Nejako mi ušiel jeho posledný článok pred atentátom, kde sa snaží čitateľov Denníka N presvedčiť, že všetci voliči vládnej koalície vedome volia krajnú pravicu a Hitlera!

Že sme zakaždým roky nacisti, keď nesúhlasíme s nejakou ich práve pretláčanou propagandou, to sme si už aj zvykli. Progresívni novinári začali s týmto vyhrážaním sa, že vám rozbijú rodinu ako nacistovi, už v roku 2015, keď ľudia nesúhlasili s kvótami a riešením migračnej krízy. Ešte aj Sulíka vyhlásil Havran za fašistu, keď okamžite nebude len súhlasiť. Od tejto doby operujú presne ako náboženskí fanatici vyššou morálkou, akú musí preukázať morálny člen sekty a musí súhlasiť. Inak je hriešnik, nemorálny, pre progresívnych novinárov dezolát, ľudský odpad a nacista.

Pracovali len s nátlakom – Buď budeš súhlasiť, alebo poštveme proti tebe našich čitateľov, časť spoločnosti na ktorú máme dosah a tvoju rodinu, ak budeme mať v spároch niektorého jej člena, lebo je náš čitateľ a morálny následovník (za kvóty, za odstavenie plynu, za sankcie, za stratu veta, za tretiu svetovú).

To rozhodnutie pre mnohých z nás stálo tak – Buď budeš poslúchať, alebo ti rozbijeme rodinu, lebo syn, dcéra, brat, sestra s tebou skončí ako s nacistom.

Iste, mnohí z nás ľutujú, že sme radšej neposlúchali, lebo sfanatizovanie našich členov rodiny sme si nevedeli predstaviť, že by sa to novinárom podarilo! Verili sme, že naše deti nemôžu až tak zblbnúť a poštvať aj proti rodičom a súrodencom, že budú ochotní kvôli tejto sekte skončiť s rodinou a mnohí prerušiť aj akékoľvek styky s rodičmi, súrodencami alebo rodinou. 

Ale dokázali to ako naozajstná sekta a preto dnes Leško v Denníku N hovorí, že každá druhá rodina okolo neho je rozoštvaná!

Zažívame presne to isté, ako rodičia a súrodenci tých, ktorí prepadli nejakej sekte a členov svojej rodiny vidia už len ako ľudský odpad!

Pritom proti náboženskej sekte by sme sa ešte mohli nejako brániť, ale proti novinárom nie, lebo to zas vydierajú spoločnosť tým, že kto by ich kritizoval, robí z nich terče a preto sa dovolávajú, aby boli nikým nekritizovateľní!

No dnes už prekročil starší Šimečka hranicu normálneho psychického zdravia, keď ovláda svojich čitateľov k tomu, že im na základe nejakého amerického prieskumu vysvetľuje, že všetci voliči vládnej koalície vedome volia nacistov a vedome bojujú proti demokracii!

Ja upozorňujem na to, že tento človek sa už zbláznil a je to psychopat, v ktorého hlave sú všetci jeho spoluobčania, čo nechceli voliť progresívnu koalíciu – nacisti, ktorí vedome volia Hitlera, teda stelesnené zlo! 

To nie je normálne, aby človek všetkých okolo seba videl ako nacistov! A to tak vidí väčšinu občanov. To nielen Fica vidí ako Hitlera, ale väčšinu svojich spoluobčanov vidí ako stelesnené a démonické zlo. 

Viete, ja by som sa nečudovala, keby začal vraždiť aj on, keď vidí démonické zlo v ľuďoch okolo seba a vo všetkých, čo nechcú voliť synovu koalíciu. Kedy takýto nátlak robili hoci len jehovisti, že ste démonické zlo, keď im neotvoríte dvere a nebudete ich nasledovník?

Ani jehovisti za vami nechodia s tým, koho máte voliť, inak ste nacista a chcete zničiť celú spoločnosť! A to má už každý s jehovistami svoje skúsenosti.

Svojich čitateľov a následovníkov vyššej progresívnej morálky už presvedčil, že všetci voliči ľavice sú voliči radikálnej pravice.

Ja sa pýtam, je normálne aby toto a celkom beztrestne robil dokonca novinár? Aby takto mohli novinári rozoštvávať svojich čitateľov proti spoluobčanom ako proti nacistom? Pritom je to ich skromný guru, čo má len jeden sveter a chodí po lesoch!

