malinova

Naša babička mala herecký talent. Moja mama mi hovorila, že ona by bola túžila byť herečkou a mať jedného syna, aby sa mohla zrealizovať. Miesto toho bola len domáca a mala päť dcér. Ona, čo tak túžila mať syna.

Keď odniekiaľ babička prišla, zahrala im to ako divadlo, čo zažila, v ktorom bola všetky postavy. Asi takto:

– Takto som tam prišla a hovorím… – predviedla.

– A na to mi tá pani povedala toto… – zahrala ju.

Prebehla na opačnú stranu a zahrala seba, čo jej na to povedala.

Keďže bol pôvodný domec malý a bolo ich veľa a nemali tam miesto, tak si posadali okolo a babička im hrala divadlo, čo zažila. Mama hovorila, že mala talent. A možno aj literárny, lebo písavala dlhé listy starobylým písmom so sľučkami, mám ich dodnes odložené. Opísala všetky zvieratá, čo robia, čo moje mačky, koľko máme nových zajačikov, doradu vymenovala mláďatká a na konci raz napísala, že sa narodil aj bratranec. Okrem toho tie listy aj ilustrovala, že máme farebné obrázky po rôznych papieroch, kde mi kreslila letnú kuchynku a mačky pred ňou. Už teraz je také písmo zvláštne, aké to bude po sto rokoch? Narodila sa v roku 1908.

Keď zaviedli televízor, bojkotovala ho až do smrti a odmietla sa na čokoľvek v televízii pozerať.

Dedko sa zas túžil stať rušňovodičom, ale v detstve mu strelili deti šíp do oka. Nevystrelili mu ho, ale odvtedy mal poškodené jedno oko. Nebolo to síce vidieť, ale rušňovodičom by nemohol byť. Podnikal ako tehlár, čo mu komunisti zrušili a robil rôzne práce, bol aj posunovačom na železnici. Bola to ťažká robota, mnohí tam prišli o nohy. Aj keď robil robotníka celý život a boli podľa niektorých neľudskí, že zabíjali zvieratá, nikdy nepoužívali vulgárne slová. Ani raz som nepočula z ich úst nadávku a to som tam bývala celé letá, mnohokrát aj Vianoce a cez rok. Raz som sa pýtala babičky, čo je to ko… a povedala mi, že črevo koňa. Dodnes si to pamätám, takže to slovo bolo pre mňa zvláštnosť. Voľakedy tak hovorila len úplná, ale že úplná spodina.

Dedko by bol tiež žil celkom inak, keby sa bol mohol vzdelávať, lebo prejavil veľmi veľký záujem o knihy. Keď moja mama vyštudovala, začala ho zásobovať knihami. Čítal všetko doradu a mama mu nosila kvalitnú literatúru. Po ťažkej robote večer čítaval a čakal na ďalší prídel kníh, čo mu študovaná dcéra vyberie. Raz nechápali, že ochrípol do rána a nič nerobil, len čítal. Ale potom prišli na to, že si to čítal potichu nahlas a tak dlho až úplne stratil hlas.

Keď moja mama zmaturovala, ako chlap jej kúpil súpravu šperkov, náhrdelník a náramok z perál, čo bolo vtedy veľmi drahé. Pre babičku to boli zbytočnosti a preto si to nesmierne od svojho otca cenila, že ho vôbec ako chlapa niečo také napadlo. Mala som ich veľmi dlho odložené ako spomienku na to, že toto nášmu dedkovi napadlo. Lebo ja inak dávam prednosť len dreveným šperkom. Už len môj dedko sa dožil nášho prvého syna. Zomrel, keď mal náš prvý syn dva roky. Keď ho videl pobehovať, nežne sa mu prihováral – Čo ty špendlíček? –

Moja mama sa zas nedožila mojej vnučky. Vždy sa v duchu čudujem, že je to možné, že sa naši najdrahší, a pritom v jednej rodine, vôbec nepoznajú. Ktokoľvek cudzí vašu rodinu pozná a vaši najdrahší nie. Môj muž sa nedožil ani vnučky. To mi mnohokrát príde na um, čo by povedal na nášho syna, na našu vnučku, čo moja mama, čo moja babička… Preto deťom niekedy hovorím, čo sa kedy stalo, bolo, čo už aj ja viem len z počutia. Niekde mám odložený celý rodokmeň, ako mi ho diktovala babička, lebo chcela som to zaznamenať a rovnako aj od dedka. Magnetofónové pásky s jej hlasom sa nezachovali, ale jej listy to prežijú.

Pri tejto básni sa mi nestalo, aby som neplakala a práve pre tie „múčne vrecká“. Nemohla by som to prečítať žiakom, ako nikdy im nemôžem pustiť pesničku Aká si mi krásna… Vždy, keď som sa o to pokúsila, deti boli prekvapené, že plačem. Ale zas, pri mojich slzách sa učia vidieť dojatie a citový vzťah k starým rodičom a ku Slovensku. Vôbec som im to nekázala, ale poslední štvrtáci milovali pieseň Na kráľovej holi a zakaždým ju spievali s rukou na srdci.

„Kopeme švabku na Nižedraží,

okolo štvrtej pôjdeš k furmanovi“
Nachádzajú ma krásne odkazy
na vreckách múčnych, na útržkoch z novín

Hranaté písmo, pošta domova
Bývala si a nebolo ťa málo
V pamäti ležíš ako podkova
z kopýtka šťastia, ktoré odcvalalo“

M.R.

Ale toto je taká oslavná, pri ktorej cítim doslova tie duchovné korene. Viac sa mi toto páči ako hymna. A pustite si ju dobre nahlas, pre ten dojem o našich koreňoch.

Niekomu môže vadiť, že veď všetci nie sme veriaci, keby toto bola naša hymna a celého Slovenska. Ale sme, lebo duchovno je všetko to nehmotné a tá láska, ktorou žijeme. Pripomína nám práve to nehmotné, že toto je naša ešte väčšia otčina nad tou, ktorú len vidíme.

.