Založ si blog

Na anjelov majú slabosť, dnes majú nového

Tom Nicholson v knihe o Gorile:

 

„Ale asi najhorším elementom demokratického systému, s ktorým je Oligarcha nútený spolupracovať, je volič, ktorého bezhraničná ignorancia toho, ako to vlastne chodí v politike, ohrozuje všetky Oligarchove plány.“

 

Na anjelov majú slabosť, dnes majú nového:

 

„Na druhej strane bol pre nás Mikuláš Dzurinda niečo ako anjel.

 

 

Takéto predsudky si novinár nerád priznáva, aj keď ide o mladícku nerozvážnosť, ktorú potom oľutuje. Dôvodom však nebolo len to, že sme sa dostali k minimu informácií, z ktorých sa dalo vyčítať ešte menej. Slovensko bolo v roku 1998 polarizovanou a prepolitizovanou krajinou a bolo veľmi ťažké udržať si nadhľad. Demonštrácie proti Mečiarovi ťahali do Bratislavy tisícky ľudí, ktorí skandovali „Dosť bolo Mečiara“ tak, že z toho šiel mráz po chrbte. A zatiaľ čo modrovlasé babky-demokratky zo slovenského vidieka nosili v Biblii fotku svojho Vladka, mladí obyvatelia miest si boli čoraz viac vedomí medzinárodnej „čiernej diery“ izolácie, do ktorej Mečiar Slovensko ťahal. Mnohí podnikatelia, ktorí spočiatku podporovali Mečiara, sa neskôr rozčuľovali nad katastrofami, ktoré sa stali za jeho vlády – únos prezidentovho syna tajnou službou, zmarenie referenda o vstupe do NATO ministerstvom vnútra v roku 1997, vražda policajného informátora Róberta Remiáša – a desili sa toho, že by sa po roku 1998 mohol znova vrátiť k moci.14 Bolo náročné zostať pri parlamentných voľbách v roku 1998 objektívnym: ponúkali buď zatratenie, alebo vykúpenie. My ignorantskí cudzinci v časopise Spectator sme neboli jediní, ktorí „volili“ stranu SDK, mladí slovenskí novinári sa dali tiež nachytať, bicyklovali bok po boku s Dzurindom počas jeho kampane, chytali sa každej Mečiarovej chyby a – keď bolo treba – nevenovali príliš veľa pozornosti škandálom, ktoré ohrozovali Dzurindov tábor.

 

 

Nemám v pláne prevádzať vás históriou, ktorú aj tak všetci poznáte. Podstatné je, že v tých časoch sme takmer všetci – cudzinci aj Slováci, nováčikovia aj veteráni – mali pocit, že v hre je príliš veľa na to, aby sme sa zaoberali novinárskymi malichernosťami, ako sú objektivita a vyváženosť. Napokon, voliť medzi Mečiarom a Dzurindom nebolo to isté ako voliť medzi labouristami a konzervatívcami; bola to otázka toho, či bude Slovensko podliehať západnému, alebo ruskému vplyv u a či sa nádejná budúcnosť, ako sme ju videli v roku 1989, naplní, alebo ju zničia hrubokrkí. Dzurinda a Západ, samozrejme, vyhrali, ale celý boj nepriniesol okamžité vyjasnenie. Novinári si zvykli, že sú nielen pozorovateľmi, ale aj hráčmi, a na každého novinára, ktorý sa stal hovorcom Dzurindovej vlády, zostalo v novinách desať silných podporovateľov SDK. Do pekla, bol som taký istý: s Luciou, ktorá sa neskôr stala mojou manželkou, som sa stretol v centrále SDK 26. septembra 1998, v druhú noc volieb, keď začali prichádzať prvé výsledky. Nebol som medzi elitnými novinármi, ktorí tú noc trávili s politikmi ako rovní s rovnými pri šampanskom a šunke. No priznávam, oslavoval som tak hlučne ako všetci ostatní, keď Markíza oznámila, že SDK vedie nad Mečiarovým HZDS v pomere 32 percent k 23 percentám.

 

 

Výsledkom bola mediálna a verejná slepota voči novej vláde, ktorá ju celé roky „chránila“. Pravda je taká, že nikto z nás v tých časoch netušil, ako vlastne korupcia funguje; zvykli sme si na drzé rozkrádanie za Mečiara, ktoré sa nesnažili skrývať, a boli sme si istí, že s tým je odteraz KONIEC  !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“

 

 

TO SI MYSLIA AJ DNES! A PRESNE TAKTO NAIVNE!

 

 

„Zdravý skepticizmus, ktorý je základom žurnalistiky, sa musel v prípade Dzurindu znova narodiť, hoci sme mali veľa dôkazov, že bol oprávnený. Trvalo nám dlho, kým sme sa to naučili, o to bolestivejšie však potom bolo poznanie toho, čo sme ODMIETALI vidieť  !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“

 

 

DNES ZNOVU ODMIETAJÚ!

 

 

 

KONIEC ILÚZIÍ – to sa opakuje!

 

 

„Po štyroch rokoch v opozícii prevzal Dzurinda vládu s relatívne čistým štítom. A keďže viedol takú úprimnú kampaň, kde sa bránil rajčinám a urážkam, zdalo sa nám, že Dzurinda si zaslúži trocha dôvery, keď sľuboval, ako skončí s korupciou na Slovensku  !!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!“

 

 

AJ DNES TVRDIA, ŽE KONČIA a PRETO ICH MÁTE VOLIŤ!

 

 

„Vládna kríza, ktorú Dzurinda spôsobil, položila základy rozsiahlej korupcii, o ktorej hovorí spis Gorila. Na začiatku to znamenalo, že vláda musela uzatvárať „politické obchody“ a kupovať Masy, aby sa udržala pri moci, čo sa jej skutočne podarilo.

