malinova

Už som to pred tromi rokmi raz spísala v bodoch, že čo potrebujete v tej rodine zaziť alebo nezažiť, aby ste mohli povedať, že ste vyrástli v normálnej rodine.

V takej rodine som nezažil toto:

– čomu presne mám veriť, inak budem hriešny

– čo presne si mám myslieť, inak nebudem normálny

– čo mám podľa nich robiť, inak sa rozhodujem zle

– kde by ma citovo vydierali, že keď neplním ich predstavy o správnom myslení, cítení alebo rozhodnutiach, tak som ich SKLAMAL

– kde by ma svojimi predstavami o živote pripravili o sebadôveru, že nemôžem mať vlastné o vlastnom živote

– v ktorej by som niekedy cítil, že som ZLYHAL, keď ich predstavy aj o mne nenapĺňam

Podľa tejto mojej vlastnej definície tu veľa normálnych rodín ani nemáme, pretože toto sú naopak najčastejšie chyby rodičov:

– že nám vnucujú svoju vieru a keď tomu neveríme, tak sme hriešni

– že keď si nemyslíme to, čo oni, tak nie sme v norme

– že keď nerobíme to, čo chcú, tak sa rozhodujeme zle

– že nás citovo vydierajú, keď neplníme ich predstavy, že sme ich sklamali

– že nás pripravili o sebadôveru, mať vlastné predstavy o svojom živote

– že nám dali pocítiť, že sme zlyhali, keď ich predstavy o nás nenapĺňame

Pre istotu vyjadrujem súhlas, že nemám nič proti tomu, aby sa mohli sobášiť a vychovávať deti aj ľudia v takto postihnutých rodinách. Nie všetky rodiny musia byť ideálne.

Voľakedy si mysleli, že na to stačí fakt, že máte otca aj mamu, vlastnú posteľ a stravu. Ale ako sa hovorí, nielen chlebom je človek živý alebo tým, že vás ošatia a dali pozor, aby sa vám nič nestalo. Nestačí dokonca ani fakt, že rodičia mali správnu sexuálnu orientáciu, keď vo vás vybudovali pocit – ži tak, aby si sa páčil iným. Z toho sa potom ľudia liečia do smrti alebo už nikdy nevyliečia.

Ale rozhodne, toto sa vyliečiť dá!

.