malinova

Môj článok o Oravcoch bol nejasný, pretože to bol môj článok, čo si ja myslím o prípade, ktorý sa stal na Orave a nijako som tým nechcela ohrozovať dotyčnú ženu, ktorej tam ine ženy ubližujú. Lebo aj za kritiku od kohokoľvek sa chcú pomstiť len obeti a presne v tom je morálny primitivizmus.

Nič to nemení na tom, čo si o prostredí najväčšieho výskytu kresťanov na Slovensku myslím.

Najviac domáceho násilia sa vyskytuje na dedinách a v zaostalých častiach Slovenska. To, čo by sa kľudne mohlo stať v takých častiach Slovenska a čo sa tam aj deje, by sa nemohlo takto diať v Bratislave, kde je tá úroveň osvety vyššia. Asi ťažko by vám Bratislavčanka ukázala vlasy vytrhané manželom a povedala vám: Keď som to ja prežila, môžeš aj ty. To som zažila osobne a videla na vlastné oči, čo je takým štandardom v takom katolíckom prostredí. Mohla by som tých prípadov písať veľa, keďže som sa celé roky poznala s množstvom takých prípadov a bola šokovaná, ako človek, čo vyrástol v meste v civilizovanom prostredí, čo všetko je možné na slovenských dedinách a zvlášť v oblasti kresťanov a vysokého výskytu vraj veriacich ľudí. Je to presne aj dôvod, prečo ma viac potom zaujímali liberáli – ako civilizovaní, oproti ľuďom, ktorým ani obyčajná ľudská rovnoprávnosť moc nehovorila. Mnohokrát som si potom hovorila, Slovensko je krásne, ale tí ľudia, to akoby ste išli sto rokov dozadu a ocitli sa v minulom storočí. Tým ženám, v takých oblastiach to nič nehovorí, lebo na štandard, aký poznajú od malička, si proste zvykli. No mňa vychovala už vzdelaná žena so zmyslom pre obyčajnú ľudskú slobodu, vďaka ktorej každý deň vidím to, čo vidím a o čom píšem. O to väčšie sú moje šoky zo žien, ktoré v dnešnej dobe žijú na Slovensku a povedia vám napríklad, že keď manžel im dal facku, tak im ešte svokra povie, že mala by porozmýšľať, za čo si to zaslúžila.

Keby sa to stalo na dedine, kde sú ateisti, ani sa čudovať nebudem, lebo nehonosia sa slovom veriaci a katolíci, iným slovom onakvejší nadľudia. Ale všetky do jednej charakterizovalo to, že to boli a sú ženy z kresťanských rodín, ktoré pravidelne chodia do kostola aj s takými svokrami, čo buď schvaľujú alebo ospravedlňujú násilie na ženách.

Ďalším mojim životným prekvapením bolo, že na domácom násilí sa vôbec nepodieľajú len muži, ako by ste si mysleli, ale prežívať može práve vďaka tomu, že ženy v takých oblastiach ho ospravedlňujú a bagatelizujú. Keby totiž taký násilník zažil odsúdenie rodiny, okolia, asi by si rozmyslel, ako sa bude správať. No keď mama, sestra, široká rodina sú v pohode, prečo by sa ten násilník mal cítiť, že niečo nie je v poriadku?

A ako sa to týka iných oblastí života, ktoré už s domácim násilím priamo nesúvisia?

Keď máte primitívnejšie prostredie, ktoré nemá zmysel pre obyčajnú slobodu človeka a často to tam skĺzava k tomu, že ešte obete čohokoľvek sú prenasledované, stáva sa tam, že obete sexuálneho násilia obviňujú, že si to spôsobili samy, obete pedofilov tiež, lebo to napríklad ony provokovali farára aj v 11-nástich, homosexuálov degradujú na úroveň kôz a podobne. V takej oblasti, keď sa žena vráti z krízového centra, kde ušla s deťmi pred násilím, môžte počuť spoluobčanov, že sa čudujú jej odvahe, že sa nebojí, že budú po nej ľudia na uliciach hádzať kamene. To som tiež osobne počula.