Týmto ateistom nahrádza náboženstvo a skupinu s elitnou vyššou morálkou – oni sú výnimoční, ostatní ľudský odpad. 

A toto vyhlasujú títo novinári za fakty! Že voliči ľavice sú voliči krajnej pravice!

Navyše to nie je ani logické, tie jeho myšlienky, ktorými tak úspešne rozoštváva svojich čitateľov, lebo najprv píše, že voličom iných strán než jeho nerozumie, ale vzápätí sa hrá na psychiatra, ktorý vám presne vysvetlí ich mentálny svet, čo si myslia, čo cítia, čo chcú, čo nechcú, ale zároveň im vraj nerozumie.

Môžete opísať pohnútky človeka, ktorému nerozumiete? Môžete opísať, čo chce, ako rozmýšľa, čo nechce a čo cíti, keď zároveň vyhlasujete, že ho nechápete?

Zjednodušene v nich vidí démonické zlo a preto ich sústavne odludšťuje a opisuje ako ľudský odpad. 

No presne toto, a ja na to upozorňujem, je znakom nacizmu! Nacizmus vždy opisuje iných, čo so mnou nesúhlasia a povinne nechcú napríklad voliť moju stranu, ako ľudský odpad! To je prvým krokom k násiliu na nich! To nie sú ľudia, len odpad!

Pritom iných hecuje – svojich morálnych následovníkov s vyššou morálkou (aj nacisti sa videli ako nejaká elita), že spoluobčania ich chcú vyvážať v dobytčích vagónoch. To sme neraz videli aj u náboženských fanatikov, že vraj ich chceme hodiť levom. Mali sme kultúru smrti a podobne! Dnes sa do tohto štádia dostali progresívni novinári.

Ukážka jeho psychopatického textu proti spoluobčanom, ktorým čitateľov Denníka N štve do občianskej vojny:

Prečo nemám pochopenie pre voličov vládnej koalície

https://dennikn.sk/3990664/preco-nemam-pochopenie-pre-volicov-vladnej-koalicie/?ref=list#diskusia

„Pochopiť motívy demokratických voličov je pre našu budúcnosť dôležitejšie, ako chápať motívy tých, ktorí v liberálnej demokracii žiť nechcú.

Mali by sme si poupratovať v pojmoch. Mali by sme napríklad nazývať celú vládnu koalíciu krajnou pravicou. Má totiž všetky jej znaky. Hovorí agresívnym jazykom, je nacionalistická a zároveň proruská, je proti imigrantom, je protieurópska, protidemokratická, protimoderná, neznáša elity, liberálov, nezávislú kultúru a médiá. Uctieva moc a obdivuje diktatúry.

Vládna koalícia je v názoroch prakticky totožná s názormi napríklad nemeckej strany AfD. Tento týždeň nemecký súd rozhodol, že AfD je extrémistická strana, a preto ju bude môcť tajná služba monitorovať. AfD podľa súdu presadzuje ciele, ktoré sú namierené proti „ľudskej dôstojnosti istých skupín ľudí a proti princípom demokracie“.

Ale AfD je len jedna z mnohých európskych strán krajnej pravice, nehovoriac o amerických republikánoch a ich šéfovi Donaldovi Trumpovi. S tým rozdielom, že u nás krajná pravica vládne (a ešte v Maďarsku a čiastočne v Taliansku, tam je však premiérka Giorgia Meloni proeurópska a protiruská).

Keď už sme pri upratovaní, premyslel som si aj názor na to, aký postoj zaujať nielen k vládnej koalícii, ale aj k jej voličom. S vládnou koalíciou je to relatívne jednoduché: viem o tých ľuďoch dosť na to, aby som ich nechcel stretnúť v noci v tmavej uličke.

S voličmi je to zložitejšie, lebo je ich veľa a vieme o nich málo. Moji vážení kolegovia Ján Markoš a Samo Marec navrhujú, aby sme sa aspoň časť z nich snažili pochopiť a nepripisovali im zlé úmysly. Môžu sa totiž jedného dňa stať našimi spojencami.

Je to chvályhodný postoj a rád sa budem mýliť, ja však za ich voľbou vidím vedomý úmysel presadiť vládu krajnej pravice. A ten trvá, pretože ani pol roka po nástupe tejto vlády svoj úmysel – súdiac podľa prieskumov – nezmenili.