 

 

O aké druhy obchodov išlo? Na začiatku bola dohoda medzi Vladimírom Mečiarom, lídrom opozičnej strany HZDS, a jeho bývalým, kedysi najväčším oponentom Dzurindom; ich strany sa dohodli, že „HZDS neoficiálne podporí minoritnú vládu, a na revanš ho táto vláda nechá na pokoji.“ 29 V lete 2004 už boli politické obchody všade. „Minoritná vláda sa pri prijímaní dôležitých reformných zákonov svojho programu naučila spoliehať na pomoc nezávislých poslancov a strany Slobodné fórum, ktorú založili bývalí členovia SDKÚ; často sa pritom ozývali tvrdenia, že poslanci za svoju podporu dostávajú ‚odmeny“ napísala americká ambasáda. „Vojtech Tkáč, predseda strany Ľudová únia, ktorá vznikla odštiepením od HZDS, zo svojej pozície rezignoval, pretože jeho zástupcovia často volili proti platforme jeho strany a podporovali koalíciu.“

 

 

A nakoniec sa do popredia dostal aj starý známy element korupcie – finančné skupiny. Dá sa predstaviť, že si koalícia kupovala hlasy cez politické odmeny – či už išlo o zmenu zákonov, zastavenie trestného stíhania alebo udelenie štátnych pozícií rôznym sestrám alebo ujom32 – ale platba v hotovosti by bola určite nad ich sily. Dzurinda mal však šťastie – na scénu prišiel bohatý partner, ktorý bol ochotný pomôcť a zaistiť napríklad parlamentnú väčšinu pre reformu zdravotného sektora, z ktorej jemu samotnému plynul zisk. „Tieňová finančná skupina je pripravená profitovať zo zdravotníckeho systému a je podozrivá z kupovania poslaneckých hlasov, aby sa uistila, že tie správne zákony budú schválené,“ napísala ambasáda. „Podozrenia z kupovania týchto hlasov padali na finančnú skupinu Penta… Spoľahlivý zdroj, ktorý je s Pentou prepojený, povedal riaditeľovi ekonomickej sekcie americkej ambasády, že Penta dala dva milióny slovenských korún (67 000 amerických dolárov) každému poslancovi za jeho hlas, ale neuviedol presný počet nezávislých poslancov, ktorí mali peniaze dostať.“ 33 A sme pri tom. Súkromné peniaze, ktoré podporujú skorumpovaný systém a veľa platených politických poskokov.

 

 

KRÍZA JE ZAŽEHNANÁ, OBCHOD SA OTVÁRA

 

 

V poslednom roku svojej druhej vlády sa Dzurindov kabinet držal pri moci zubami-nechtami. V parlamente nikdy nemal jasnú väčšinu – na začiatku mal len 78 zo 150 kresiel – ale v septembri 2005, po tom, čo jedna z koaličných strán vybuchla a potopila sa pre obvinenia z korupcie voči ich lídrovi Pavlovi Ruskovi35, to vyzeralo, že spolu s ním skončila aj celá vláda. Nasledovať malo predčasné balenie kufrov členov vlády šesť mesiacov pred koncom ich mandátu a predčasné voľby. Ale potom sa stal zázrak. Vláde sa podarilo nielenže zlákať na svoju stranu väčšinu poslancov z rozbitej strany ANO, ale aj dostatok nezávislých a opozičných členov parlamentu, a vďaka tomu obnovila svoju väčšinu a pokračovala vo svojej funkcii. Opozícia, samozrejme, poukazovala na to, že títo ľudia boli podplatení, ale všetci poslanci, ktorých sa to týkalo, svorne tvrdili, že im ide o dobro krajiny. Dôležité však nie je to, koľko vlastne ich podpora stála, ak bola skutočne predmetom obchodovania. Hlavná otázka je, prečo bolo také dôležité, aby sa Dzurindova vláda udržala aj počas tých posledných šiestich mesiacov. Odpoveď, myslím, leží v privatizačných plánoch kabinetu. Príliš mnoho veľkých obchodov so zahraničnými investormi, ktoré boli starostlivo plánované, bolo stále vo vzduchu: predaj Slovenských elektrární talianskej skupine Enel predaj podielov v distribučn ých spoločnostiach; predaj štátnych teplární, nemocníc a kliník; predaj Cargo a dvoch hlavných letísk. Inými slovami – v hre bol stále majetok v hodnote niekoľkých miliárd korún. Predčasný odchod zo scény by stál príliš veľa. S týmto vedomím sa teraz spolu môžeme presunúť k politickému pádu Pavla Ruska a k pozoruhodnej politickej akcii, ktorá nasledovala. Ruska s jeho podivnými „obchodnými záujmami“ a jeho cynickým prístupom k štátnym úradom všetci považovali za chodiacu katastrofu a čakali, kedy sa niečo stane. Ako uvádzajú správy WikiLeaks: „Rusko sa teší zo svojej poslaneckej imunity a má značný vplyv na množstvo obchodov,“ poznamenal such o americký chargé d’affaires Scott Thayer. „Šepká sa o podozrivých praktikách počas jeho predchádzajúcej kariéry, ktoré

 

 

Keď bola Dzurindova vládna väčšina v parlamente jasná a Malchárek bol schválený ako minister hospodárstva, kulisy boli dokonale pripravené pre ďalšiu typicky slovenskú korupčnú hru – scenár písala finančná skupina, réžiu a herecké obsadenie mali pod kontrolou skorumpovaní politickí predstavitelia a všetko podporovali noví politickí nominanti v úlohách štatistov. Nikto netušil, že táto idylka bude trvať len niekoľko mesiacov a že kresťanskí demokrati opustia vládu a vynútia si tak vypísanie predčasných volieb. Nemohli ani vedieť, že dôsledkom toho bude veľa šťavnatých obchodov zablokovaných. V tých mesiacoch sa totiž zdalo, že privatizácia bola vďaka Božej prozreteľnosti zachránená a jediné, čo bolo treba spraviť, bolo „obchod znova otvoriť“.

 

 

VÝPLATNA LISTINA OLIGARCHOV

 

V krajinách bývalej Varšavskej zmluvy sa po revolúciách v roku 1989 udomácnil nový výraz, čo opisoval stav korupcie, o ktorom hovorí aj spis Gorila: ovládnutie štátu (po anglicky: „state capture“). „Keď hovoríme o korupcii, najčastejšie si predstavíme byrokrata, ktorý berie úplatky od bezmocného človeka alebo od firiem len za to, že im umožní „fungovať“, napísali dvaja predstavitelia Medzinárodného menového fondu v roku 2001. „Avšak v tranzitných ekonomikách má korupcia zväčša inú podobu – ide o formovanie politiky oligarchami, a dokonca o formovanie zákonov oligarchami tak, aby z toho mali práve oni čo najväčšie výhody. Toto sa nazýva ovládnutie štátu.“ 57 Ovládnutie štátu je niečo, s čím má Slovensko skúsenosť. S výnimkou extravagantného „podnikateľa“ Jozefa Majského, ktorý strávil niekoľko rokov vo vyšetrovacej väzbe, až bol napokon za zvláštnych okolností prepustený, skoro žiadny iný politik alebo oligarcha nestrávil dlhší čas za mrežami, tobôž nie ako obvinený. Namiesto toho sú protikorupčné aktivity namierené; na lekárov, ministerských úradníkov, ktorí sú zodpovední za štrukturálne fondy, alebo policajtov, ktorí „žehlia“ drobné cestné priestupky. Akoby bol systém nastavený tak, že vníma len klasickú korupciu typu „nenažraný úradník, ktorého treba podplatiť“ – a ignoruje oveľa dôležitejší fakt, že niektoré politické strany sú vlastnené oligarchami; že oligarchom dokonca patria aj členovia vlády alebo poslanci; že demokracii čiastočne vnucujú svoj smer. Zo zverejnených depeši americkej ambasády vyplýva, že mala informácie, ktoré poukazovali na podozrenia voči finančnej skupine Penta z kupovania hlasov potrebných pre zdravotnícku reformu , čo následne viedlo k oveľa závažnejšiemu podozreniu – že vlastne celá reforma bola ušitá na mieru určitých súkromných záujmových skupín. A o tom, že hlavná ekonomická politika Mečiarovej vlády v rokoch 1994 – 1998 – rozdávanie štátneho majetku „spriateleným“ podnikateľom – bola už formovaná týmito oligarchami, ktorí, ako opísal Štefan Gavorník v rozhovore pre Plus 7 dní v roku 2009, uplatňovali svoj vplyv na pravidelných zasadaniach koalície o privatizácii každú stredu – dnes nikto nepochybuje. No ako vidno zo spisu Gorila, slovenských oligarchov nezaujímalo ani tak „tvorenie politiky“ ako skôr to, ako vytvoriť systém, kde by mohli kontrolovať distribúciu moci. Klúčom k takémuto systému, ako uvidíme, mohlo byť kupovanie politického vplyvu na najvyššej úrovni, vláda nad politickými nominantmi v štátnej správe a spravovanie štátneho majetku.