Ja nepíšem, čo si myslím, ale čo som zažila! A to, ako ľudia z ľudí ktorým len ubližovali, ešte robia vinníkov, psychopatov a že si to sami pýtali, toho som mnohokrát bola svedkom. A keďže ja mám rodinu po západnom Slovensku a poznám prostredie dedín na západnom Slovensku v porovnaní s inými oblasťami, tak ten rozdiel bol pre mňa v živote ohromujúci. Tá osveta je smerom na západ citeľná. A je priepastná v mestách a na dedinách, v oblastiach, kde ženy sú zmagorené tým, čo má správna veriaca žena znášať. To sa potom prejaví aj v iných oblastiach života.

Asi najčastejšiu otázku, akú som dostávala od normálnych civilizovaných žien v už v normálnom prostredí, kde sa ľudia do ľudí nestarajú takým tým podlým spôsobom, bola:

– A prečo ti záležalo na tom, čo si myslia? – Však si mohla hneď vedieť, že keď niekto niečo také robí alebo hovorí, že je to primitív!

Ale to sa ľahko povie ženám a ľuďom, čo o tom nemajú predstavu, lebo žijú v celkom inom prostredí, kde sa s ničím takým nestretne. Kde máte okolo seba samých slobodomyseľných ľudí, ktorí sa vám nestarajú do života s primitívnymi predsudkami alebo s kresťanským učením, ktoré vám vyrazí dych, že toto má byť kresťanské!

Asi ťažšie by sa vám v Bratislave stalo, aby ste boli prenasledovaní spoluobčanmi za to, že ste sa stali obeťou sexuálneho násilia a prečo to bola vaša vina. Asi skôr do Bratislavy ujdete, keď sa narodíte ako homosexuál a vôbec, keď chcete mať od našich spoluobčanov len svätý pokoj, tak najskôr si vydýchnete v ktoromkoľvek kultúrnejšom prostredí bez najsprávnejších veriacich. Ženy, čo tam žijú, by v inom prostredí boli skôr zneistené a udupané. Potom ani neveria, čo môžu iné zažívať inde na Slovensku. Tiež sa v tom nedá urobiť čiara, lebo potom by sa nedala ani medzi liberálmi a smerákmi, keď sa nedá paušalizovať, vždy je to len ovzdušie, čo ich skôr charakterizuje.

Poznám len jeden recept, ako naložiť s ľuďmi, ktorí vám budú telefonovať napríklad: Ale ty sa nemôžeš rozviesť! Lebo raz ste v kostole spolu prisahali… Ja sa za vás každý deň modlím a už ani neviem zopakovať náboženskú prednášku od ľudí, ktorí násilie len bagatelizovali. Všetci, všetci sa na ňom podieľali, lebo majú ten znak, že z obetí robia vinníkov. Preto som verila všetkým tým prípadom, ktoré boli v novinách, ako strpčovali život tým všemožným obetiam, že od nich ešte ľudia bočili. Zažila som to sama a bola som toho mnohokrát svedkom. Ten telefonát bol konkrétne z Oravy, kde je úplné semenište veriacich, prečo by som ja tam nežila, hoci som veriaca.

Tej, čo sa u mňa schovávala, čo si ju manžel, pred ktorým bola na úteku, priviazal na stoličku a kreslil si po nej, kde ju bodne, tej policajti povedali, že to sú len ich sexuálne hry. A rodina jej povedala, aby sa k nemu vrátila. Ju odsudzovali, nie jeho!

To neboli muži, čo sa na tom podieľali, keď zamieňali obete a od koho sa bočilo. To boli ženy! Matky, sestry, rodiny, susedky a také, čo stáli pravidelne v kostoloch.

Poznám len jeden recept, nežiť v takej zaostalej oblasti alebo mať schopnosť ľahostajnosti voči primitívom. Dnes sú mi takí ľudia celkom ukradnutí. Ale zaujímavé, že až odvtedy, odkedy som sa odtiaľ odsťahovala a prestala takých vidieť.

V tomto som liberál od koreňa a keby som celý život bola bývala Havranom, tým vašim Havranom, čo v tom vidí len jeden primitívny cirkus, tak som celé roky mohla byť slobodným človekom, ktorého najmenej nezaujíma, čo si myslia.

.

Šikana takej obete od zdravotníkov:

„Keď som jej povedala, že mi vypije aj dva litrové džbány čaju, tretí sa mu robí na noc, tak ma vysmiala a obvinila, že si vymýšľam, že dieťa je dehydratované a že si neviem dať dieťa vy srať a že ona na základe tohto bude volať na mňa sociálku a dieťa mi bude odobraté.