Iste, jedného dňa môžu svoj názor zmeniť, keď zistia, že im už ich voľba neprináša uspokojenie. Aj mnohí voliči Adolfa Hitlera sa napokon od neho odvrátili, ale akí ľudia to boli v čase, keď ho volili a zostávali mu verní? Dobrí?

Psychoanalytik Erich Fromm nepochyboval o tom, že boli frustrovaní, ale z morálneho pohľadu bolo ich „utrpenie a podriadenosť antitézou pozitívneho životného cieľa“. Dôsledok poznáme.

Nepriatelia

Som presvedčený o tom, že motívy voličov vládnej koalície sú skôr psychologické než sociálne či ekonomické. A že každý z týchto motívov je natoľko osobný, že sa nedá zovšeobecniť. Prienikom ich frustrácie je potom to, čo ponúka krajná pravica, teda „antitézu pozitívneho životného cieľa“.

Iste, mnohých, možno dokonca väčšiny z nich by som nemal dôvod báť sa v tmavej uličke, ale pri verejnom osvetlení vo mne vidia nepriateľa. Na Slovensku sa myslím taký prieskum nerobil, ale 57 percent republikánskych voličov v Amerike považuje voličov demokratov za nepriateľov (v opačnom garde je to 41 percent, čo je však tiež dosť).

Títo voliči sú presvedčení, že ohrozenie zo strany demokratov je také veľké, že oprávňuje používať autoritárske metódy vládnutia. Myslím si, že toto je aj náš slovenský prípad. Majú väčšinu, ale vládna koalícia im stále vnucuje pocit ohrozenia zo strany demokratov, aby mohla s ich požehnaním vládnuť tvrdou rukou.

Pri upratovaní vo svojej hlave som musel uznať, že nie je v mojej moci ovplyvniť názor čo len jediného voliča vládnej koalície. A nechcem ich chápať, lebo súhlasím s výrokom bývalej nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, ktorá povedala, že pre voličov AfD „nemá pochopenie“.

Radšej smútok ako hnev

Budem rád, ak sa o to budú pokúšať iní, mňa však dnes oveľa viac zaujímajú demokratickí voliči, ktorí sú v menšine, hoci tá je mimoriadne veľká. Aj oni majú svoje osobné príbehy a každý z nich samostatne dospel k názoru, že chce žiť v liberálnej demokracii. Prečo? Odpoveď na túto otázku je dôležitejšia ako pochopenie tých, ktorí tak žiť nechcú.

Byť demokratom totiž vôbec nie je ľahké. Z toho istého prieskumu v USA vyplynulo, že medzi demokratickými voličmi (najmä ľavicovo orientovanými) poklesla spokojnosť so životom, lebo ich trápi sociálna nespravodlivosť a útlak menšín. Reakciou je smútok.

Aj u voličov republikánov poklesla spokojnosť, oni sa však cítia byť utláčaní liberálmi a reakciou je rastúci hnev. 

(Tu projektuje svoj hnev do voličov iných strán. Taktiež si nevie predstaviť, že aj liberáli ako ja, nechcú voliť takto sfanatizovanú sektu progresívcov!

Nemáme prečo cítiť hnev, keď progresívci voľby nevyhrali. Naopak, u voličov vládnej koalície vládne z toho radosť! Že sa nám to podarí, sme ani nedúfali!)

Dávam prednosť smútku pred hnevom, preto mám radšej demokratických voličov. Na Slovensku je ich našťastie toľko, že nikdy nespoznám všetky ich osobné príbehy a motívy, prečo sa rozhodli ísť ťažšou cestou a vzoprieť sa slovenskej tradícii ľahostajnosti a poddanstva.

Ale každý z týchto príbehov je samostatnou veľkou drámou o hľadaní „pozitívneho životného cieľa“. Títo ľudia stoja za to, aby sme sa o nich zaujímali a rozprávali sa s nimi. Potrebujeme sa totiž navzájom a najmä – oni sú zárukou našej lepšej budúcnosti.

Áno, želal by som si, aby sa aj z voličov vládnej koalície stali demokrati, ale to rozhodnutie musia urobiť sami. Potom ich môžeme privítať s otvorenou náručou. Ale až potom.“

https://dennikn.sk/3990664/preco-nemam-pochopenie-pre-volicov-vladnej-koalicie/?ref=list

Neskutočná fanatická naivita, že po tom všetkom, ako nám rozbíjali rodiny, ako proti nám štvali vlastné deti, majú predstavu, že nás privítajú s otvorenou náručou ako v nejakej sekte, keď sa napravíme!