 

 

Na druhej strane hodnota spisu Gorila nespočíva len v príbehu, „kto čo spravil“. V podstate irelevantné sú mená ministra, zástupcu FNM a finančníka, ktorí sa v byte stretávali: keby to neboli títo ľudia, boli by to iní. Z tohto dôvodu a tiež preto, lebo nemáme stopercentný dôkaz o tom, že spis je pravdivý, označujeme hlavných aktérov symbolickými menami Byrokratka, Minister, Oligarcha. Skutočným prínosom spisu Gorila je, že ukazuje, ako mohlo pozadie slovenskej politiky n a začiatku tohto storočia vyzerať – a nie je dôvod myslieť si, že spôsob robenia slovenskej politiky sa do dnešných dní zmenil.

 

 

Na druhej strane má aj dlhodobých a spoľahlivých partnerov z radov politikov. Ukáže sa, že Oligarchova súkromná investičná spoločnosť „obchodovala“ s Dzurindovou stranou SDKÚ už od jej založenia v roku 2000 a že prostredníctvom pokladníka strany sa tento Oligarcha podieľal „na siedmich alebo ôsmich veľkých obchodoch“. Zároveň bola táto finančná skupina hlavným peňažným zdrojom pri zabezpečení obnovenia Dzurindovej väčšiny v parlamente v septembri 2005, kde len cen a „ revolúcie“ v strane ANO bola takmer 50 miliónov korún. Zdá sa však, že pohŕdanie je vzájomné: Minister sa sťažuje, že mu Dzurinda ani raz nepoďakoval za to, že parlament ďalej funguje, aj keď on (Minister) a Oligarcha to všetko odrobili.

 

 

Aby sa nahradilo politické prázdno, ktoré po sebe zanechala pravicovo orientovaná strana ANO, Oligarcha plánuje založiť novú stranu, zatiaľ s pracovným názvom Nádej, kde chcú používať tak osoby z médií (riaditeľ STV Richard Rybníček, moderátor talkshow televízie Markíza Daniel Krajcer), ako aj bývalých politikov strany ANO, ktorí všetci spolupracujú s jeho investičnou skupinou. Najväčšie starosti mu robí to, aby sa mu všetko darilo udržiavať v tajnos ti. „Nikto sa nesmie dozvedieť, že finančná skupina vlastní celú stranu,“ povie.

 

 

Toto je vzťah medzi Oligarchami a politikmi, do ktorého môžeme nahliadnuť vďaka spisu Gorila. Náš Oligarcha sponzoruje všetky politické strany a vypláca vládnych činiteľov pomocou prostredníkov (pokladníci strán), aby si zabezpečil majetky a priaznivé rozhodnutia. Musí ako-tak rešpektovať etablovaných politikov, s ktorými za posledné roky uzavrel desiatky dohôd; často je však nútený spolupracovať s treťotriednymi hráčmi (akým je aj jeho priateľ minister hospodár stva), ktorých si môže kúpiť, ale nemôže sa na nich spoľahnúť. Ale asi najhorším elementom demokratického systému, s ktorým je Oligarcha nútený spolupracovať, je volič, ktorého bezhraničná ignorancia toho, ako to vlastne chodí v politike, ohrozuje všetky Oligarchove plány.

 

 

 

CHOBOTNICA ŽIJE ĎALEJ

 

 

Vôľa na zmenu chýbala šokujúco aj v ostatných oblastiach. Anna Bubeníková, Byrokratka FNM, ktorej meno sa v spise Gorila tak často spomínalo, bola v auguste 2010 zvolená novou vládou na čele s Radičovou za predsedkyňu výkonného výboru FNM. Stalo sa to napriek tomu, že Mikuláš Dzurinda, ktorého strana SDKÚ Bubeníkovú nominovala, o kľúčových udalostiach zo spisu Gorila vedel od roku 2006. Stalo sa to napriek tomu, že som v roku 2008 o spise povedal aj Ivanovi Miklošovi; napriek tomu, že som o tomto spise v roku 2009 debatoval s ministrom vnútra Danielom Lipšicom; napriek tomu, že sa všeobecne vedelo, že o tomto spise píšem. A neskončil o sa to len nomináciou Bubeníkovej; pod jej vedením oznámil FNM plán predať majetok štátu vo výške vyše miliardy eur, vrátane majetku, o ktorom sa v spise Gorila hovorí.123 Táto absolútne očividná arogancia mocných vyrážala dych. Samozrejme. Bubeníková nebola jediná zo slávneho ročníka FNM 2006 spropagovaného spisom Gorila, ktorá sa po tom, ako sa vlády ujala Radičová, vrátila na politickú pozíciu.