Viete, čo to spravilo so mnou? Plač, zúfalstvo, volala som snáď všetkým rodinným príslušníkom, čo mi povedala.“

„Musím podotknúť, že vždy, keď som chcela ísť s Kubkom na klyzmu, bola som vyhodená odtiaľ, no všimla som si, že jedna sestrička vždy celou váhou na Jakubkovi až ležala.“

„Okolo 18.05 prišla tá istá sestrička oblečená v civile a nakričala na mňa, či som jej nerozumela, že dieťa mám „donútiť srať“.“

„Doktorka prišla až okolo 19.00 hod s tým, že už kontaktovala sociálku a mne ako matke bude dieťa odobrané, že to ako sa správam a mala proste blbé reči na čo ja som zareagovala, že sme tu celý deň, ani jedno vyšetrenie, nič nám nespravili, iba šikanujú.“

„Dnes už viem, že z výsledku zo sona bola už u Jakubka prítomná Dolichosigma, čiže abnormálne zväčšenie esovitej kľučky hrubého čreva – uzlenie a tieto ženy to ignorovali. Dnes už viem, že s Dolichosigmou sa má ísť urgentne na operáciu.“

„Doktor bol odmeraný, pýtal sa, čo ako matka Jakubkovi robím, že či som si nevšimla, že dieťa je zapečené. Bol drzý, arogantný, no proste jeho správanie ma zaskočilo, pretože šlo o malé dieťa nie o mňa. Tiež som mu povedala, že Jakubko niekoľkokrát zvracal (záznam v dokumentácii), no pán doktor nás poslal odtiaľ preč so slovami, že on nebude urevané decko vyšetrovať.“

„Plakala som už namiesto neho, pretože nik si nás nevšímal, nevideli, že Kubko slabne a zvracia. Plnili ho ďalej klystírom a nič neodchádzalo.“

„Prosila som doktorku, že čo to s nami robia, nech nás prevezú do Martina, alebo nech aspoň zavolá. Odmietla. Ja som si zasa nedovolila podpísať reverz a vziať Jakubka od zdravotníkov.“

„Asi o 16.30 prišiel ocko, sestričky hundrali, nechceli ho pustiť na oddelenie.“

„Jakubko bol nepokojný, mal bolesti, znova zvracal, ale už len čosi hnedé. Sestričky to len utreli. Situácia začala byť neúnosná, keďže nikoho stav môjho synčeka nezaujímal. Nikto neprejavil ochotu pomôcť. Následne sa zmenili služby, Jakubka prišli brať na ďalší klystír. Načo ja už z nervami v koncoch som vybehla na sestričku, že nie, nedám ho na klystír. Sestrička bola natoľko drzá, že mi Jakubka brala nasilu z rúk, aj keď som jasne odmietla ich „bežné postupy”.

„Ja som jej už arogantne zdôraznila, že sa jeho stav zhoršuje, že na nás kašlú a nikoho nezaujímame a že nech okamžite volá o prevoz do Martina. Doktorka to odmietla.“

„Kým sme sa rozprávali, Jakubko zvracal hnedé… Doktorka to okomentovala, že to preto, lebo mu postláčala bruško. Lekárka odišla a následne Jakubko vracal znova. Hneď som už s krikom vybehla po sestru, vzala Kubka z postieľky, umožnila som jej ju prezliecť a synčekovi som povedala, že bude spať pri mne, na čo sestra povedala, že či nevidím, že vracia a že ona nebude prezliekať dve postele.“

„Dnes už viem, že to hnedé bola stolica!!! Celý utorok zvracal stolicu, mám o tom aj záznam v zdravotnej dokumentácii a oblečenia doma. Oni to nijak neriešili. Utreli to, ako keď vodu rozlejete… „

„O 2-3 ráno Jakubko zvracal veľkým prúdom niečo hnedé. Vybehla som na chodbu, kde nik nebol, kričala som, no nik neprišiel. Totiž nik z personálu nebol prítomný na oddelení.“

„Keď prišla doktorka a sestra k nám, tak bez kúska empatie, akoby sa nič nerobilo, nám povedali „to sa stáva”.