Mne konkrétne to pripomína môjho násilníka, ktorý úplne vážne čakal a predstavoval si, že ako ho prídem na kolenách prosiť a ako on ma zdvihne zo zeme a odpustí mi!

Bol veľmi prekvapený, že vydieranie na mňa malo opačný účinok a že sa chcem rozviesť! Veď stále si ma dokola predstavoval na kolenách a ako mi odpustí!

Štandard:

Streľba na Fica: Treba prehodnotiť, kde je „dezolé scéna“. A čoho všetkého je schopná

„Spoločnosť so zdesením zisťuje, že Slovensko už nie je bezpečná krajina, v ktorej nehrozia krvavé útoky na zvolených lídrov. Hrozia. A hrozia z toho tábora, ktorý sa považuje za osvietený a slušný. A ktorý – vraj – bojuje proti zlu.

Po streľbe na Fica treba celkom otvorene, na rovinu priznať, že nebezpečná „dezolé scéna“, ktorú poháňa nenávisť a agresivita, je dnes úplne inde, ako by si mnohí mysleli.

Staré predsudky tvrdili, že tábor nenávisti, hnevu a nebezpečných „dezolátov“ sa prekrýva s voličmi vládnych strán. A ak niekomu hrozí, že sa stane terčom útokov a násilia, tak bezbrannej opozícii. Alebo tým, ktorí o sebe tvrdia, že odvážne vzdorujú presile zla.

Streľba na Roberta Fica tieto predsudky potopila. A nie symbolicky či virtuálne. Potopila ich v krvi.

Od stredy 15. mája platí, že ľudia ako Fico môžu byť obeťami nenávisti a agresivity radikálov. Rovnako platí, že extrémistickí a spoločensky nebezpeční môžu byť aj tí, čo stoja proti Ficovej vláde. A pasujú sa za intelektuálov a vzory kritického myslenia…

Podstatné je to, že sa zradikalizoval. A zjavne sa zradikalizoval pod vplyvom prepálenej mediálnej a politickej hystérie z Ficovej vlády. Juraj C. po zadržaní tvrdil, že ho trápil osud RTVS alebo koniec Mazáka v Súdnej rade. Pôsobil ako človek, ktorému sa vymyl mozog pri čítaní dennej tlače. Pri pohľade na besné „anti-Fico“ kampane sa tomu môžeme len ťažko čudovať.

Jednoducho: frustrovaní a posadnutí nenávisťou dnes nie sú len extrémisti, kde by sme to čakali. Táto choroba postihla aj mainstream. Mediálny, politický, umelecký… A ak sa nenávisť presadí v hlavnom prúde, následky sú výbušné.

Tvrdíme len to, že radikáli sa premnožujú na oboch koncoch ringu. A ako mimoriadne nebezpeční sa ukazujú práve niektorí protivládni fanatici, ktorí vidia „temné sily“ a „bezpečnostnú hrozbu” za premiérom. A za väčšinou, ktorá mu dala demokratický mandát.

Nakoniec sa ukazuje, že skutočné temné sily a skutočné bezpečnostné hrozby treba hľadať inde. Ďalej od Fica a bližšie k tým, ktorí mu vyhlásili vojnu.

A takisto dúfame, že z najhoršieho sa časom dostane aj tá časť spoločnosti, ktorá pri jeho mene prišla o rozum.“

„Na stránkach Štandardu sme opakovane varovali, že hysterické kampane proti víťazovi volieb smerujú k šialenému a vysoko výbušnému stavu. Alebo k bodu varu, ktorý môže viesť k násilným konfliktom vnútri spoločnosti.

Podobne sa pred pár týždňami vyjadril aj Robert Fico. Povedal, že čaká, kedy sa frustrácia, ktorú živia protivládne médiá, „pretaví do vraždy niektorého z popredných vládnych politikov“.

Zlomovým a kritickým obdobím, ktoré veľká časť ľudí nezvládala, bola prehra Korčoka v prezidentských voľbách. Frustrácia a nenávisť v porazenom tábore nabrala chorobné rozmery.

Politiku prevalcovala psychiatria.

