malinova

Priatelia, zapamätajte si tieto mená: Vladimír Bilčík, Michal Šimečka, Michal Wiezik (koalícia Progresívne Slovensko – Spolu), Peter Pollák (OĽaNO), Miriam Lexmann (KDH), Eugen Jurzyca (SaS). Týchto šesť europoslancov zradilo štátne záujmy Slovenskej republiky. Tento týždeň bez záujmu slovenských médií schvaľoval Európsky parlament správy o Srbsku, Albánsku, Kosove a Severnom Macedónsku. Kým Správa o Srbsku ostro kritizuje tento najväčší slovanský štát na západnom Balkáne za „najnižšiu mieru zosúladenia srbskej zahraničnej politiky so spoločnou zahraničnou a bezpečnostnou politikou EÚ v celom regióne“, za stav demokracie a pochvalne sa vyjadruje len o „rozvoji fungujúceho trhového hospodárstva“ – v prípade Kosova boli europoslanci oveľa ústretovejší a chvália pochybnú separatistickú enklávu za pokrok. Zaujala ma Správa o Kosove, o ktorej sa hlasovalo cynicky v deň výročia bombardovania Juhoslávie a začiatku vojny o túto juhosrbskú provinciu. Píše sa v nej, že „nezávislosť Kosova je nezvratná“ a poslanci „vyzvali päticu členských štátov EÚ, ktoré dosiaľ Kosovo neuznali, aby tak urobili“.

Toto svinstvo podporilo spomínaných šesť europoslancov, ešte raz si tú tabuľu hanby pripomeňme: ŠIMEČKA, BILČÍK, LEXMANN, JURZYCA, WIEZIK, POLLÁK. Zdôrazňujem to preto, lebo neuznanie Kosova je od začiatku jeho odtrhnutia fundamentálnym princípom našej zahraničnej politiky a štátnou doktrínou ochraňujúcou územnú celistvosť Slovenskej republiky. Opakovane to deklarujú najvyšší ústavní činitelia, Národná rada Slovenskej republiky, početné vládne dokumenty. Len pripomínam, že oficiálne stanovisko Slovenskej republiky sa opiera o Vyhlásenie NR SR k riešeniu budúceho štatútu srbskej provincie Kosovo z 28. marca 2007, v ktorom sa hovorí, že nezávislosť provincie Kosovo nie je v záujme stability regiónu“ a že riešenie „musí vychádzať z rešpektovania legitímnych požiadaviek Srbska“. Tento dokument bol prijatý všetkými parlamentnými stranami s výnimkou SMK a aj odchádzajúci minister zahraničných vecí Ivan Korčok sa viackrát vyjadril (naposledy 20. novembra 2020), že toto stanovisko rešpektuje, takže v tejto otázke existuje dlhodobý celonárodný konsenzus.

Pravda, treba pripomenúť aj to, že od začiatku existovala minimálne latentná nechuť určitých kruhov napojených na záujmy Spojených štátov túto doktrínu dodržiavať a snažili sa ju zrušiť alebo obísť. Uznanie nezávislosti Kosova presadzoval bývalý prezident Andrej Kiska, ktorý pod verejným tlakom tento zámer odvolal. Aj bývalý šéf slovenskej diplomacie Miroslav Lajčák síce oficiálne deklaroval, že Slovenská republika nezávislé Kosovo neuznáva, v praxi však tento princíp popieral. Jeho časté rokovania s dnes už trestne stíhaným bývalým kosovským prezidentom a bývalým vodcom teroristickej organizácie UCK Hashimom Thacim v Prištine so všetkými oficiálnymi znakmi (prítomnosť štátnych zástav Slovenska a Kosova) boli výsmechom dodržiavania našej línie.

Vyhlásenie, že „nezávislosť Kosova je nezvratná“ je viac politickým želaním ako opisom reality. Trend je totiž opačný. Srbská diplomacia dosiahla, že z pôvodných 116 krajín stiahlo uznanie Kosova 18 štátov a tento počet nie je konečný. Pritom Kosovo odmietajú uznať nielen „rebelské“ štáty EÚ (Španielsko, Rumunsko, Grécko, Slovensko a Cyprus), ktoré majú nestabilné menšiny, ale aj najvplyvnejšie a najľudnatejšie štáty sveta – Čína, India, Rusko, takmer celá Latinská Amerika (vrátane Brazílie, Argentíny, Mexika a Kuby), Indonézia, Juhoafrická republika, no tiež Ukrajina, Gruzínsko, Arménsko, Azerbajdžan atď. Tlak na Srbsko sa zvyšuje najmä odvtedy, čo sa nemecká kancelárka vyhrážala Belehradu, že bez uznania Kosova sa do Európskej únie nedostane. Je mi ľúto, že naši štátni predstavitelia sa vtedy Srbska nezastali, že antikosovskú líniu držia len formálne. Už viackrát som totiž pripomínal, že sme Srbom veľa dlžní.