„Keď prišla sestrička, povedala som jej, že Jakubko blúzni. Ona odvrkla, že to sú bolesti. Vysvetlila mi, aký sa mu urobí klystír, postup, na čo som jej udivene povedala, že takýto klystír Kubkovi v DK nerobili. Ona mi na to povedala, že klystír, aký robili v Dolnom Kubíne, sa nesmie robiť deťom do 3 rokov. A tak nás oboch za mojej asistencie zobrala na WC, kde už mala všetko nachystané, no keď začala, Jakubko mi zomrel v rukách. Hneď som s ním vybehla na chodbu kričiac o pomoc aj so sestričkou. Kubka mi vzali, oživovali ho, naskočilo srdiečko, no na oddelení ARO zomrel. Primár s nami všetkými hovoril, Jakubko mal zkyselinovatelú krv a ako vracal nadýchol sa pravdepodobne zvratiek a že ten klystír mu zatopil pľúcka. Tiež nám aj povedal že dospelý človek neprežije 6 klystírov nie to ešte malé dieťa, keď nič neodchádza.“

Podľa vás to bolo morálne zlyhanie – netrpezlivosť, nechuť pracovať s detským pacientom, alebo len profesionálne zlyhanie?

„Predovšetkým je to morálne zlyhanie!!!! Moje domnienky sú také, že skôr išlo o neochotu, robili zo mňa zlú matku, hysterickú, vyvyšovali sa nado mnou, ako keby boli niečo viac. Šikanovali ma psychicky! Viete, je jedno, akú má človek náladu, nemá si to čo vyvršovať na pacientoch. Pre ich neodbornosť, lenivosť a neochotu náš synček leží v hrobe.“

„Prístup dobrého doktora som zažila až v Martine, kde pán primár robil všetko pre to, aby Jakubko žil, bojoval, za čo mu patrí veľká vďaka. V Dolnom Kubíne v nemocnici pritom mali jasne stanovenú diagnózu Dolichosigma, ktorá sa rieši len operačne – to však oni vedeli a vedome to zvrhli zo stola, čiže tu nemôžem hovoriť o snahe, keď primárka nebola schopná skontrolovať stav Jakubka 1,5 dňa a miesto toho dali Jakubkovi 6x klystír za 1,5 dňa a von z neho nešiel ani klystír samotný, ani stolica…“

S odstupom času človek veľa vecí vníma inak… Ako to dnes hodnotíte vy?

„Hodnotím to stále rovnako, nič sa nezmenilo, ba dokonca nemocnica podáva na mňa trestné oznámenia. Jakubko bol chránená osoba, Sú ešte viac arogantní egoistickí ako boli, s hrdosťou hovoria, že sa im snívam, pritom by sa mali hanbiť. Ani štipka súcitu ani vyjadrenie ľútosti, nič! A takíto ľudia sedia v prvej lavici v kostole a spínajú ruky k Pánu Bohu. Je viac než jasné, že keby Jakubkovi poskytli aspoň základnú starostlivosť, žil by. Jakubko mal jasné príznaky ileusu. No oni buď to nevedeli, alebo to nechceli vidieť. Samozrejme, že sa vyjadrujú, že poskytli Jakubkovi „vo vysokom odbornom štandarde starostlivosť” no musím konštatovať, že oni odborníkov nemajú a ak toto chcú nazvat starostlivosť, tak prosím nech si dajú takú liečbu ako nastavili Jakubkovi.“

Šli by ste za podobných okolností za lekárom na pohotovosť aj dnes? Riešili by ste prípad vášho zosnulého synčeka dnes inak?

„No po tejto skúsenosti by som to riešila inak. Vyhľadala by som nejakého iného doktora, najlepšie v zahraničí.“

Ako sa šikanuje obeť:

26.4.2018 som bola predvolaná na políciu vo veci podozrenie z prečinu Násilie voči skupine obyvateľov. Išlo tam o to, že som zverejnila na internete fotku Jakubka, kde som písala ako mi chýba a že mám milión otázok prečo zomrel?!! Na konci som napísala, že v iných krajinách mimo EÚ lekár pri pochybení má hneď guľku do čela, no za smrť dieťaťa by sa malo možno rezať a soliť. Policajti ma vypočuli a ďalej sa nedialo nič.