Streľba na predsedu vlády zásadným spôsobom prekreslila scénu a jej politické kulisy. Progresívci, Naďovi Demokrati, Matovič a spolu s nimi väčšina médií postavili politický boj na mytológii o boji Dobra so Zlom. Vyhlásili vojnu tým, ktorých vyfarbovali ako frustrovaných a spoločensky nebezpečných zločincov, konšpirátorov, agresívnu zberbu… Nakoniec s prekvapením zisťujú, že pretlak nenávisti a agresivity je v ich radoch. A z Fica sa stala obeť krvavého útoku, ktorá bojuje v nemocnici o život…

Samozrejme, dalo by sa namietať, že útok jedného pomätenca na premiéra predsa nie je možné spájať s politikou opozície. Iste, to by sedelo – za normálnych okolností. Normálne pomery tu však už dlhšie nemáme. Tvrdenie, že zločin Juraja C. je nepochopiteľné vybočenie z normálu, ktoré nemá nič spoločné s politickými a mediálnymi kampaňami, by bolo útekom pred realitou.

Mrazivé je práve to, že útok Juraja C. je pochopiteľný. Zapadá do besného stavu v slovenskom politickom živote. A v slovenskom mediálnom priestore. Zapadá do toho ako krajný, extrémny prejav širšieho problému: problému so stratou príčetnosti a radikalizáciou časti spoločnosti.

Aj o tom hovoril Fico a v tom istom videu, v ktorom varoval pred útokmi na ministrov: „Nebojujeme s táborom iného názoru, iných riešení, bojujeme s nebezpečným táborom netolerantných ľudí.“ S táborom, ktorý neznesie iné názory ani iné výsledky volieb ako tie svoje.

Tam niekde je jadro problému.“

2. Zodpovednosť médií

Treba však spresniť, že tento problém nevyrobili len politické strany. O niečo väčší diel zodpovednosti nesú progresívne médiá a ich mimoriadne zúrivé kampane.

Politické kampane médií boli roky postavené na šírení strachu, na odsudzovaní Fica ako hrozby – a na pretláčaní jediného východiska z katastrofy, ktorým je víťazstvo Progresívneho Slovenska v parlamentných voľbách. Alebo aspoň víťazstvo Korčoka v prezidentských voľbách.

Z pohľadu bežného konzumenta mediálneho obsahu vyzeralo všetko jednoducho. Výstražne jednoducho.

Takto nastavené mediálne kampane – postavené na hecovaní strachu, hystérie a konečného svätého boja – boli vlastne čistý vabank. Buď zaberú a vyrobia z progresívnych kádrov víťazov, alebo vrhnú takmer polovicu spoločnosti do stavu depresie a strachu z nastupujúcej apokalypsy. Tí bystrejší a odolnejší to mohli vnímať ako hru. Alebo ako prehnané pózovanie dobrých proti zlým. Leporelo. Lenže ak sa to s ultimatívnym tónom kampaní preženie, časť ľudí to vníma presne tak, ako to bolo podávané – osudovo.

Písali sme o tom už viackrát, a teraz to musíme len zopakovať: hysterická vojna progresívnych médií proti každému, kto vybočuje z predpísanej línie, sa musí skončiť. Ak sa to nepodarí, budeme tu mať ďalej – a celkom zákonite – chorú spoločnosť. A choré následky.

Radikalizáciu médií vidieť aj inde v Európe a vo svete. No málokde to bolo v takej šialenej miere ako na Slovensku. Motívy slovenských médií a ich nátlaku na voličov pritom neboli len politické. Boli aj geopolitické.

Ešte horšie je, ak má mediálny mainstream, hoci len nepriamo, na rukách krv – a odmieta si to priznať. Vo vyhlásení šéfredaktorov nebol náznak sebakritiky alebo aspoň zmienka o tom, že aj médiá si uvedomujú zodpovednosť za výbušné nálady v spoločnosti. Nezaznel nijaký apel do vlastných radov, aby sa brzdilo šírenie nenávisti proti Ficovi a jeho vláde. Šéfredaktori vyzvali politikov (nie médiá), aby ďalej nerozdeľovali spoločnosť. A áno, odsúdili útok. Aké charakterné…“

https://standard.sk/662997/7-dni-v-kocke-zrejme-to-bola-len-otazka-casu-pred-vrazednymi-utokmi-varoval-aj-fico

Za nenávistnou kampaň mohou vlastníci médií. Volby budou o Fialově vládě

„Za nenávistnou kampaň mohou vlastníci médií. Denník N je toho příkladem, dlouhodobě štve a jde na hranu,“ tvrdí o pokuse zavraždiť Roberta Fica médiami, mimovládkami a opozičnými politikmi sfanatizovaným atentátnikom

.