvážila kritizovať jeden z kamienkov tejto identity a spochybniť časť židovkej elity pochádzajúcu z Európy. Niektorí z nich, ako napríklad Rezsö Kasztner, mali v Židovskom štáte relatívne vysoké politické funkcie. Kasztner bol prominentným členom ľavicovej strany Mapai a hovorcom ministerstva dopravy a priemyslu.“
„Články a kniha Hannah Arendtovej vyvolali medzi sionistickými Židmi obrovskú vlnu kritiky. Profesor Jacob Talmon, rešpektovaný akademik z Oxfordu a Hebrejskej univerzity, okamžite Arendtovú napadol. […]
Ak niekto musel reagovať, bol to Rudolf Vrba. Žil vtedy v Londýne a jeho príbeh bol stelesnením presného opaku toho, o čom písal Talmon. O týždeň neskôr, 22. septembra 1963, vyšiel v Observeri Vrbov článok, v ktorom ostro na Talmona zareagoval vetami, že „pošpinil pamiatku tých mŕtvych Židov, ktorí vo Varšave aj Auschwitzi vytvorili podzemné hnutie a spolu s nežidovskými väzňami bojovali proti nacistickej mašinérii.“ Vrba Talmonovi vyčítal aj nedostatočnú citlivosť pri argumentovaní s dôverčivosťou Židov odchádzajúcich do koncentračných táborov. […]
Vrba mal s Eichmannovým procesom vlastný problém: Nemohol totiž na procese svedčiť. Nepozvali ho. A to napriek tomu, že to bol práve on, kto chcel zachrániť maďarských Židov pred vyvraždením v Auschwitzi a zastaviť tak Eichmanna. Izraelská ambasáda v Londýne, ktorá Vrbovo svedectvo vypočula v rámci prípravy súdneho procesu, vec uzavrela s tým, že Vrba neprináša k téme nič nové. Na rozdiel od desiatok iných svedkov, ktorí Vrbovu a Wetzlerovu správu napríklad šírili, ako slovenský Žid Oskar Krasniansky.“
„Oficiálne izraelské dokumenty, inštitúcie ako Jad Vašem alebo Múzeum holokaustu sa systematicky a celé desaťročia, ako píše Ruth Linnová, snažili túto kontroverziu, ako aj mená odvážnych slovenských Židov vytlačiť na okraj. […] Mená Vrbu a Wetzlera pritom vyššie menované inštitúcie opomínali čo i len spomenúť. Prípadne – pri Vrbovi – jeho meno používali v pôvodnej židovskej podobe – Rosenberg. Pričom Vrba sám sa po vojne rozhodol používať meno, na ktoré mal po úteku z koncentračného tábora vystavené falošné doklady. Tento prístup pôsobí o to bizarnejšie, že Jad Vašem aj washingtonské Múzeum holokaustu zdôrazňovali hrdinstvo iných Židov, ktorí zďaleka nedosiahli to, čo Vrba s Wezlerom či Rosinom.“
„Vrbov problém bol jasný: nikdy sa netajil, že nie je sionista. V Izraeli podľa vlastných slov nedokázal žiť a po roku krajinu opustil. Po odchode z komunistického Československa žil v Británii a neskôr v Kanade. Odmietol tiež, ako sám povedal, „z holokaustu žiť“. Realizoval sa profesijne (a úspešne) ako neurológ a v odborných časopisoch publikujúci biochemik. Kasztner ho však nenechával na pokoji a využil každú príležitosť vyjadriť sa k ich spoluzodpovednosti.“
Toto je zhrnutie najrelevantnejších vecí z článku k Rudolfovi Vrbovi v časopise .týždeň a zjavne nebránilo Štefanovi Hríbovi nielen v terajšom podpise pochybného vyhlásenia združenia ICEJ, ale ani pozvaniu predstaviteľa ICEJ Petra Šveca ako jedného z dvoch odborných hostí do diskusie u Štefana Hríba 9. marca 2024 s názvom .pod lampou o Izraeli a Gaze: Kto je obeť a ako z toho von?. To naozaj Štefan Hríb nevie zohnať do diskusie na tak aktuálnu a dezinformáciami presýtenú politickú tému lepšieho odborníka (apropo, odborníci, tí sa spomínali aj vo vyhlásení ICEJ-u, že sú spochybňovaní, istotne sa Peter Švec považuje za jedného z nich), než človeka, ktorý zjavne nevie citlivo odprezentovať v akomsi vyhlásení pri výročí ani len históriu našich vlastných židovských osobností a presadzuje v ňom demagogické tvrdenia vlastného biblického kresťanského združenia.
