malinova

Matky s deťmi na úteku pred násilníkom mali väčšinou 15 minút, aby si zbalili najnutnejšie veci. Hoci sa vám to nezdá, veľmi dôležité je zobrať si so sebou mlynček na mak, pretože na makových rezancoch sa dá veľmi dlho vydržať a ako sladké jedlo budú nahrádzať deťom sladkosti, ktoré minimálne rok neuvidia.
Každá matka mala asi jedno vrece vecí, keď si trom igelitkám, ktoré stihla zobrať, pridala aj obnosené darované. Mali veľké šťastie, keď sa im podarilo dostať sa do krízového centra pre matky s deťmi, ktorých je málo a matiek s deťmi v núdzi veľa. Preto som raz zažila, že sme si mali odhlasovať, či prijmeme do preplneného krízového centra ešte jednu matku so štyrmi deťmi, ktoré už týždeň spávali len na záhrade. Súhlasila som vtedy s tým, že jej uvoľníme polovice našich miest, postelí, skriniek a ja budem spávať v spoločenskej miestnosti na gauči. Takže ja som odvtedy potom nemala ani len svoju postel a prišla som aj o tú jedinú poličku, čo som mala a všetky veci som musela mať v taške. Celé týždne bolo mojim snom mať vlastnú poličku, na ktorú si budem môcť dať svoje osobné veci. Ale vôbec mi nenapadlo rozčuľovať sa, že kvôli niekomu inému musím zažívať nepohodlie, pretože som si to tak sama odhlasovala, aj navrhla, že sa pomestíme, keď tej matke môžeme pomôcť a všetky sme si vedeli predstaviť v akej je situácii, keďže my sme to zažívali len dlhšie. Naopak sme ju veľmi ľutovali, lebo jej deti sa v noci popišiavali od strachu a to celé týždne. Stále sa tam potom sušili matrace, keď sa znovu počurali. Z môjho pohľadu skutočne neviem pochopiť, že niekto nie je ochotný vzdať sa ani len výletu na chatu na šesť dní, kvôli tomu, aby iní neboli ohrození a to až na životoch. Z môjho pohľadu neviem pochopiť, že sa idú zblázniť z toho, že majú len vydržať doma, kde majú všetok komfort a celkom o nič neprišli. Majú svoju posteľ, svoje skrine, svoje izby, s nikým sa nemusia tlačiť, nemajú len jednu poličku v chladničke, ako v krízovom centre mala jedna rodina nárok len na jednu poličku v chladničke. Mohli ste si kúpiť len toľko potravín, koľko sa vám tam vojde. Ale každému sa tam vošlo všetko, pretože sme zažívali chudobu. Nikto z nás si tam nekúpil mäso ako bol rok dlhý a ani na Vianoce. Ja som tam bola jediná, ktorá kupovala deťom jogurty a tak, aby iné deti nevideli, lebo iné matky tam na to nemali. Ich deti nevideli jogurty celé mesiace a žiadne sladkosti. Sladkosťou tam bolo sladké jedlo, čiže napríklad makové rezance, dukátové buchtičky alebo koláče. Koláče deti považovali za zákusky a tie sa piekli, keď mal niekto narodeniny. Napríklad, keď mala malá Danielka 8 rokov, tak sa veľmi tešila, lebo darčekom pre ňu boli koláče na narodeniny. Nemohla som ani uveriť, že sa tak na ne teší, hoci samozrejme nedostane žiadny iný darček. Jednoducho tam sa deťom žiadne darčeky nedávali, pretože na ne tie matky nemali. A napriek tomu sa tie deti na tie narodeniny tešili, lebo sa piekli koláče a pritom sa tie koláče ešte delili medzi všetky deti.
Keď bolo Mikuláša, ja som svojim deťom potajme dala mikulášske balíčky. Aj keby na iné nebolo, na to pre mňa muselo byť. A keď som ich balila, urobila som štyri balíčky, aj ešte pre jedného malého chlapčeka – prváka. A čo som zažila, ma veľmi prekvapilo. Predstavte si, že on si ten balíček nenechal, asi ho ani nepovažoval za nejakú samozrejmosť, ale otvoril ho a rozdelil ho na dva menšie balíčky, ktoré daroval dvom ešte menším dievčatkám od neho, čo mali 2-3 roky.
Taktiež na Vianoce sa nedávali darčeky a nikto ich ani nečakal. Ja som si aj vtedy zobrala do hlavy, že moje deti dostanú darčeky a tešili sa, hoci som ich nakúpila v obchode – Všetko za 1 euro. Deti cenu toho nepoznali a vôbec im to neprišlo, že sú to lacné darčeky.