 

 

 

Len mesiac po tom, čo sa vyšetrovanie spisu Gorila zastavilo, padla slovenská vláda: Richard Sulík a jeho strana SaS odmietli podporiť hlasovanie o účasti Slovenska v tzv. eurovale. Strana SaS sa za toto rozhodnutie ocitla na pranieri, jej členov obviňovali z infantilnosti, nelojálnosti a antieurópskeho postoja. Len viac ako tri týždne po tejto katastrofe prišiel ich minister obrany Ľubomír Galko (SaS) o prácu, keď ho obvinili z odpočúvania novinárov, politických kolegov a dokonca samotnej predsedkyne vlády: odpočúvanie vraj organizovala vojenská kontrarozviedka VOS, ktorá spadala pod jeho rezort. Zdiskreditovaný Galko, strana pod neustálou paľbou a vidina predčasných parlamentných volieb priniesli výsledky: Sulík začal byť zúfalý. „Ako pokračuješ s knihou?“ spýtal sa ma v jeden decembrový večer. Pili sme hruškovicu a pivo, moju obľúbenú kombináciu, v reštaurácii v centre Bratislavy kúsok od Sulíkovho bytu. Pozval ma na pohárik, ale netušil som, o čom chce hovoriť. Povedal som mu, že kniha je u prekladateľky, ale keďže sme premeškali vianočný trh, plánujeme knihu vydať v polovici februára – ak vôbec pred voľbami. „To je príliš neskoro,“ vybuchol. „Sme pod tlakom a potrebujeme niečo iné, o čom môžu novinári písať.“ A potom sa spýtal – bol by som ochotný dať mu anglický rukopis? Postaral by sa vraj o to, aby ho anonymne rozoslali piatim tisícom adresátov, ktorí by použili text na roz búrenie politických vô d a žiadali by hlavy Fica, Dzurindu a každého, o kom sa v spise Gorila píše. Bol pripravený niečo mi zaplatiť. „Neber to ako úplatok, je to len kompenzácia pre možnosť straty tržby, keďže ľudia, ktorí dostanú rukopis, by si možno neskôr nekúpili knihu,“ vravel. Povedal som mu, že už mám kontrakt s vydavateľom denníka SME, spoločnosťou Petit Press, a že je pre mňa nemysliteľné, aby som im čokoľvek robil za chrbtom. Okrem toho, prečo si bol taký istý, že by SaS z toho vyšla bez jediného škrabanca? Napokon, jednou z hlavných postáv politickej strany Nádej, ktorú v roku 2006 podľa spisu Gorila spolufinancovala Penta, bol minister práce Jozef Miháľ, ktorý dnes kope za SaS. Členom N&aacu te;deje bol aj Peter Jesenský, vedúci úradu ministerstva hospodárstva Juraja Miškova, ďalšieho zakladateľa SaS. A čo Miroslav Nosál, politický nominant SaS, ktorý viedol Košickú teplárenskú a ktorý predtým pracoval pre Pentu v Čechách? „Nosál robí dobrú prácu,“ odvrkol Sulík. „Penta nás nesponzoruje.“

 

 

MATOVIČ

 

 

„Tak prečo spis Gorila nevydáš ty sám?“ spýtal som sa ho. „Máš ten spis v rukách už rok a pol.“ „Pretože by tomu nikto neveril,“ odvetil. „Musí to publikovať novinár. Tvoja kniha predsa priamo cituje zo spisu Gorila v slovenčine, nie? Takže by sme mohli povedať – hej, toto je práca investigatívneho novinára, my s tým nemáme nič spoločné.“ Kým som sa ďalej vykrúcal, Sulík zmenil taktiku a začal na mňa tlačiť, aby som sa stretol s Igorom Matovičom, ktorý by mohol byť ochotný publikovať celý spis. „Jemu je všetko jedno, urobí čokoľvek,“ smial sa Sulík. Začal som si uvedomovať, akým veľk ým pokušením bude pre „nových politikov spis Gorila v predvolebnom boji – ak by jeho obsah unikol na verejnosť, nemajú čo stratiť, ba naopak, môžu len získať a potom by pokojne sedeli a tešili sa z nepríjemností, ktoré by postihli ich rivalov. Súhlasil som, že sa s Matovičom stretnem, ale vnútorne som bol rozhodnutý, že ho od publikovania spisu Gorila odhovorím. A tak som sa s ním 13. decembra v bratislavskej krčme na Námestí SNP, čo pripomínala jaskyňu, aj stretol. Matovič niekoľko minút meškal, kráčal po schodoch s tým zvláštnym úškrnom, čo mu večne sedí na tvári. Objednal si zázvorový čaj a rozložil svoje kostnaté telo za ťažkým dreveným stolom, kde som ho už čakal. „Čo môžem pre vás urobiť?“ spýtal sa ako niekto, čí čas je veľmi vzácny. Stručne som mu rozpovedal o obsahu a pôvode spisu Gorila, ako aj o tom, že Sulík chcel, aby som sa s ním stretol – že on, Igor Matovič, sa mal stať nástrojom v Božom boji proti skazenej slovenskej politickej scéne. Dodal som, že ja osobne s týmto plánom nesúhlasím, keďže by to celý spis len spochybnilo a keďže celá záležitosť bola príliš zložitá na to, aby sa prezentovala ako zrozumiteľný politický škandál, ktorý by ľudia ľahko pochopili. „To je v poriadku, nemám záujem,“ odvetil. „Nie je to nič, s čím sa treba ponáhľať. Myslím, že budeme mať kopec času na reakciu, keď vaša kniha vyjde.“ Zdvihol obočie, akoby chcel povedať – to je všetko, čo si chcel? – vytiahol sa spoza stola a pridal sa k dvom silne namaľovaným dámam, ktoré naňho už netrpezlivo čakali. „Matovic o to nemá zaujem,“ poslal som Sulíkovi, ktorý chcel vedieť, ako stretnutie dopadlo, textovú správu. „Tak potom nič,“ odpovedal.

 

 

Celý týždeň som nemal žalúdok na to, aby som si prečítal, čo o celej veci píšu slovenské médiá. Bol som presvedčený, že kým moja kniha vyjde, ostatní novinári o celej veci napíšu všetko, čo sa o spise Gorila napísať dá. Priznávam, že som bol taký sebecký, že mi bolo ľúto snahy a času, ktorý som napísaniu knihy venoval, namiesto toho, aby som sa tešil, že o tom ľudia konečne hovoria. A keď som videl, ako „noví“ politici súťažia, kto z nich prejaví väčšie rozhorčenie nad spisom Gorila, rozzúril som sa – tvárili sa, akoby ich v prvom rade vôbec nezaujímalo to, ako z celej veci politicky vyťažia. No ukázalo sa, že toho, ako podrobne budú novinári o spise Gorila písať, som sa vôbec nemusel báť. Väčšina médií, najmä bulvár a televízie o spise mlčali.

