Pritom aj Samo Marec už niekoľkokrát písal, že to nie je pravda a autokracia tu rozhodne nie je!

Po ňom, že zavádzajú, si to uvedomili už aj novinári z Denníka N a preto sa niekoľkí už vyjadrili tak, že aj keď v autokracii ešte nežijeme, ale určite k nej smerujeme. Dokonca ešte aj starý Šimečka sa už vyjadril tak, že smerujeme k nej.

A napriek tomu šéfredaktorka znovu podsúva čitateľom SME, že žijeme v autokracii, naša politika sa podobá komunistickej a hymnu si dal meniť aj Stalin!

Všetko v jej snahe poštvať ich čitateľov proti tejto vláde ako komunistickej, aby ju ich čitatelia chceli zvrhnúť z ulice ako v 89 roku!

Takto bojuje proti výsledkom slobodných volieb, hoci klamú, že boj proti výsledku slobodných volieb je boj za záchranu demokracie!

SME šéfredaktorka:

„Ako sa riadi kultúra v autokracii.“

„Ministerka kultúry Martina Šimkovičová tiež buduje svoju „kultúrnu politiku“, ktorá sa nebezpečne podobá komunistickej.

Aj z toho dôvodu siahla na to najpolitickejšie, čo môže v umení existovať, a to je hymna. A práve preto už nikdy nebude možné oddeliť nový aranžmán slovenskej hymny od osoby Oskara Rózsu. Aj keby to malo byť historicky a hudobne najkvalitnejšie spracovanie, na aké sa tento národ zmôže.

V minulosti oveľa väčší umelci odmietli podobné zadanie, ak to narážalo na ich morálku a hodnoty. Napríklad aj v Maďarsku, keď Zoltán Kodály odmietol žiadosť brutálneho stalinistického diktátora Mátyása Rákosiho, aby prepísal maďarskú hymnu. Významný skladateľ, ktorý spojil ľudovú hudbu s klasickou a vytvoril jedinečný hudobný štýl, mu krátko odpovedal: pôvodná verzia je dobrá.

Naopak, ruský autor Sergej Vladimirovič Michalkov trikrát prepísal sovietsku hymnu na žiadosť Stalina. Takže voľba existuje aj zoči-voči diktátorom.

Je úplne legitímne poukazovať na to, ak umelci počas komunistického režimu donášali na svojich kolegov, bez ohľadu na to, aké kvalitné je ich dielo. V Maďarsku sa v roku 2006 rozprúdila intenzívna debata o spolupráci umelcov s komunistickou tajnou službou, keď vysvitlo, že režisér István Szabó, držiteľ Oskara, donášal na svojich slávnych kolegov.

Mnohé žánre by bez podpory štátu neexistovali a toto zneužívajú autokratické vlády.

No keď si štát nárokuje riadenie kultúry na základe vkusu svojich ideológov a ešte k tomu pridáva ambíciu formovať identitu národa, dopadne to ako vždy: neskôr sa za to generácie umelcov hanbia.

To, aké diela budú vznikať v časoch propagandy a politického nevkusu, často závisí od odvahy kultúrnej a umeleckej obce. Žiaľ, často je to aj odvaha nezarobiť si.“

https://komentare.sme.sk/c/23417646/umelci-uz-odmietli-aj-diktatorov-preco-by-nemohli-simkovicovu-komentar-sefredaktorky.html

Teraz majú na SME mániu dokazovať, že herci a umelci sa vždy starali a musia starať do politiky.

Ale to všetci vieme, že povinne vždy museli byť v politike servilní a pomáhali nás udržiavať v totalite, inak by si ani neškrtli. Aj že ju pomáhali budovať, teraz sa snažia pomáhať budovať novú!

Aj to, že za to dostávali ceny ako dnes. Ich odvahu nezarobiť si poznáme ešte z čias socializmu.

Veď preto si ich politickú angažovanosť nemáme za čo vážiť!

Ani dnes nemajú odvahu nezarobiť si, keby nevyznávali vami vnucovanú novú progresívnu totalitu a vaše propagandy a vašu stranu!

Preto sa šli potrhať pri migračných kvótach a pomáhali robiť nátlak tejto propagandy na spoluobčanov!

Rovnako pri sankciách a propagande jedného svetra navyše a volaní po tretej svetovej!

Rovnako pri prenasledovaní občanov ako dezolátov!

Ako prví pomocníci bacharov a akejkoľvek propagandy za nerušené prežitie poslúžia od reklamy na zubnú pastu až po tretiu svetovú!

Po novinároch je to rozhodne najservilnejšie povolanie!

Keď chceš zarobiť, nemôžeš mať chrbtovú kosť. Inak ťa spoluumelci nemilosrdne zožerú v mene svojho nerušeného prežitia!

Ich opakované klamstvá, ktoré sústavne na SME a Denníku N šíria, vyvracia aj ich Samo Marec:

Samo Marec na Denníku N:

„Jedna z téz, ktoré sa tešia veľkej popularite, je, že 40-50-60 percent občanov Slovenska je proruských. Veď predsa máme proruskú vládu. To znie na prvý pohľad veľmi lákavo, ale máme k dispozícii veľa dlhoročných prieskumov a vieme na nich pozorovať trendy. Vieme, že proruská orientácia na Slovensku existuje, v závislosti od merania, metodológie a vzorky sa to však pohybuje od 12 do 18 percent voličov. Je to stabilne najmenšia z troch zložiek obyvateľstva – a klesá. Naopak, západná orientácia stúpa. Druhý je Západ, tretí, najväčší je stred. Téza, že všetci voliči Smeru a Hlasu sú proruskí, pretože zvolili proruskú vládu, je nepravdivá. Oni ju zvolili z úplne iných dôvodov.“