Spolu sme tam oslavovali Vianoce a keďže som chcela dodržať všetky vianočné zvyky, tak mal najstarší chlapec vojsť po tme so sviečkou v ruke a všetkým zaželať: Požehnaný pokoj tomuto domu… A keďže nevedel, čo má povedať, čo napríklad všetkým popriať, tak spätne sme sa potom smiali, čo mi vyletelo z úst:
Aby sme sa mali stále takto dobre…
Z môjho pohľadu sme sa v tej chvíli mali naozaj veľmi dobre. Všetci sme mali strechu nad hlavou a predtým sme spávali na úteku v prázdnom byte na zemi na matracoch a mali sme len jednu stoličku a stôl, kde sa deti striedali pri písaní úloh. A zrazu sme mali aj chladničku, hoci len s jednou poličkou, mali sme skrinky a nie už veci v taškách, mali sme stoličky, postele, periny miesto deky a spacákov. Pre nás to bol luxus. Pamätám si tú radosť – posteľ, vlastná posteľ a periny, dokonca s novými a peknými obliečkami. A tá chladnička bola nová, hoci spoločná pre niekoľko rodín. A nikto za nás nezaplatil nájom, hoci všetky sme stratili prácu, lebo krízové centrum si nevyberiete v ktorom bude meste. Kto nemal, musel si požičať aj na nájom, aj na stravu a potom to celé mesiace splácať. Ja som to splácala rok a za ten rok sme mäso nejedli. Naučila som sa veľmi racionálne kupovať a vedela som, presne kde je čo najlacnejšie a za tým som chodila aj dlhé cesty pešo na pomaly druhý koniec mesta. Odtiaľ som tie nákupy vláčila každý deň a po ceste si nevedela predstaviť, že ešte niekedy budeme aj normálne nejako inak žiť. Deti štyrikrát menili školu a ešte sme sa museli skrývať. Boli tam rodiny, čo sa skrývali pred aj ozbrojenými mužmi. Ani jedna tam nespáchala samovraždu. Štát nám nijako nepomohol. Nikto nám nedal 80 % z platu, nikoho nezaujímalo, či máme na nájom a stravu. Keď nemáš, budeš variť z toho, čo máš. A to mi verte, že keď si už týždeň myslíte, že naozaj nemáte nič, ešte stále prídete na to, čo máte. Zažila som za tie roky chudoby, že sme varili krupičnú kašu s vodou alebo mladší syn vymyslel, že keď nemá maslo na rožok, môže si naň nasypať sladkú mletú papriku. A potom mi niekedy niekto daroval aj kompóty. Keby som mala povedať, ktorú najhoršiu chvíľu si z tej chudoby pamätám, tak vôbec to nebola chvíľa, keď sme s mojou mamou už dva dni nič nejedli okrem hrozna v záhrade, lebo všetko jedlo sme nechali deťom, ale keď som raz šla po chodníku s päťročnou dcérou a videla nedojedené jablko na chodníku. Povedala mi, že by si dala jabĺčko a ja som nemala peniaze ani len na jablká.  To bola tá chvíľa, ktorú som si zapamätala, že ona by to jabĺčko na chodníku dojedla a ja naň nemám a nebudem zbierať odpadky.
Sociálny systém bol u nás taký, že som vyše troch mesiacov nemala žiadny príjem, lebo sociálky sa nevedeli byrokraticky dohodnúť, do ktorého okresu patríme. Na jednom mieste tvrdili, že kde máme trvalý pobyt a na mieste trvalého pobytu, že tam, kde sa práve nachádzame. A nikoho nezaujímalo, že sme sa medzi tým prepadli a ja za požičané peniaze cestujem niekoľkokrát medzi nimi a aj tak nič nevybavím, lebo patríme inam. Nedostala som sa ani len k prídavkom na deti, lebo tie mi zas mohol zobrať exmanžel a nedalo sa byrokraticky vybaviť, aby mu ich nevydali. Keby nebolo tých zbytočných feministiek, tak trvalo by to aj dlhšie, než len tri mesiace.
Až keď sa do toho obula ich organizácia a všade po úradoch chodili so mnou, až potom som na štvrtý mesiac dostala nejakú sociálku a rodinné prídavky. No všetky tie požičané peniaze za tri mesiace som musela splácať a splácala to rok.
Potom sme začínali z nuly v novom byte, kde sme nemali ani chladničku, ani televízor, ale kúpila som si starú pračku a veľmi som sa z toho tešila, lebo predtým som zažila aj 8 mesiacov prania ručne.