 

 

„Spravodajská“ televízna stanica TA3 najskôr o prípade informovala celý deň, ale keď som sa stretol s moderátorom Petrom Bielikom, aby sme prediskutovali možnosť večernej talkshow na tému Gorila (téma dňa), podišiel k nám v lobby vtedajší šéf televízie Michal Gučík. Mal obuté zimné čižmy, v ktorých mal zapravené nohavice a fajčil cigaretu. „Ser na to,“ uškrnul sa najskôr na mňa a potom na Bielika spod chumáča blond vlasov. „Ser na to.“ Biedne to spočiatku vyzeralo aj s mojou knihou. Môj dlhoročný priateľ Alexej Fulmek, vydavateľ denníka SME, mi jedného večera, niekoľko dní po tom, čo sa spis objavil na internete, oznámil, že nechce vydať knihu o Gorile pred voľbami. „Bol som hore do tretej ráno a čítal som tie texty na internete a musím ti povedať, že až doteraz mi vôbec nedošlo, o čom to vlastne píšeš a aká vážna je celá situácia,“ povedal, keď sme kočíkovali jeho malú dcéru vo večernom mrholení. „Nemôžem si dovoliť, aby bolo moje vydavateľstvo tak krátko pred voľbami spájané s niečím tak politickým, čo môže výrazne ovplyvniť voľby.

Kauzy, ktoré sú publikované tesne pred voľbami, hoci vznikli dávno pred nimi, nepovažujem za korektné, lebo môžu byť účelové a odvracajú pozornosť od podstaty volieb, programov strán. A nech sa týkajú kohokoľvek. Len o tom skoro nikdy nedokážem presvedčiť našich novinárov. Obávam sa, že jediný dôvod, prečo to chceš publikovať pred voľbami, je, že ich chceš využiť ako marketingový nástroj pre svoju knihu. Čo, samozrejme, nie je v poriadku.“ Podali sme si ruky, priateľsky ako vždy, a dal mi fľašu Barola. „Veselé Vianoce,“ povedal, ostro na mňa pozrel a zmizol v daždi. A tak to vyzeralo, že celý príbeh sa skončí tak rýchlo, ako sa začal. Matovič zvolal v upršaný novoročný deň demonštráciu, kde požadoval, aby sa spis Gorila vyšetril. Prišlo tam ani nie sto ľudí, väčšina z nich členov SaS alebo strany Obyčajní ľudia, ktorí sa nevedeli dočkať, kedy sa dostanú k mikrofónu. Denník SME a časopis .týždeň napísali pár článkov, ale väčšina médií príbeh Gorila ignorovala. Penta sa vyhrážala súdom.“

 

 

RADIČOVÁ ODKAZUJE ĽUĎOM, ŽE NEMAJÚ VERIŤ CELÉMU SPISU

 

 

„A tak sa na Slovensku začala zhromažďovať hmla, ktorá zvyčajne nasleduje politické kauzy. Všimol som si, že každý začal mať svoju teóriu, ako to mohlo byť so spisom – aj tie najvyššie a najinformovanejšie postavy. Napríklad v deň tretieho protestu Gorila 10. februára 2012 som sa stretol s premiérkou Ivetou Radičovou na Úrade vlády. V ten istý deň som si prečítal aj jej rozhovor, ktorý poskytla denníku SME.

 

 

V tomto rozhovore sa premiérka vyjadrila, že spis Gorila nie je celý pravdivý – „som stále presvedčená, že veľká časť z neho je čistá beletria a spravodajská hra“. A takisto povedala, že by ľudia nemali veriť celému spisu – „určite nie v plnom znení. To som si istá“. Keď som si to celé prečítal, naskočila mi husia koža a prechádzal som celý rozhovor ešte raz, aby som našiel zdôvodnenie tohto vyhlásenia. Márne. V jednom momente priznala – „časť je mi absolútne neuveriteľná, ale to je len vec pocitu“. Takže pocit? Jediná vec, ktorá naznačovala, že je za tým viac, bola veta: „na základe toho, čo dnes už viem“. Čo to bolo za tajuplnú informáciu? Tak som sa spýtal premiérky, čo tým myslela, keď tvrdila, že časť spisu je fikcia. Vyšlo najavo, že nechcela naznačiť, že by si SIS časť spisu vymyslela. Nie – povedala mi, že v čase, keď SIS začala posielať správy o operácii (dva dokumenty „o spojitosti finančnej skupiny Penta so Slovenskými elektrárňami a elektroenergetikou“ a „o pripravovanej privatizácii rozvodných závodov“, boli zaslané premiéroví a ministrovi vnútra 15. februára 2006), predstavitelia finančnej skupiny sa dozvedeli, že byt na Vazovovej ulici je odpočúvaný.

Premiérka naznačovala, že namiesto úteku z krajiny sa finančná skupina rozhodla vrátiť do bytu a začala konverzácie predstierať, aby skompromitovala dôveryhodnosť celého spisu. Rozprávali sme sa aj o iných veciach, ale toto bola tá podstata, ktorá vysvetlila vyjadrenia premiérky pre denník SME, že neverí Gorile ako celku.

 

 

Prvá časť bola pre ňu skôr dôveryhodná – do polovice februára 2006. Išlo o sedem prepisov údajných stretnutí medzi Haščákom, Malchárkom a Bubeníkovou, v ktorých sa nachádza jadro korupčného systému. No po tomto dátume, poznamenala premiérka, musíme brať konverzácie ako pravdepodobne hrané. A to bolo všetko. Nerozprávali sme sa, čo môže z tejto informácie vyplývať. Niekto z pracovníkov Úradu vlády mi potom pomohol vytlačiť z USB kľúča môj prejav, ktorý som mal o 30 minút prezentovať na Námestí SNP. Na záver, keď sme prechádzali chodbou Úradu vlády, plnou ťažkoodencov, ma premiérka ešte varovala, aby som sa protestu nezúčastnil. Mala obavy, že tam príde veľa agresívnych ľudí, ktorí budú hádzať dlažbové kocky. Po tejto poznámke sme sa rozlúčili. Mala premiérka pravdu o spise?154 A odkiaľ mala informáciu? Bola dôveryhodná? To sa pravdepodobne nikdy nedozvieme. „Je celkom možné, že sa to tak stalo, ale nikto nemôže vidieť do ich hláv (pentákov) a čo si v tom čase mysleli,“ povedal autor Gorily Peter. V niektorých momentoch prepisy zo spisu Gorila podporujú verziu Radičovej. Na jednom údajnom stretnutí Bubeníkovej a Haščáka155 sa mal druhý sťažovať, že „ho práve v týždni okolo 15. 2. 2006 začala sledovať SlS-ka… Haščák sa mal v tom čase práve stretnúť s pokladníkom SDKÚ. Pokladník mu hovoril, že ho Mikuláš Dzurinda upozorňoval, že ak sa chce stretávať s Pentou, má si dávať väčší pozor… Bubeníková hovorí, že práve od tohto obdobia sa jej vyhýba Ivan Mikloš.“ Ak mala teda premiérka pravdu a pofebruárové rozhovory z 2006 boli kompromitované, ako sme mali teraz spis chápať? Možno táto teória naozaj vysvetľuje, prečo firma Elementa, prostredníctvom ktorej sa mal uhradiť 200-miliónový úplatok, nikdy nevlastnila žiadnu halu v Medzilaborciach, ako pôvodne tvrdí spis Gorila. Je dôležité tiež poznamenať, že až od polovice februára 2006 – teda údaj nom dátume odhalenia odpočúvania konšpiračného bytu – padli v údajných rozhovoroch niektoré najväčšie sporné obvinenia (napríklad o tom, ako si Mikuláš Dzurinda s Pavlom Hrušovským údajne rozdelili 200 miliónov korún ako úplatok zo Siemensu). Zápasil som s dilemou, či mám informáciu od premiérky zverejniť. 