Po tomto všetkom, čo sme sa dozvedeli priamo zo zaznamenaných svedectiev Rudolfa Vrbu a jeho súčasníkov, akými bola Hannah Arendtová alebo Ruth Linnová, si musíme uvedomiť, čo sa minulý piatok 12. apríla 2024 na Slovensku stalo. 150 našich demokratických a poväčšine aj liberálne orientovaných osobností, ktoré sa zväčša prezentujú morálnymi hodnotami a úctou k histórii, obzvlášť k pamiatke obetí Holokaustu, sa podpísalo pod absolútny morálny odpad. Títo ľudia, ku ktorým mnohí z nás vzhliadajú ako k „nádeji pre lepšie Slovensko“, sa podpísali pod vyhlásenie dogmatického združenia, ktoré prepája účelovo vybrané dnešné geopolitické témy, akými je vojna na Ukrajine, vojna Izraelu voči Hamasu, a dokonca aj témy Covid-u a akéhosi mýtického islamského džihádu (poviete nám prosím viac o tom, čo to je?) s vlastnou prekrútenou verziou historickej skúsenosti a celoživotného zápasu dvoch slovenských židovských mužov. Zdá sa preto, že to neboli len aktéri krutej nacistickej a post-nacistickej minulosti, vrátane sionistov, kto Vrbu a Wetzlera umlčiaval a vytesňoval, ale aj naše dnešné demokratické a „hodnotové“ spektrum osobností, ktoré sa podpisuje pod prekrúcanie a manipuláciu ich histórie.
A to sa inak nedá nazvať, než hanba.
150 podpísaných dňa 16.04.2024 a organizátor Peter Švec:
Peter Švec
Grigorij Mesežnikov
Peter Werner
Ivan Korčok
Michal Kevický
Fedor Gál
František Mikloško
Eduard Heger
Miro Kollár
Katarína Zavacká
Ľudovít Odor
Alexander Stin
Soňa Szomolányi
Pavel Zsolnai
Mikuláš Dzurinda
Peter Zajac
Ján Štrasser
Róbert Bezák
Richard Duda
Alexander Duleba
Štefan Hríb
Rastislav Bravčok
Pavol Miller
Ivan Mikloš
Karel Hirman
Pavol Demeš
Pavel Traubner
Katarína Traubnerová
László Szigeti
Branislav Škripek
Tomáš Lang
Agnesa Langová
Marián Hatala
Lucia Štasselová
Miloš Paštrnák
Peter Osuský
Martin Štuk
Katarína Hradská
Juraj Stern
Juraj Rizman
Braňo Jobus
Jan Szollos
Marcel Zajac
Dušan Lacho
Juraj Mesík
Tomáš Alner
Anna Podhorná
Milan Resutík
Daniela Resutíková
Peter Kremský
Tomáš Stern
Ludmila Pártošová
Ľuba Lesná
Branislav Dúbravka
Juraj Lipscher
Ľubomír Vyhnánek
Miroslav Rác
Vlado Žák
Juraj Czikk
Soňa Czikková
Martin Šefranko
Alena Lipscher
Vladimír Lipscher
Jozef Orgonáš
Robert Kirchhoff
Viera Groznerová
Štefánia Sališová
Juraj Levický
Anna Považanová
Ján Schulz
Jaro Rihák
Jaro Franek
Dagmar Gavorníková
Judita Kramerová
Eduard Ujházy
Boris Grauner
Egon Gál
Pavel Kaiser
Martin Urbaník
Daniela Valášková
Ivan Jarkovský
Anna Tömösváryová
Gabriel Taus
Milan Vaško
Viera Vašková
Monika Fandliová
František Alexander
Gabriela Alexandrová
Dagmar Cagáňová
Karol Zimmer
Radovan Bránik
Martin Ilavský
Petra Werner
Tibor Feldmár
Magda Bar-Hay
Katarína Gertlerová
Mária Volárová
Zuzana Wernerová
Denisa Nikodemova
Peter Čuřík
Ján Benčík
František Šebej
Peter Gonda
Ivan Kuhn
Branislav Schmogrovits
Tomáš Barek
Michael Szatmary
Pavel Frankl
Baruch Myers
Milan Ostrovsky
Ivan Pasternak
Katarína Csabayová
Pavol Breiner
Branislav Škripek
Veronika Gmiterko
Juraj Šeliga
Marek Vadrna
Ester Wiesnerová
Denis Blaho
Dušan Uhrín
Sabina Bocková
Jozef Viskupič
Ivan Zuštiak st.
Pavol Strežo
Ivan Bošňák
Ján Bača
Jana Žitňanská
Soňa Gyarfašová
Vladimír Crmoman
Miro Pollák
Ivan Kamenec
Martin Mlýnek
Rozália Vlasková
Peter Pöthe
Elena Kohútiková
Maroš Fekete
Barbora Farkašová
Juraj Križáni
Soňa Ištvánová – Péterfi
Viera Mikolajová
Eva Salamonová
Tomáš Salamon
Marián Mihalec
Alexandra Dubravková
Elena Uhláriková
Ľubica Čekovská
Michal Novota
Ľuboš Jančík
Tomáš Bartoněk
Celá debata | RSS tejto debaty