malinova

Pripomenula si mi, ako sme my upravovali náš novy pozemok okolo domu. Iní to robili ručne a nám prišli stroje, zarovnávať, dosýpať, znovu vyrovnávať, potom sme hnojili… a susedia boli už strašne zvedaví, čo takého veľkolepého si tam zasadíme, či sad, či hrozno ako susedia a stále nám chodili hovoriť, že oni to sami len ručne! O to viac boli zvedaví na výsledok, keď také móresy a my sme si tam na obrovskú plochu a ešte k tomu vo zvláštnom tvare a nie podľa pravítka zasadili dobre odolnú trávu na behanie! Skoro odpadli ako zle sme to využili. A sadiť kvety som chodila zaručene len keď susedka bola v práci, lebo vždy mi pribehla rozprávať, že to nesadím rovno a ako ona tomu rozumie, lebo ma na to aj školu. Musela som si sadiť potajomky krivo, keď sa mi to tak páčilo, len ako na lúke a nie v sadovníckom podniku. Ani pred domom som nemala nič rovno.

Moja teta, kedysi na dedine zatvárala vždy bránu na kľúč, aby sa k nám nedostali žiadne susedky. To som ešte bola dieťa a už ma takto učili, že susedky môžu byť asi niečím nebezpečné, keď je také dôležité, aby sa k nám nedostali.

Nebývali sme tam stále, len v lete, moja teta to mala len ako letný ranč, že vlastnila starý dom na vedľajšej ulici oproti rodičovskému domu, skoro až pri lese.
Aj chodili sme tam, ani nie tak často branou, ako skratkou po koľajniciach medzi rodičovským domom, kde bývali babička a dedko a domom mojej tety. Aj vymaľovali sme si podľa seba, lebo pre všetkých nás, aj pre moju mamu, mňa a sesternice to bol náš „ranč“. V predsieni sme mali krásnu super pomarančovú stenu, všetky steny, ale tu pomarančovú ako jasne oranžový pomaranč bolo vidno cez sklo verandy až do záhrady, tak svietila! V živote som potom už tak jasne steny nevidela v žiadnom byte ani dome, až dnes je taká móda, predtým nebola.
Na chodbe sme mali takú žltú, ako najjasnejšiu žltú a v tých dobách sa ešte maľovali na steny aj „valčeky“ so strieborným vzorom a zrkadlové steny s plôškami lesknúcimi sa okolo výklenkov s Pannou Máriou.
My sme boli pokrokoví, moja sesternica nosila štrikované sukne so strapcami, až sa všetci pýtali, či je Bulharka. Myslím si, že moja teta sa za nás aj hanbila, že ma takú zvláštnu rodinu, čo nič nerobíme ako ostatní. Keď moja sesternica maľovala okna, robila to tak dôkladne, že tri týždne ich maľovala, tak perfektne, vždy bola pedant. Dva týždne maľovala aj starý kredenc. Ale mali sme jednu výhodu, okolo toho domu bol vysoký múr, cez ktorý sa nedalo vidieť do dvora, čo všetko sme my tam vystrájali. Každý chodil aj oblečený ako chcel a preto ráno na obed kľudne vyliezla sesternica aj v potrhanom tielku a bez podprsenky, z čoho vznikla potom cela kolekcia fotiek, ktoré nafotila moja mama ako reportáž o chudobných príbuzných z Argentíny. Voľakedy totiž ulice z dediny volali jednoducho Argentína alebo Kanada, podľa toho, kam ľudia z tej ulice odišli do Ameriky.
Aj sa stalo, že teta omylom napísala len Argentína miesto ulice a list v ktorom písala len o paradajkach sa vrátil až z naozajstnej Argentíny s pečiatkou adresát neznámy!
Nemali sme tam žiadne zvláštne vybavenie, ani šľahač, ani vysávač, lebo ani koberce a aj tak sme tam piekli. Vždy dedkovi a sesternici, lebo oni mali v lete narodeniny. A také veci asi nemali vidieť susedky, ako sme napríklad raz šľahali šľahačku, keď sme nemali šľahač. Kto by to dovolil susedom na vidieku vidieť, že rodina si vymyslí fúkať do šľahačky slamkami? Moja mama s tým nezostala v kuchyni, keď už sme mali dvor a trvalo to tak dlho, pokým ju našľahali len slamkami. Zažili pri tom veľa smiechu, lebo keď mate fúkať a chce sa vám smiať, tak je toho smiechu stále viac, ako tej šľahačky. Smiešnym predsa nebolo to, že šľahačka vzniká na princípe vháňania vzduchu. Susedky by sa smiali asi inak a považovali by za celkom zbytočné zažiť, že cela šľahačka musela byt potom z torty aj tak zoškrabaná, pretože to sivé na nej nebola žiadna posýpka, ani oriešky, ale omietka, keď dedko chodil po povale.
Ja som proste vždy mala takúto zvláštnu rodinu, čo sa rada smiala a z detstva si pamätám hlavne to, že sa to ma radšej tajiť. Susedia a rozvetvenejšia rodina už boli praktickejsi, ale ani sa toľko nenasmiali o čo vzdialenejsi boli.
Keď tete kúpili k päťdesiatke dlhé švihadlo, cez ktoré mala päťdesiatkrat preskočiť a to sa tiež dalo len na dvore, lebo malo desať metrov, šla sa teta ešte aj presvedčiť, či je zamknutá brána, skôr než šla skákať, aby ju žiadna suseda pri tom nevidela. 
Ani vyrábať záchod samé ženy ste možno nevideli, ale to je kapitola sama o sebe, čo všetko som s tým záchodom zažila, nezabudnuteľné rodinné WC. Je vaše, lebo vy ste si ho stvorili a vy ste sa potom na ňom smiali.

