V článku „Sex ako LEN reklama na slobodu“ som 9.3. napísala, že už veľmi dávno sa cítim ako na Planéte opíc, keďže nám tu celé storočia vládnu primitívni dogmatickí muži, ktorí raz zakazovali slobodu v sexe a teraz ich vystriedali noví primitívni dogmatickí muži so zákazom slobodného myslenia v novej progresívnej totalite.

Raz zotročovali ženy a mužov náboženskí dogmatickí fanatici v mene Boha a teraz noví primitívni muži zotročujú ženy aj mužov v mene slobody a sloboda v sexe je len ich reklamou na slobodu! Že akože ju máte, ale v slobodnom myslení už nie. Ponúkli vám na oblb len slobodu v sexe, aby ste nevideli, že teraz je to ešte horší dogmatizmus už aj proti slobode myslenia, čo je útok na demokraciu, pričom klamú ako zlodeji, že ju zachraňujú a cenzúru chcú v mene vraj slobody!

Toto na zemi vytvára z našej planéty Planétu opíc – primitívnych a zaostalých mužov dogmatikov, ktorí sa celé storočia angažovali v politike raz ako náboženskí fanatici a teraz ako progresívni totaliťáci s jediným povinným dogmatickým názorom.

A celé storočia v mene svojich zaostalých a primitívnych dogiem vedú len vojny ako opice. 

Ledva sme aspoň v Európe dosiahli ľudskú rovnoprávnosť žien, aby Európu zničili nekontrolovaným prílevom migrantov, ktorí neuznávajú ľudskú rovnoprávnosť a v celej Európe sú ohrozením nielen pôvodných žien, ale aj tých, ktoré s nimi prišli a utekali práve pred násilím!

No tieto ľudské zaostalé opice, čo sa hrdia, že ženy sú pre nich rovnoprávne, rezignovali na ich ochranu a svojou primitívnou politikou ohrozujú všetky ženy v Európe už len katastrofickým riešením migračnej politiky!

Navyše ohrozujú ich deti sústavným rozpútavaním vojen a štvaním do vojen v rôznych častiach sveta.

Táto ich falošná morálka k ľudskej rovnoprávnosti, robí z ich detí teraz už len vojakov!

Sú na tejto planéte na úrovni opíc!

Hneď na druhý deň som si náhodou prečítala, že aj Emil Páleš nás vidí ako Planétu opíc!

Dnes, keď som čítala Chmelára, opäť som si len uvedomovala, že tých pár normálnych mužov, čo tu máme a čo sú civilizovaní ľudia, je na tejto planéte vzácnou výnimkou, ktorej ostatní muži nevenujú pozornosť.

No presne ako na Planéte opíc, kde ide ako vzor alebo obraz muža len zaostalá mužská opica.

Nevidia, nevidia akí sú barbari a polozvieratá na úrovni opíc a civilizovaných mužov tieto opice ani len nechápu!

Keď vás niekto ďaleko prevyšuje, kam už váš obzor nesiaha, ten je zvyčajne primitívmi považovaný za hlúpeho alebo naivného.

Aktuálny hrdina je VŽDY výsledkom priemeru, len priemeru na planéte, aby mu ostatní rozumeli!

Však preto hovorí aj Fico vtipy o ženách a Rómoch, aby tým aj primitívov prilákal. A preto progresívni používajú vyššiu morálku ako slipy.

Chmelár je pred vami minimálne dvesto rokov, preto sa vám zdá naivný.

Ako pre stredovekého primitíva dnešný muž, čo nechápe, že najlepšie je hneď každého podrezať a to je racionálne!

Ale chápem, že opiciam to zbytočne píšem. Považujú sa za mužov!

10.3.

Emil Páleš: „Iluze pokroku na planetě opic“

„Žijeme v iluzi pokroku. Skutečný pokrok není jen v technice, ale v lidském, morálním, emocionálním, rozvoji. Stále máme primitivní, zlé motivace, jsme jako planeta opic.“

Chmelár 11.3.:

KATEGORICKY ODMIETAM PODPOROVAŤ TÚTO VLÁDU PRI ZVYŠOVANÍ ZBROJENIA

„Primitívni mudrlanti, ktorí nevedia nič iné, než papagájovať starý rímsky výrok „Si vis pacem, para bellum“ (Ak chceš mier, pripravuj vojnu), by mali vysvetliť, či to myslia vážne, aby sme sa po dvoch tisícročiach riadili heslom upadajúceho rímskeho impéria. Tento bonmot totiž pochádza z prelomu 4. a 5. storočia, kedy sa Rímska ríša nachádzala v rozklade, ktorý sa pokúšala spomaliť početnými vojnami. Všetci vieme, že jej to vôbec nepomohlo. Dnes robí Európska únia a NATO to isté. Vyvážajú vojenské konflikty do zahraničia, pričom ich zbrane rozbili Blízky východ a severnú Afriku, odkiaľ k nám sem prúdia milióny utečencov. Namiesto toho, aby sme investovali peniaze do sociálnej, ekonomickej a environmentálnej stabilizácie „blízkeho zahraničia“, aby sa tam dalo dôstojne žiť a aby odtiaľ neutekali ľudia k nám, pomáhame rozdúchavať vojny, ktoré nás robia slabšími a naše krajiny menej bezpečnými.