 

 

Cítil som, že ľudia si zaslúžia vysvetlenie jej tvrdení, že časť Gorily nie je pravdivá, ale je to „beletria“. Nakoniec mi to vykĺzlo z úst počas živého rozhovoru pre televíziu CT24. Niekedy sa pravda jednoducho prederie na povrch. Ozvali sa nespokojné hlasy z Úradu vlády. Zverejnil som obsah rozhovoru, ktorý sa odohral medzi „štyrmi očami“ a „to sa nerobí“. Tak mi bolo povedané. Možno. Ale v situácii s vyhýbavým vystupovaním SIS pred policajnými vyšetrovateľmi a odovzdaním prípadu do rúk Ficovej vlády by ľudia, ktorí majú kľúčové informácie o spise Gorila, nemali vyhlasovať pochybnosti o jeho pravdivosti bez akéhokoľvek vys vetlenia. To sa tiež nerobí.

 

 

Keď som Róberta Kaliňáka navštívil v jeho kancelárii krátko po voľbách, bol oveľa zdržanlivejší voči Gorile, než som čakal. Predsa tá kauza pomohla jeho Smeru k bezprecedentnému 44-percentnému výsledku vo voľbách a 83 kreslám v parlamente. Kým Lipšic veril spisu Gorila ako autentickej, legálnej, zdôvodnenej a dobre zrealizovanej práci tajnej služby, Kaliňák mal iný názor. „Veľmi nie,“ odpovedal, keď som sa ho opýtal, či verí Gorile ako človek. Bude tlačiť na tajnú službu, aby s políciou spolupracovala? Zase veľmi nie (varoval pred vytvorením nejakého precedensu, že by príslušníci SIS mali svedčiť proti nečlenom služby). Zdôrazňoval tiež verziu spisu, podľa ktorej „objekty spravodajského záujmu“ (teda Haščák a spol.) mali vymyslieť všelijaké hlúposti po tom, ako sa údajne dozvedeli, že ich konšpiračný byt je odpočúvaný. Úplnou náhodou táto jeho viera podporovala líniu strany Smer, že tajomník Róberta Fica Fero Határ nebol vôbec v byte, tobôž nie štyrikrát, ako je uvedené v spise Gorila, a nevzal od Penty ani korunu na financovanie Smeru. Začal som chápať, ako to bude ďalej s Gorilou. Minister nechá tímu voľné ruky, nech pracujú – ale neverí, že spis je pravdivý, a evidentne nebude riskovať ani štipku svojho obrovského politického kapitálu, aby im pomáhal. Dozor robí prokurátor, ktorý ho u  raz dozoroval až dostratena, a teraz hovorí, že vyšetrovanie by mohlo trvať roky. Odborný garant Lipšicovho tímu Rudo Cádra – podľa mnohých policajtov jeden z najlepších vyšetrovateľov na Slovensku – bol odvolaný k 15. júnu 2012 a jeho miesto prevzal Milan Tököly z ÚBPK za čias Tibora Gašpara. A ten istý Gašpar sa stal prezidentom Policajného zboru. Jeden z jeho prvých výrokov po tom, ako sa ujal funkcie, bol: „Nebavme sa stále len o Gorile.“

 

 

===

 

 

Vždy, keď sa hovorilo o oligarchoch v politike, že oni všetko v našej politike určujú, v súvislosti s tým sa hovorilo, že politici sú len bábky oligarchov, čiže nie nositelia moci, len bábky na šnúrke iných ľudí.

 

Prečo potom dnes ktokoľvek zdôrazňuje, že na vine sú tie bábky, len tie marionety na šnúrkach?

Zvyknú teraz, až teraz hovoriť, že keby nebolo len bábok, len papierových panáčikov, nebolo by ani oligarchov v politike a pri moci. Čím vlastne hovoria, že to určujú len bábky, že tu vládnu oligarchovia.

Keby to bolo tak, tak by predsa politiku určovali tie bábky a nie oligarchovia a oligarchický systém moci, čo si tu vybudovali oligarchovia a nie ich bábky!

 

To, že niekto upriamuje pozornosť len na ich bábky a odvádza teraz pozornosť od príčin v oligarchoch, to svedčí zas len o tom, že aj toto zdôrazňujú len ich ďalšie bábky, ďalších oligarchov, aby sa udržali pri moci alebo dohodách a neviete na čom všetkom, na akej spolupráci za neútočenie!

 

Nie, tu nie je dôležitý nejaký Glváč alebo Fico alebo Dzurinda, či Beblavý, lebo nehovorte teraz, že len ich bábky sú viac, než oligarchovia pri moci! 

Tu je dôležité to, že rozkrytá moc oligarchov na Slovensku, ktorí rozkradli celé Slovensko a ovládajú ho, sú naďalej stále pri moci a celý systém, ktorý si tu nastavili, stále funguje! Nikto z nich nie je ani obvinený, ani ohrozený, ani trestaný, lebo Kočner je len ich sluha, ktorého predhodili miesto seba.