Keďže sme si všetko robili prevažne samé ženy, maľovali, pílili, opravovali, stavali sme si samé ženy aj WC. No stavali! Vždy bolo pri tom viac smiechu ako práce, aspoň mne sa tak ako dieťaťu zdalo, keď každá činnosť bola sprevádzaná smiechom a radosťou, že je rodina spolu.

Jedného dňa tak moja mama sedela na dvore na provizórnom WC a teta so sesternicou okolo nej vymeriavali, koľko potrebuje priestoru človek na WC. Keďže sa nepohla a sedela na ňom ako na tróne, celkom zabudli počítať s tým, že človek sa neocitne na WC rovno sediaci. Nesledovala som ich, čo robili, ale konča záhrady vznikla presná kópia takej miniatúrnej kadibudky, akú si vymerali na dvore, keď mama bola model, koľko asi priestoru na topánky. Mojou robotou bolo pumpovať vodu zo studne a polievať, dávať pozor na bratrancovu miniatúrnu dcérku, dvakrát denne umývať podlahu, chodiť ďaleko do dediny do obchodu a tak mi nejako uniklo, kedy bola tá nezabudnuteľná kadibudka postavená.

Konča záhrady prechádzali všetky medzimestské vlaky a presne pod tým železničným násypom stálo naše nové WC. Jeho obsluha vyzerala takto.

Nemohli ste ísť na WC, keď bol niekto v záhrade, pretože zatvoriť dvere sa na ňom dali len keď ste sedeli a posediačky sa nevyzlečiete. Preto už pred záchodom ste sa museli vyzliecť, sadnúť si a zatvoriť dvere a pri odchode najprv otvoriť dvere, obliecť sa a dvere už boli zbytočné.

Ak niekto vošiel do záhrady, tak ste mali smolu a museli ste čakať, pozerajúc cez škáry medzi doskami von, či je už záhrada prázdna a nikto sa nechysta do záhrady a nebliži sa vlak. Tak sa stala kadibudka zarovno takou rozhľadňou. Darmo ste si hovorili, že kadibudka nestojí na trati a celkom určite vlak nemieri na ňu, keď sa rútil, vždy som stuhla a čakala kedy prehrmí. No neutekali ste s holým zadkom von, keď nesledujete cestovný poriadok, keď idete na WC. No zakaždým to znelo, že má namierené rovno na kadibudku, keď počujete, ako sa rúti na vás. 

 .

V našom novom dome nebol žiadny múr, nebol tam ani žiaden plot a preto som si vždy dávala pozor, aby som okna umývala vždy z opačnej strany, tak aj sadila a aj tak sme vždy niečím ako mestskí vzbudzovali pozornosť. Napríklad sme v noci nespali, alebo o druhej v noci hrali na gitarách alebo ráno ešte spali. Najviac ma mrzelo, že naše deti vždy raňajkovali tortu, keď sme ju mali a to často mal u nás niekto narodeniny, že plnka nie je maslo. Na takej dedine vždy ľudia presne vedia, čo sa ma robiť. A moja mama, keď susedia trhali burinu, hrávala Mesačnú sonátu na klavíri a chodila po záhrade s veľkými nožnicami. Nesmela sa po infarkte veľmi zohýbať a preto sa už nestarala o korene. Moja svokra jej to do smrti závidela, aj operáciu srdca, že sa teraz môže prechádzať po záhrade ako madam v indickej sukni, taký vzor mala na domácom oblečení po zem. Susedky su nebezpečné preto, aby ste nemali nepohodlných svedkov, že nežijete tak, ako vyžadujú a vlastnú veselú rodinu Addamsovcov žiť nevedia. 

 .

– Čo sa ťa pýtala susedka? – zvykla som sa potom pýtať svojej dcéry aj ja.

 .

– Že čo som mala na raňajky a že ona má rada malé deti. –

 .

Moja mama potom len dodala: – A pečené alebo varené? –

 .

Keď tak uvažujem, možno preto ma veľa, pre iných bláznov, nerozruší. Keď som videla Matoviča pred SRNR v šlapkách, lebo bolo teplo, povedala som si – Konečne človek, čo im na to kašle. – Také veci ma nevedia rozrušiť.  V detstve som sa zvykla hanbiť, prečo práve ja mám takú neserióznu rodinu, ktorá na Štedrý deň behá len v tom, čo dostali pod stromček, lebo to si raz vymysleli a moja mama len tacku a ponožky. Priala som si vtedy mať vážnu rodinu a s údivom som sledovala, že tete darovali pod stromček celý obrovský bal umelohmotnej výstuže, aká sa dáva do bonbonier, lebo ich rada praskala. No teraz si uvedomujem, že vďaka tomu by som sa skôr vykupala vo fontáne ja a nie x ľudí, ktorí o tom len snívajú – urobiť niečo romanticky bláznivé a nevedia, čo je to, keď vám sesternica ponúkne: – Nechceš? Ponesiem ti hlavu. –

.

.