malinova

Nikdy mi nebolo ľúto za socializmom.

„Ale predsa len, títo komsomoľci nezažili, že také tvrdé to nebolo ani za socializmu, lebo žiadny sused by ti nepovedal – Ešte raz spomenieš päťročnicu a nahlásim ťa! 

Ja, čo som vyrástla v socializme a žila v totalite 24 rokov, som šokovaná!“

Z týchto slov nevyplýva, že v socializme podľa mňa bolo dobre. Len porovnávam dve totality, voľakedy a teraz, keď sa buduje nová. Najhoršia totalita bola v dobe, keď som ešte nežila, takže tú ja nemôžem opisovať z vlastných skúseností. Iste to tak bolo preto, že ľudia všeobecne z tých straníckych drístov vytriezveli, čo vytriezvejú aj títo mladí, keď uvidia napríklad len následky sankcií. Teraz ešte môžu trepať a drístať, ako všetkým budú stačiť len dva svetre, ako to robili prví komunisti pri svojich víziách, ale nie potom, keď budú vidieť tú totalitnú budúcnosť, čo vybudovali. Žila som v čase vytriezvenia, nefanatikov. Preto ja som prvých bláznov nevidela, ani tých recht udavačov, čo ho ešte len nadšene budovali ako dnešní mladí modernú digitálnu totalitu.

Aj ich potom čakajú roky a celá doba vytriezvenia, ktorá by sa dala charakterizovať slovami ich posluhovačov – „Nedalo sa inak!“

Potom sa už len vyhovárali, potom tam už len neboli, museli byť, škoda že boli a je o tom niekde záznam.

Socializmus bola totalita, ktorá pri jeho závere nebola zlou dobou, možno práve pre vytriezvenie ľudí. Už nemali čo budovať, bolo to vybudované a tak už nepotrebovali takých nadháňačov, akými sú dnes novinári na SME so svojou uvedomelou a vraj liberálnou víziou. Už sme to videli v praxi, že to boli už len papagáje tisíckrát opakovanej ideológie – samé frázy.

Ako títo mali nadšenie migrantami, ako mali fázu zomknutí, vzodmutí svojich citlivých duší, za ktorými boli granty a prašivá politika západu. Nás zo socializmu to najviac sklamalo. Nikdy tak, nikto mladý neuvidí západ, ako sme ho najromantickejšie videli práve my – mladí zo socializmu, aká tam musí byť nádherná zelená tráva!

Škoda, že si to nikdy dnešní mladí nebudú vedieť ani len predstaviť, ako sme ten západ videli. Asi ako nejakú vysnívanú lásku. Nikto tak západ nemiloval, ako práve my! Prvé rifle, tričká, platne, technika… všetci sme boli zamilovaní do Západu.

A dnes nám povedia, že sme rusofili? Každý z nás by si klopkal na čelo, že Rusko stojí aj za niečo iné ako za odpľutie. Koho, kedy z nás zaujímali Rusi?! Nikoho, taký blázon nebol!

Vy už nikdy tak ten západ nebudete milovať, ako sme ho milovali práve my!

Nikdy nebudete vedieť, čo je to mať prvé rifle, keď ste ich mali od malička. Čo je to zohnať platňu, uvidieť Grécko! Mali ste všetko, takže neviete, čo je to milovať Západ.

Často spomínam Slovensko ako ženu. Skutočný príbeh Slovenska ako ženy, je tento ako z Pretty woman.

Vždy zneužívaná, stojaca na rohu, zamilovaná do Západu, ale s (ne)americkým koncom:

Také šťastné konce majú len vo filmoch.

Naši politici naďalej stoja na rohu. Princ prišiel, zaplatil a odišiel. Že sa vrátil alebo vráti s kyticou, tomu veria len mladí – v šťastné (ne)americké konce.

.