Až 9.8.2018 mi prišiel z okresného úradu list, že ma uznávajú vo veci vinnou  – až vtedy som sa dozvedela, že vlastne konali mimo mňa a na základe ich vyjadrení ma uznali vinnou z priestupku.

A to na základe týchto výpovedí zdravotníčok:

„Dotyčná osoba sa mi sníva, že ma chce zastreliť, stojí nado mnou v sne a vtom sa prebudím.“

„Ja sa jej bojím do takej miery, že keď idem autobusom cez obec, v ktorej býva, sa bojím, aby ma nenapadla.“

„Bojím sa chodiť po tmavých chodbách…“

„Bojím sa chodiť večer a v noci na prechádzky aby ma nenapadla…“

Podotýkam, že som vždy bola útla a po smrti synčeka Jakubka som schudla na 36 kg, tie zdravotníčky majú cca 80 až 110 kg. Navyše vôbec nikdy som ich nevyhľadala a ani nijako nekontaktovala. Čo aj samé potvrdili do zápisnice.

 17.10.2018 som absolvovala 5-hodinové pojednávanie, kde ich výpovede boli ako cez kopirák, ako sa ma boja. Nemali žiadny dôkaz, že som ich napadla, či akokoľvek kontaktovala, no 5 hodín som počúvala reči o smrti môjho synčeka a o tom, ako sa ma boja, lebo sa im snívam.

Hovorili to hrdo, bez štipky súcitu, pokory, ľútosti, vzhľadom na to, že hovorili aj o Jakubkovi, myslela som, že to tam od bolestivých spomienok nevydržím.

Počúvala som, ako sa im snívam a na opakované vyzvanie,  že či sa jej to fakt len snívalo povedala zdravotníčka hrdo „áno, trvám si na tom, mne sa to len snívalo“.

Vyjadrovali sa tam o mne, že som psychopatka, aj že som nebezpečná pre verejnosť. Je pravdepodobné, že tieto reči šíria aj v mojom okolí, niektorí ľudia v dedine  teraz preto bočia odo mňa, lebo sa to dopočuli. Navyše personál nemocnice rozpráva na verejnosti o mne o Jakubkovi o tom, ako som tento súd prehrala!

Nie, nenamietam voči súdu – ten konal spravodlivo  a správne – jeho verdikt znie OBVINENÁ DAGMARA KOMPANOVÁ JE NEVINNÁ.

A čerešnička na torte – právnik nemocnice mi poslal list, že ak neupustím od protiprávneho konania, tak ma dá na súd – to znamená, že ak nebudem ticho o celom prípade môjho vlastného dieťaťa. Snažia sa ma umlčať.

Viem, čo na takýchto ľudí platí. Keď sa o tom dozvie čo najviac ľudí!

Teda vôbec nie, keď umlčia obete a obeť sa ich bude tak báť, že bude o svojom šikanovaní mlčať!

Obeť na to nikdy nemá silu, lebo je zastrašovaná, lebo je nimi obviňovaná, že je psychopatka a nebezpečná. Musia na tom spolupracovať iní ľudia, aby sa o tom hovorilo, aby sa o tom písalo, aby ľudia neboli ľahostajní k šikane okolo nás a práve obetí!

Ja, keď som sa dostala z takto primitívneho prostredia, tak som o všetkých tých ženách, čo zažívali, písala. A to sa tým kresťanom nepáčilo, ale museli to čítať a všetko preto, aby sa to ľudia dozvedeli, ako ututlávali domáce násilie, ešte šikanu takých žien a svoju vlastnú krutosť a to od žien voči ženám! Každá si pritom aj s deťmi prežila mnohoročné peklo v kombinácii s bojom o holé prežitie. No ani jedna nebola obeťou, ktorej zomrelo dieťa.

Že sa takáto krutosť nezastaví ani voči obeti, ktorá už nemá viac čo stratiť, to je niečo ešte horšie než zažili všetky týrané ženy dohromady!

A viem, čo na vás presne tam platí. Tam na Orave a v Dolnom Kubíne. Veľmi radi sa honosia tým, že koľko je tam veriacich a katolíkov.

No pokiaľ máte medzi sebou takéto obete, toto je vaša vizitka katolíkov na Slovensku, lebo v civilizovanejších oblastiach sa obete neprenasledujú!

.