Mohla by som o tom písať oveľa viac a aj bolestnejších zážitkov, keď moje deti nedostali v škole mikulášske balíčky, lebo som nemala na ZRPŠ. To tiež nikdy nezabudnem, že mi syn štvrták povedal: Ja som neplakal, ale ona áno, keď všetkým dávali a ona nedostala (sestra prváčka).
Ale ja som vám to chcela aspoň zhruba opísať, ako vyzerá chudoba, keď ste ešte taký šťastný človek, že sa raz dostanete aj do krízového centra, hoci množstvo matiek sa pre nedostatok miest nedostane a keď sa ešte dostanete aj k vlastnému bytu! Také šťastie nemá množstvo chudobných matiek. Takže ja patrím k tým šťastnejším, ktoré o tých menej šťastnejších vedia len svedčiť, čo zažili a zažívajú tie a spolu s deťmi a bez pomoci. A nezažívajú to šesť dni, dva mesiace, ktoré vy voláte nekonečno. Nezažívajú to ani len tak krátko že rok, ale celé roky, pokým sa aj z úplnej nuly bez práce a bez bytu niekam nedohrabú. Všetky tie matky to museli vydržať celé roky a nespáchali samovraždu. Z môjho pohľadu to musí dokázať aj muž aspoň dva mesiace.
Nestačím sa čudovať, že nám tu vraj hrozia samovraždy pre stratu zamestnania a pre dva mesiace 80 % z platu.
Práve naopak, máte sa len lepšie než tieto matky, čo to zažívali celé roky, pretože vám spoločnosť uverí, že ste v núdzi, lebo vás je veľa a bude sa to riešiť, keďže je vás veľa. A nezažívate nepochopenie ľudí okolo vás – Ako sa to mohlo stať a ako to, že opatrenia nefungujú, sú byrokratické, nelogické atď.
Vy naopak budete mať pochopenie ľudí okolo seba, lebo mnohí zažívajú to isté a takto spoločne to skôr zvládnete pri pochopení iných.

Budúci týždeň sa ukáže, koľkí doplatia životom na to, že mnohí sa nedokázali vzdať pohodlia ani len na šesť dní a nestačil im ani celý okres.
Z môjho pohľadu je to taká ľahostajnosť voči iným, že tu sa vôbec nebavíte o chudobe ale o naprostom egoizme nevzdať sa celkom ničoho aj za cenu životov iných.
A to v čase odsunu Židov sa ľudia nebáli o svoj ekonomický štandard, ale o holé životy. Z tohto pohľadu vidím túto spoločnosť jednoznačne len ako horšiu. Ešte by ich ospravedlnila len obyčajná tuposť, že neverím, hoci aj to máte internet, že čo by sa tak mohlo diať iným. A to už ani nehovorím o našich liberáloch, čo by v odsune dnešných Židov ešte stáli na čele transportov v mene záchrany národa.

Viete, ak sa to nestane, tak nie pre disciplinovanosť a spolupatričnosť, ale najskôr pre očkovanie proti TBC.

.