malinova

Prišla mi na um nedávno myšlienka, ktorá väčšine ľudí nepríde na um.

Myslia si, že keď žijú v dvojici, bude to tak večne až do smrti. Ale zabúdajú na to, že len do smrti jedného z nich.

Potom sa druhý bude učiť životu v samote na staré kolená a bude to preňho ešte ťažšie než mladosti, keď si samotu nevyberáte z poctivosti nezrádzať sa a čo si vyberiem teraz, ale ste k samote donútení. Vyzerá to potom už ako tragédia, odsúdenie na samotu, nie ako výber, čo chcem od života.

Ľudí to nezaujíma lebo v podstate kašlú na svoju starobu, v zmysle nejako to už dožijem. Ale potom ich čaká presne to a najhoršie z toho, čo zažíva človek, keď je sám. Čakajú ich potom z toho depresie a všetko to, čo majú ľudia, ktorí nemajú partnera, už spracované.

Aj tak tomu neujdú. Len na to nemyslia, ako nemyslia na choroby. Všetko ich to len zaskočí ako realita v ktorej zrazu musia žiť.

Nie, neracionalizujem si to, že aj tak by som sa to musela naučiť, lebo ja sa necítim na samotu odsúdená. Len mi prišlo na um, že to všetkých, vlastne len polku ľudí z partnerstiev čaká a budú to spracovávať v oveľa ťažších podmienkach – už v starobe.

Možno teda dúfajú, že budú patriť k tej šťastnejšej polke a zomrú prví. To je fakt šťastnejšia polka. Tí mali naozaj partnerstvo až do smrti. No pre druhú polku to musí byť na starobu strašné.

Domnievam sa, že ak je život zmysluplným duchovným vývojom, tak prvý zomiera ten, ktorý túto duchovnú lekciu nepotrebuje lebo bol menej citovo závislý na druhom.

Raz sa mi stalo, že mi jedna duchovná osoba povedala, že keby som sa nebola rozviedla s manželom, tak by ma čakal osud vdovy, pretože som bola veľmi citovo závislá na svojom manželovi. Že to v podstate bola duchovná lekcia naučiť sa samostatnosti a nezávislosti a nie v materiálnom zmysle, ale citovom. Buď sa to naučíš dobrovoľne alebo ťa k tomu život donúti.

V tomto zmysle by sa dalo povedať – Nauč sa citovej nezávislosti pokiaľ máš partnera, aby si ho nemusel stratiť žiarlivosťou, rozvodom alebo tým, že ho prežiješ!

Citovo nezávislí ľudia nie sú konfrontovaní vlastnou žiarlivosťou, rozvodom ktorý nechcú alebo prežitím svojho partnera. Zrelší z nich pravdepodobne zomrie prvý a tieto konfrontácie so sebou zažiť nemusí. Nie v učebnej látke citová závislosť.

No pozor, ľahostajnosť alebo rutina nie je citová nezávislosť. Mnohí sú citovo závislí na rutine a pocite bezpečia z tejto rutiny.

Ja som bola veľmi závislá na mojom manželovi a vôbec na partnerovi. Pre mňa mať partnera bola životná priorita, to najdôležitejšie, čo ma zaujímalo. Preto za najväčšiu duševnú bolesť, čo som zažila, považujem svoju vlastnú žiarlivosť. Nič tak hnusne nebolí ako vlastné ego. To je úplné mučenie, čo vám dokáže pripraviť vlastné ego.

Dnes je mi to smiešne – Sám sebe katom! Dnes svojho exmanžela chápem prečo mi bol neverný.

Dnes je mi teda celkom jasné, prečo som to všetko zažila a čím som k tomu prispela. Najväčšou mierou to bola moja nesebadôvera a zakomplexovanosť. A chápem aj seba.

Môj manžel bol zrkadlom mojej majetníckej lásky k nemu. Bol mojim majetkom lebo som sa doňho investovala. A preto som sa tiež stala jeho majetkom do ktorého sa investoval on.

Aké je to odporné, keď dvoch ľudí spája majetnícka láska, by som nemohla pochopiť inak ako len na sebe. Že to, čo vyzerá ako nádherná a vášnivá láska, tak vyzerá len keď tomu slúžite ako nadšený otrok.

Keď som bola otrok tohto vzťahu, tiež som si to 15 rokov neuvedomovala.

A koľko ľudí vie, na akú obludu by sa zmenil ich partner, keby zrazu chceli slobodu?

Nevedia, keď to nikdy nezažili, že by ju chceli.

To je ako s progresívcami. Pokiaľ s nimi súzniete, všetko je nádherné. Ale skúste chcieť slobodu v myslení a začnú sa meniť na obludy.

Keby som mala partnera, dnes by bol progresívec, lebo sa stal progresívcom. A zrazu to, čo mi na ňom ako jediné vadilo – jeho kariérizmus, ako sa páči iným, ako zapadá, sa tým prehĺbilo do rozmeru zbabelý muž progresívec. Dnes by som si ho už nevážila a mala partnera, ktorého si nevážim.

Keby som mala iného partnera, už dávno bol Ukrajinec. Dnes by som nemohla písať a musela mlčať. Dnes teda viem, že túto lekciu som asi nepotrebovala.

A tak by som mohla pokračovať, že ma moja intuícia navigovala celkom dobre. To, čo mi ani neviem prečo vadilo, po rokoch vždy dostáva odpovede, kam by ma to zaviedlo.

Mne by najviac vadilo, keby som si pred smrťou alebo kedykoľvek mohla povedať, že ktovie, aký by bol môj život, keby som ho žila autenticky?

Koľko ľudí si dovolí žiť svoj autentický život? Koľko ľudí si pred smrťou povie – A ktovie, aký by bol, keby som bol býval sám sebou?

Mnohí k tomu nemajú odvahu lebo sa boja dôsledkov, keby neboli vypočítaví a nerobili „rozumné voľby“.

Takto ja si pred smrťou poviem, že neviem ako by vyzerali moje vypočítavé životy s kompromismi, lebo povedala som si, že to autenticky aj dobačujem.

Ale nebola som vždy autentická. Manželstvo s mojim mužom bol kompromis. Vtedy to vyzeralo ako veľmi rozumná voľba. 

Aj moja mama to schvaľovala ako výborný výber.

A bola to rozumná voľba?

.