(ukážka prieskumu)

„Vieme úplne s istotou povedať, že aj v prípade týchto ľudí, ktorí by sa považovali za antisystém a vžilo sa pre nich to hrozné označenie „dezoláti“, ide o absolútne širokú a veľmi farebnú skupinu. Viac ako 50 percent z nich má minimálne jedno očkovanie. Mnohí z nich, myslím, že dominantná časť, sa nachádza hodnotovo v strede. A iba okolo 23 percent deklaruje proruský sentiment. To znamená, že je to štvrtina ľudí. Keď sa ich potom pýtaš ďalej, prečo ich to ťahá k Rusku, tak ti povedia, že sa necítia dobre v tejto spoločnosti, ktorá je liberálno-kapitalistická. V zásade im síce vyhovuje, ale priali by si niečo ľudskejšie, komunitnejšie, pomalšie. A nakoniec prídeš k tomu, že proruský sentiment je v skutočnosti antiamerický.“

Aké vžilo? To nespadlo z neba, tú nálepku vymysleli progresívni aktivisti a médiá!

Taktiež to šírili progresívne médiá!

.

 https://malinova.blog.pravda.sk/2024/11/11/dennik-n-kniha-od-sama-marca-ako-porazit-roberta-fica-teda-vacsinu-spoluobcanov/

„Určite nechcete byť ako tí, proti ktorým bojujete.“

„Len tupé stádo hlupákov bez intelektu. Zlí ľudia, ktorí si nezaslúžia súcit ani empatiu. Tupí dezoláti.

To sú slová, ktoré ľudia verejne adresujú voličom dnešnej koalície. A robia to aj ľudia, ktorých poznám.

Lenže tí voliči naozaj nie sú len tupé stádo hlupákov bez intelektu. Nie je to pravda fakticky, štatisticky, jednoducho nijako. Navyše, neviem, čomu takéto najhrubšie urážky (lebo sú to naozaj najhrubšie urážky) prospievajú – teda okrem ventilovania frustrácie.

Keď ich na to upozorním, tak povedia, že to nevadí, lebo to tak cítia a vyjadrovať sa takto je ich právo.

Áno, právo to nesporne je, ostáva len jedna otázka: v čom sa potom odlišujeme od tých, ktorými tak veľmi opovrhujeme?

My sme tí lepší

Nebude to jednoduché čítanie, ale na záver si môžeme sľúbiť aj návod na nádej, tak poďme na to.

Je mimoriadne lákavé vnímať voličov dnešnej koalície ako monolitnú skupinu s tými najhoršími vlastnosťami a pohnútkami. Mnohí politici nás v tom aj utvrdzujú. My sami sa v tom utvrdzujeme – okrem iného aj preto, že ak oni sú (len) zlí, tak my sme (len) dobrí. A to chceme byť.

Je to mimoriadne lákavé, ale nie je to pravda. Voliči dnešnej koalície naozaj plošne nie sú len stádo hlupákov bez intelektu. Koalíciu totiž volili z mnohých dôvodov a okrem pomerne nízkej túžby po pomste to bol napríklad aj pokles životnej úrovne alebo chaos pri riadení štátu počas predchádzajúcej garnitúry. Alebo milión iných pohnútok.

Ľudia sa veľmi často rozhodujú len podľa jedného kritéria, nezriedka takého, ktoré vám ani nenapadne, ale pre nich je rozhodujúce. Čo považujem za najdôležitejšie? Toto. Kto sľubuje, že to vyrieši podľa mojich predstáv? Tento. Tak tu je môj hlas.

Práve to platí aj dnes. Voliči koalície jednoducho naozaj netvoria jednoliatu skupinu a vôbec to nie sú len zlí ľudia a tupí hlupáci bez intelektu, ktorí si – a tu by som dal aj tri výkričníky, lebo to znie už naozaj strašidelne – nezaslúžia žiadny súcit ani empatiu.

Čítate vôbec, čo píšete? Veď my sa považujeme za iných. Sme hrdí na to, že my – na rozdiel od nich – sme iní, lebo to znamená, že sme lepší. My sa predsa, na rozdiel od nich, pridržiavame faktov a vyjadrujeme sa slušne. To oni sú agresívni a šíria nenávisť, nie my.

Lenže čo je toto, ak nie ukážková a navyše ešte aj nepravdivá generalizácia, čo to je, ak nie šírenie agresivity a nenávisti?

A my sa môžeme akurát tak sťažovať na to, akých tupých spoluobčanov nám osud nadelil. No a keďže sú tupí, tak im môžeme nadávať, lebo my, na rozdiel od nich, tupí nie sme. My sme tí lepší – akurát trochu prestáva byť jasné, v čom vlastne.

Nemám rád, keď ľudia, ktorých si vážim, označujú celé skupiny iných ľudí za degenerátov. Keď sa mi pred očami menia na prízemných zúrivcov. Ako si ich mám vážiť aj ďalej?

To predsa nie je normálne, nehovoriac o tom, že aspoň časť tých ľudí, ktorým sústavne dávame najhoršie prívlastky, budeme niekedy v budúcnosti potrebovať – teda ak chceme niečo zmeniť. Lebo chceme, však? Lenže ako, keď im nadávame? Ako, keď nimi opovrhujeme?

https://komentare.sme.sk/c/23257909/ficovi-volici-nie-su-stado-hlupakov-chyba-je-vo-vas-pise-samo-marec.html

Zjavne je tá šéfredaktorka sprostejšia ako Samo Marec. Ale Samo Marec nemá jej tlačenku, aby bol na jej mieste. Preto nemusí byť tak servilný a predajný ako ona a môže si dovoliť písať aj pravdu!

Viete si predstaviť jej silu nezarobiť si ako takáto šéfredaktorka?

.