A ľuďom je to jasné, lebo píšu ešte aj na takom SME napríklad:

 

 

„Najlepší dôkaz toho je, že sa NIKTO nepýta, prečo je nám dávkovaná kočneriáda tak ako je, prečo sa dozvedáme len o komunikácii so sudcami a pár smeráckymi politikmi. Prečo okrem Haščákovej gorilej nahrávky nevieme vôbec nič o Kočnerovej komunikácii s jeho podnikateľskými partnermi, prečo to zrazu vyzerá tak, ako keby tu okrem sudcov (niektorých!), Penty, prokurátorov a pár politikov SMERu, všetci boli čistí, prípadne vôbec neexistovali. To, ako tu všetci hromadne skáču na špek premyslene podhadzovaný novým mocensk& yacute;m centrom vytvárajúcim sa v sil ových zložkách a ich mediálnymi asistentmi, je zarážajúce. Jednoducho sa nadiktuje, nad kým sa aktuálne treba pohoršovať a ono sa to robí. Koho treba odstaviť a on je odstavený. Tí ostatní si tíško užívajú kľud a závetrie, pre nich je business as usuall, lebo veď kočner… Neskutočné pozorovať, ako je spoločnosť ľahko manipulovaná. Úplne otvorene, v priamom prenose a nikto sa nad tým nepozastaví. Naozaj ešte o moci v štáte rozhodujú voľby?“

 

 

Kočner bol len sluhom oligarchov, Kočner tu nič neurčoval, len slúžil a to je jasné aj novinárom, pretože o tom mnohokrát písali a hovorili, napríklad aj Vagovič:

 

od 18 min:

 

Marek Vagovič – Myslím si, že nad Kočnerom je niekto oveľa vplyvnejší

 

Doslova povedal: „Nechcem povedať jeho meno. Oni (vyšetrovatelia) vedia, kto to je!“

 

 

A tu sme už vyšetrovanie vraždy skončili? Tu už novinári skončili s dožadovaním sa vyšetrovania?

Veď nemôžu sa vyhovárať na to, že nevedia, keď vedia, že Kočner bol len sluhom a sami to mnohokrát vysvetľovali, že to bol len taký menší gauner nižšej triedy. A nemôžu sa vyhovárať ani na to, že musia mlčať, lebo nemajú dôkazy, lebo rovnako ich predtým nemali ani na smerákov a útočili a vyťahovali to a zvolávali demonštrácie aj tak! A ešte zdôrazňovali, že toto je úloha novinárov – kričať a upozorňovať na možné korupcie aj keď to nevedia dokázať, lebo sa to ešte nevyšetrilo.

 

A teraz to už nie je úloha novinárov? Najmä, keď vedia, že Kočner bol len taký menší nižšej triedy… Teraz sú voči väčším prečo ticho a nevyťahujú to a nezvolávajú demonštrácie proti oligarchom? Tí im nevadia?

Prečo sa nedovolávajú zmeny systému, kde môžu vládnuť oligarchovia? Vy ste počuli, že by to nejaký novinár robil?

Prečo všetci novinári ukazujú len na ich bábky? A aj to mnohí len na niektoré, ktoré chcú oligarchovia vystriedať? Alebo to voliči ich chcú vystriedať a nie oligarchovia a o moci tu rozhodujú voliči a nie oligarchovia?

 

No, to sa nedá logicky, raz tvrdiť, že to všetko ovládajú oligarchovia a ovládajú moc a vzápätí tvrdiť, že to určujú voliči a voliči majú v svojich hlasoch takú moc väčšiu než oligarchovia!

To neurčujú voliči, ale oligarchovia, lebo len oni si môžu kúpiť strany, politikov, reklamy na nich, predvolebné prieskumy a novinárov, ako ich majú propagovať a presne koho a ako!

 

A zrejme preto tu nikto ani nepoukazuje na oligarchov, ale sústavne len na ich marionety – Táto je zlá, túto vymeňte, chceme novú bábku! 

Niektoré zahodia, iné chcú dosadiť, ale systém moci, sami ste mnohokrát opakovali, ovládajú na Slovensku oligarchovia v pozadí, žiadne bábky a žiadni voliči, len zmanipulovaní voliči tým všetkým oligarchami zaplateným od novinárov až po reklamy v predvolebných prieskumoch.

 

Oligarcha vám kúpi novú skriňu, novú poličku, nového politika a vy, smotánková elita inteligentných, sa tešíte, že už nám nevládnu?

 

 

To vám vážne stačí vymeniť bábku, záves, stoličku a len keci, že v budúcnosti, raz v budúcnosti po voľbách, lebo to máme až v programe, ich oklieštime!

 

A že čo majú novinári robiť?

 

Len to, čo robili aj predtým! To znamená písať o príčinách a o oligarchoch. Upozorňovať na to, kto to tu rozkradol – aj keď nemajú dôkazy a ešte sa to nevyšetrilo! Zastavilo ich to predtým proti len bábkam? Nie! Tak prečo by ich to malo zastaviť teraz, keď nepôjde len o bábky, ale o oligarchov? Či oligarchovia sú už nekritizovatelní? O ich morálke sa už nedá písať? A ich hranaté alebo plešaté hlavy už nemôžu byť v kreslených vtipoch?

A prečo nie? Však keď môžu byť politici, tak prečo nie tí, čo rozkradli celé Slovensko, všetko tu vlastnia a určujú politiku celého Slovenska?

 

Či preto, že tu všetko vlastnia a aj tie média a aj tých novinárov a tých, čo kreslia len na ich bábky vtipy?

 

Mňa nezaujíma, akú hranatú hlavu ma Fico, keď, ako ste sami hovorili, tu nevládnu bábky, ale oligarchovia!

Takže chcem v novinách vidieť hranatú hlavu alebo červenú hlavu tých, čo to tu všetko majú na svedomí a ovládajú celú politiku len cez nastrčené bábky.

O nich chcem kreslené vtipy a ich si žiadam citovať a aj čo pijú, všetko! Po nich snorte! O nich nám píšte! Veď to je skutočná moc Slovenska, títo boháči, čo nás tu všetkých vlastnia a manipulujú nás ako ovce len ich divadlom na akože politikov!

 

No, prečo nevreštíte rovnako, ako na ich len bábky, že nás tu rozkradli, že čo všetko majú na svedomí? Už to nie je vaša investigatívna úloha?

 

Investigatívny novinár skúma len ich bábky a končí pri marionetách?

 

 

Nie ste náhodou aj vy bábky na akože novinárov? Však, keď tu máme len akože politkov, už novinári skúmajúci len ich bábky, sú už naozajstní?

Veď v novinách sa sústavne rozoberajú len ich marionety alebo nižšie postavený gauner, ktorý si len miesto nich objednal vraždu u ešte nižších len vykonávateľov. A je to jasné aj takému Vagovičovi a aj ďalším novinárom. V podstate tu odsúdime za vraždu len kata a nejakého ich telefonistu.

 

Tu vám musím napísať, čo si ja myslím o Kočnerovi a vôbec nie to, čo si myslíte vy!

 

O ženách sa hovorí, že veľa musia rečniť a telefonovať. Ale Kočner to vyvracia! Veď ten človek musel celé dni písať len správy a väčšinou s mužmi.

Máte vo svojom okolí ženy, čo s kamarátkami majú po 900 sms-iek?

Aj na to by mohli byť vtipy, že čo robí sieť oligarchov – celé dni esemeskujú, aby ich potom mali na čom nachytať pri výmene a hre na politikov. Teda polovicu z tých nepohodlných a čas ukáže, ktorá polovica to bude.