.

.

Ak chceme zvýšiť vlastnú bezpečnosť, musíme zásadným spôsobom zmeniť jej filozofiu. A to nedokážeme, ak budeme robiť paniku z každej kritickej poznámky na adresu NATO, ktoré sa nám aj tak rozpadáva pred očami, no u nás je o tom tabu hovoriť, aby nevyšli do ulíc hysterickí prívrženci „Mieru na Ukrajine“. Za súčasných podmienok by transformácia EÚ na vojenskú úniu vytvorila iba druhý pilier NATO. Nebolo by to v záujme ani európskej bezpečnosti, ani európskeho obyvateľstva. Kolektívna bezpečnosť sa nemôže rozvíjať v rámci vojenského paktu (pre jednoduchších: NATO nie je systémom kolektívnej bezpečnosti, ale tzv. kolektívnej obrany). Historická skúsenosť nám ukazuje, že vojenské pakty nevedú k bezpečnosti, ale k vojne. Konflikt Trojspolku a Trojdohody viedol k prvej svetovej vojne. A vytvorenie Severoatlantickej aliancie a následne Varšavskej zmluvy paralyzovalo OSN a uvrhlo nás do paranoidnej studenej vojny, ktorá sa vo Vietname, Afganistane či Kongu menila aj na vojnu horúcu. Vojenský pakt jednoducho znamená, že vy zbrojíte proti niekomu inému a ten niekto zbrojí proti vám. V záujme európskeho obyvateľstva je presný opak: odzbrojiť. Na to, aby ste to dokázali, musíte oddeliť európsku bezpečnosť od americkej, zaviesť zóny bez jadrových zbraní a podpísať Dohovor OSN o zákaze nukleárnych zbraní. To všetko v rámci NATO nie je možné. No až na základe takejto mierovej stratégie má význam hovoriť o tom, či by mali byť vytvorené obranné sily EÚ, na čo by mali byť využívané a aké by mali byť ich kompetencie.

.

.

Práve v súčasných podmienkach sa nesmieme dať zastrašiť fanatikmi škandalizujúcimi každé slobodné uvažovanie o budúcnosti Európy a transatlantického priestoru a musíme otvorene začať diskutovať o tom, čo si súčasná i budúca európska bezpečnosť vyžaduje. A musíme sa naučiť uvažovať o tom v nových podmienkach úplne odlišným spôsobom ako doposiaľ. Keď politici a politruci hovoria o „bezpečnosti“, zvyčajne majú na mysli vojenskú silu ako hlavný spôsob, ktorým chcú brániť národ. Väčšina skutočných hrozieb, ktorým ľudstvo čelí, však nemá vojenskú povahu a pokusy vyriešiť globálne problémy vojenskou silou dopadli katastrofálne. Tento typ myslenia nazývame militarizmus. Je charakteristický oslavou vojny, ozbrojených síl, dokonca aj spôsob, akým si pripomíname výročie konca vojny, je skôr oslavou armády a vyzdvihovaním vojenského hrdinstva, než pripomínaním dôsledkov tejto katastrofy a navrhovaním riešení na predchádzanie konfliktov. Militaristické myslenie znamená, že kľúčové bezpečnostné výzvy ako sú extrémne rastúce sociálne rozdiely, pandémie či klimatické zmeny, nedostávajú ani potrebnú pozornosť, ani potrebné finančné zdroje, zatiaľ čo vojenská sila, ktorá vedie k obrovským škodám pre ľudí, dostáva nadmernú podporu. Pritom vojny v Afganistane, Iraku, Líbyi a inde viedli ku katastrofám oveľa väčším ako boli akékoľvek problémy, ktoré mali tieto vojenské intervencie vyriešiť. Nadmerné vojenské výdavky sú postavené nad všetky ostatné priority a potreba zbrojárskeho priemyslu vyvážať zbrane má prednosť pred všetkým ostatným.

.

.

Pritom neexistuje žiadny konkrétny dôkaz, ktorý by naznačoval, že vysoké vojenské výdavky zvyšujú našu bezpečnosť. Naopak, ohrozujú ju. Rozhodnutiu, či budeme dávať na obranu 1, 2, 3, 4 alebo 5 percent HDP by malo predchádzať predbežné skúmanie hrozieb a toho, čo tieto hrozby vytvára a zhoršuje. Ďalším krokom by malo byť zistiť, aké zdroje sú potrebné na zvládnutie týchto hrozieb a na riešenie ich príčin. Až potom bude vláda schopná rozdeľovať a prideľovať zdroje najefektívnejším spôsobom na riešenie konkrétnych výziev. Svojvoľným výdavkom bez odôvodnenia chýba akákoľvek logika.

.

.

Celkom by sme ich mohli prirovnať k kurčatám v mäsokombináte, ktoré sa pri gilotíne, kde sa už vezú na páse a trepotajúce bez hláv, bezstarostne prechádzajú a zobkajú si.

.