Pred niekoľkými rokmi som sa zúčastnil na medzinárodnej konferencii Budúcnosť bezpečnosti v Srbsku (konala sa 1. júla 2013 v Belehrade), na ktorej diplomati a experti z Fínska, Švédska, Rakúska, Švajčiarska, Srbska a Slovenska diskutovali o bezpečnostných otázkach na Balkáne. Diskusia bola veľmi živá a nezvyčajne otvorená, najmä o otázkach neutrality sa na nej hovorilo spôsobom, ktorý je u nás tabu. Srbsko prežíva stále silnú traumu z vojny o Kosovo, stopy po nej (zbombardované budovy) sú v Belehrade ešte viditeľné. Pred prednáškou som sa prešiel po meste, a to, čo som videl, bolo desivé. Zbombardované štátne inštitúcie. Zbombardované ministerstvo obrany. Zbombardované štúdiá verejnoprávnej televízie, v ktorých zahynuli zamestnanci. Hrdí Srbi tieto budovy odmietajú zdemolovať či opraviť, nechávajú ich ako hrôzostrašný pamätník a memento. Keď som si uvedomil, že na tomto svinstve sme sa podieľali aj my, cítil som obrovskú hanbu. A tak som začal svoju prednášku slovami:

„Vždy ste stáli pri nás. V roku 1848 srbský knieža Mihailo Obrenović dodal štúrovským dobrovoľníkom peniaze i výzbroj do povstania. Po rakúsko-maďarskom vyrovnaní veľký priateľ Slovákov a žiak Ľudovíta Štúra Svetozar Miletić v čase zvýšeného národnostného útlaku obhajoval v uhorskom parlamente aj práva slovenského národa. Po roku 1918 ste boli spojencom mladého a zraniteľného Československa v rámci Malej dohody. V roku 1938 sa pred československým veľvyslanectvom v Belehrade zhromažďovali tisíce Srbov a dobrovoľne sa hlásili na obranu našej vlasti po tom, čo nás západní spojenci zradili v Mníchove. V roku 1968, po invázii vojsk Varšavskej zmluvy, nám Srbi opätovne vyjadrili solidaritu a maršal Tito umožnil slovenským emigrantom bezpečný prechod na Západ. Celé naše moderné dejiny ste stáli na našej strane a my sme sa za vás nedokázali postaviť ani vo chvíli, keď ste našu podporu potrebovali najviac, počas bombardovania vašej vlasti v roku 1999. Hoci som bol vtedy šéfredaktorom jediného slovenského periodika, ktoré ostro protestovalo proti vojne v Juhoslávii, dnes mi je ľúto, že nie som oficiálnym predstaviteľom Slovenskej republiky, a preto cítim potrebu aspoň vo svojom mene a v mene mnohých Slovákov a Sloveniek úprimne vám povedať: Prepáčte, drahí srbskí bratia a sestry. Odpustite nám toto zlyhanie zbabelých a zapredaných politikov, ktoré nie je vyjadrením vôle občanov Slovenska.“

Nielen Srbi boli z tohto príhovoru dojatí. Chcel by som, aby raz toto posolstvo zopakoval prezident Slovenskej republiky pred najvyšším srbským zákonodarným zborom. Lebo práve toto potrebujú Srbi počuť. Nie frázy o bratstve a slovanskej vzájomnosti. Nie prečudesné plačky a riešenie nejakých osobných problémov na cudzej pôde, kde máte reprezentovať štát, nie sťažovať sa na svoj ťažký život s domácou opozíciou (ako to urobil Andrej Danko). Ale konkrétne ubezpečenie o spojenectve a predovšetkým návrhy ako ho v ďalšom období rozvíjať a inštitucionalizovať. Aj v smere k členstvu v EÚ, kam sa usiluje Srbsko dostať. My by sme dnes mali Srbov podporovať za každú cenu. Ostro odmietať neprimeraný tlak a vydieranie Západu. Aspoň raz v živote brániť Srbov tak ako nás oni bránili 150 rokov. Minimálne tak, ako to dnes úplne jednoznačne robia premiéri Grécka, Bulharska a Rumunska.

Postoj šiestich slovenských europoslancov je hanebný. Michal Šimečka a Vladimír Bilčík by už nikdy nemali moralizovať nad dodržiavaním zahraničnopolitickej línie Slovenska, lebo práve oni ju svojím hlasovaním popreli ostrejšie ako Andrej Danko svojimi avantúrami. Ak Miriam Lexmann obhajuje práva Ujgurov, ale popiera záujmy Slovenskej republiky, mala by sa rozhodnúť, koho vlastne zastupuje. Vyzývam všetkých slovenských ústavných činiteľov – od prezidentky a premiéra cez ministrov a poslancov NR SR až po europoslancov: PODPORTE SRBSKO! Bez výhovoriek, podmienok a najmä bez prokosovských ultimát. Vyjadrenie Vladimíra Bilčíka, že budúcnosť Srbska je európska, nie ruská alebo čínska, je mimoriadne hlúpe. Vari chceli Srbi niekedy patriť k Číne? Čo je toto za primitívne uvažovanie? Srbsko bolo, je a bude pevnou súčasťou Európy. Slovensku historicky pomohlo viac ako USA, Veľká Británia, Francúzsko a Nemecko dohromady. Tak ho nevydierajte!“