Druhá polovica s oligarchami a ich pokynmi pre sluhov, typu Kočnera, je kde? Alebo so svojimi pánmi to mal Kočner viac šifrované? S nimi sa už toľko nevykecával? On už pokyny, ako nižšie postavený gauner, nedostával? Tak čo sa potom zverejnilo? Však nezverejnilo! Kde je tých ďalších 900?

Tie už zmizli alebo to by už bolo vydieranie ako u Forischa, keby sa zverejnilo aj to? 

 

Na záver vám chcem pripomenúť, že všetci ste uverili konšpirácii o oligarchoch! A len preto, že dnes o tej konšpirácii máte dôkazy, že to konšpirácia nebola.

Ale ja sa pamätám, že keď som pred rokmi písala, ešte ako bloger na SME, že naši politici sú len bábky a ovládajú ich oligarchovia, tak úplne presne rovnako ako dnes, sa mi za to rovnako zmanipulovaní voliči, ako dnes, posmievali, že verím konšpiráciám, lebo to je blud a nezmysel.

A kde ich dnes nájdem, tých čo sa mi vtedy posmievali, že píšem bludy? Dnes neveria inej „konšpirácii“?

A tých dnešných, kde potom nájdem, že smiali sa dnešným „bludom“, keď už to tiež nebude „konšpirácia“. Potom sa zas budú smiať z ďalšej?

 

 

 

Chmelár:

 

 

SÚ SOCIALISTI ANTISYSTÉMOVÍ?

„Občas počúvam výčitku, že politické hnutie Socialisti.sk je antisystémové. Toto čarovné zaklínadlo sa začalo až príliš často zneužívať ako nálepka alebo nadávka pre všetkých nepohodlných kritikov súčasného režimu tak, aby sa nedal rozoznať fašista od demokrata a boľševik od socialistu. Povedzme si teda na rovinu, že tento systém nie je vládou ľudu, ale vládou bohatých, že nepestuje kultúru mieru, ale vojny, že sa neusiluje o udržateľný život, ale o nekonečný rast. Takýto systém ja brániť ne môžem, lebo j e nemorálny, neľudský a nedemokratický. Nebudem vzývať zlaté teľa. Všetci tí, ktorí nás balamutia, že žijeme v liberálnej demokracii, sú zvrátení pokrytci. Sú to tí istí, ktorí donedávna tvrdili, že štát je zlý vlastník, tí istí, ktorí pod zámienkou privatizácie rozkradli zlaté sliepky slovenskej ekonomiky a odovzdali ich do rúk iných štátov – štátnym podnikom Nemecka, Francúzska, Talianska či Maďarska. Akáže privatizácia energetiky. Podvod storočia na občanoch. Títo lotri vybudovali systém, v ktorom vytvorili podmienky pre vznik oligarchie a dnes sa tvária, že proti nej bojujú. Tri desaťročia kŕmili netvora, ktorý medzitým prerástol moc volených štruktúr a dnes sa tvária, že ho idú krotiť. Ale netvora nemožno krotiť, netvora treba zahrdúsiť. A na to si oni netrúfnu. Áno, sme proti súčasnému panujúcemu režimu, proti tomuto ohavnému systému, ktorý nie je tým, za čo sa vydáva. Ale čo sa týka demokracie, slobody a dôstojnosti človeka, sme tým najdemokratickejším politickým zoskupením na Slovensku, ktoré chce prehĺbiť demokraciu na všetkých úrovniach, vrátane ekonomickej, a vrátiť občanom kontrolu nad ich životmi. To oni nechcú. Oni chcú len prevziať vládu. Nahradiť Pentu Esetom, Brhela Trnkom, tak ako vymenili svojich pánov v Moskve za pánov vo Washingtone a sovietskych vojakov za amerických, mentálne zamrzli v studenej vojne a jediné, po čom túžia, nie je sloboda, ale moc. Socialisti nemajú dôvod pokrytecky stáť na strane systému, ktorý ovláda oligarchia, militarizmus a korporatívne ničenie planéty. Naším cieľom je sociálne spravodlivá, environmentálne udržateľná, slobodná a demokratická spoločnosť, v ktorej je ľudská dôstojnosť na prvom mieste, a taký súčasný systém nie je ani omylom.“

 

 

.

VYKRÚŽKUJ SI PODOBU SMERU – najväčší oblb Smeru a oligarchov

19.01.2020

Blaha 18.1. "TOTO JE ROZHODUJÚCE - AK TO NEDÁŠ FICOVI, ALE KOTLEBOVI, V SKUTOČNOSTI POMÁHAŠ KISKOVI Ľudia musia pochopiť, že ĽS NS im nemá ako pomôcť, aj keby neboli fašisti. Budú sedieť viac »

Chcem vás upozorniť na jeden predvolebný podvod z roku 2016, ktorý teraz ide zopakovať iná strana

17.01.2020

V roku 2016 sa SaS začala deliť na progresívcov slniečkárov a Sulíka, ktorý bol proti kvótam a servilnosti voči EÚ. Dnes je presne tento istý problém v Smere, kde Smer sa začal deliť na pomáhačov viac »

Ako zachrániť základné ľudské práva v Európe

15.01.2020

Ziolkovský: "Kresťanské argumenty k téme človeka majú rovnocenné miesto vo verejnom diskurze,“ dodal na záver." Také isté ako moslimské alebo inej viery alebo ateistické. Európa už viac »

Peniaze, graf, burza, ekonomika, euro, dolár, trh

Najvýnosnejšie investície majú byť v tomto roku do akcií

19.01.2020 14:06

Po investične výnimočne priaznivom roku 2019 očakávajú trhy v nasledujúcich 12 mesiacoch nižšie zhodnotenie investícií.

truban bugár

Bugár: Rozhodnutie o prepustení Trnku bolo prekvapivé. Podľa Trubana sa politici iba vyhovárajú

19.01.2020 13:26, aktualizované: 14:29

V relácii RTVS O 5 minút 12 diskutovali predseda strany Mosta-Híd Béla Bugár a líder koalície PS/Spolu Michal Truban.

jadrova elektraren mochovce

Slováci chcú znížiť emisie cez jadro, Rakúšania ho chcú vygumovať

19.01.2020 13:21

Slovensko si nevie predstaviť, že by ciele v oblasti klímy splnilo bez využívania jadrovej energie. Rakúsko chce byť čisto zelené skôr ako ostatní.

SR oslobodenie75 prezidentka Grúň spomienka čaputová

Čaputová: Fašizmus pestuje v ľuďoch hnev a pohŕdanie inými

19.01.2020 13:00, aktualizované: 14:16

Prezidentka to skonštatovala počas spomienkového podujatia pri príležitosti 75. výročia vypálenia obcí Ostrý Grúň a Kľak nacistickými jednotkami.