Založ si blog

Ale ak poviete: „To porušuje moje právo náboženskej slobody” vyhráte

Je to dlhe a to vas moze od citania tohto prekladu Dawkinsa odradit. No Dawkins tvrdi nieco take, za co by dnes bol hnednuci a trapnucky fasista tiez. A keby nedajboze bol na Sulikovom mieste, tak by to bolo chapane ako “poburovanie ludi proti islamu” a “jeho neuprimny populizmus”, pretoze “nerozumie islamu”, “nema ho nastudovany” a “je len taky jednoduchy” oproti napriklad Havranovi, “na ktoreho kontextualne nema”. Mal by, keby vedel, ze pod nabozenskou slobodou ma spravne “vysoko moralne respektovat” hocčo, vcetne islamskeho salatu /jeho vyjadrenie, nie moje/, ktore deti uci “opakovať každú vetu svätej knihy ako dementné papagáje”.

Ohanat sa Dawkinsom, sa hodilo dnesnym slnieckarom, len pokial slo o krestanstvo a cirkev. Su uz dnes vo vacsom kontextualnom rozhlade, nez Dawkins? Je na nich prilis jednoduchy alebo prilis zlozity? On im nestaci intelektualne alebo naopak? Tak si to pripomenme znova:

“A sú i také /knihy/, ktoré obehnú svetom a zapíšu sa nadlho (alebo navždy) do pamäte ľudí. Takou je Dawkinsova kniha ´The God Delusion´(Klamlivá predstava Boha).   Dawkins je jedným z najznámejších evolučných biológov našej doby. Je profesorom na Oxfordskej univerzite a napísal niekoľko populárno-vedeckých kníh. Dawkins je autorom teórie sebeckého génu, ktorú opísal v knihe s rovnakým názvom (1976).” /Olga Pietruchova/ https://pietruchova.blog.sme.sk/c/181415/Ateisticky-pondelok-Richard-Dawkins-The-God-Delusion.html

Dawkins: The God Delusion:

Existuje aj ďalší záhadný príklad privilegovania náboženstva. 21. februára 2006 rozhodol Najvyšší súd Spojených štátov,  že pre jednu cirkev v Novom Mexiku nemá platiť zákon, platný pre všetkých ostatných občanov vo všetkých štátoch únie, a to zákon o zákaze používania halucinogénnych drog.[8] Pobožní členovia sekty Centro Espirita Beneficiente Uniao do Vegetal veria, že svojmu Bohu porozumejú len vtedy, keď pijú čaj hoaska, ktorý obsahuje ilegálnu drogu dimetyltryptamín. Treba si všimnúť, že stačí ich viera, že droga zvyšuje ich chápanie Boha. Nežiadajú sa od nich nijaké dôkazy. Na druhej strane je množstvo dôkazov, že pri nevoľnosti a iných zdravotných ťažkostiach v priebehu chemoterapie rakoviny uľahčuje ťažkosti kanabis. No v roku 2005 rozhodol Najvyšší súd, že aj pacienti, ktorí berú kanabis z medicínskych dôvodov, podliehajú trestnému stíhaniu (aj v tých pár štátoch, kde je takéto špeciálne používanie povolené). Tromfom je, ako vždy, náboženstvo. Predstavme si členov umeleckej posudkovej komisie, vyhlasujúcej pred súdom, že si „myslia”, že potrebujú halucinogénnu drogu, aby sa zvýšilo ich chápanie impresionistických či surrealistických obrazov.  Ak však má rovnocennú požiadavku nejaká cirkev, stojí za ňou najvyšší súd štátu. Taká veľká je sila náboženstva ako talizmanu.

Pred sedemnástimi rokmi som bol jedným z 36 spisovateľov a umelcov, ktorých poveril časopis New Statesman napísať esej na podporu uznávaného autora Salmana Rushdieho[9], ktorý bol za svoj románu odsúdený na trest smrti. Rozhorčený „sympatiou” kresťanských predstaviteľov a dokonca aj niektorých tvorcov sekulárnej mienky pre moslimov kvôli ich „urážke” a „ublíženiu” som vykreslil nasledujúcu paralelu:

„Keby zástancovi apartheidu mali dôvtip, tvrdili by  – pokiaľ viem, pravdivo – že povoliť miešanie rás sa protiví ich náboženstvu. Značná časť opozície by sa a rešpektom vzdialila. Nemá zmysel namietať, že je to nefér prirovnanie, lebo apartheid nemá racionálne zdôvodnenie.  Celý dôvtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že nie je závislá od racionálneho zdôvodnenia. Od nás ostatných sa očakáva, že budeme brániť svoje predsudky. Požiadaj však niekoho nábožného, aby odôvodnil svoju vieru – a dotkneš sa jeho „náboženskej slobody”.

Nečakal som, že niečo dosť podobné sa stane v 21. storočí. 10. apríla 2006 hlásia Los Angeles Times, že početné kresťanské skupiny na pôde amerických univerzít podali žaloby na svoje univerzity, že tieto posilnili antidiskriminačné pravidlá vrátane zákazu obťažovania a prenasledovania homosexuálov. Typickým je prípad dvanásťročného Jamesa Nixona, ktorý v roku 2004 vyhral pred súdom právo nosiť do školy tričko s nápisom „Homosexualita je hriech, islam je lož a potrat je vražda. Niektoré veci sú len čierne alebo biele.”[10] Škola od neho chcela, aby to tričko nenosil, preto rodičia školu zažalovali. Mohol to byť pochopiteľný prípad, keby sa boli odvolali na záruku slobody prejavu v Prvom dodatku k americkej ústave.    Neurobili to, ani nemohli, pretože sloboda prejavu nezahrnuje „prejavy nenávisti”. No nenávisť potrebuje len ukázať sa náboženskou – a už sa nepokladá za nenávisť. Preto sa Nixonovi právnici neodvolali na slobodu prejavu, ale na ústavnú slobodu náboženstva. Ich víťazný spor podporovala arizonská Aliancia obrany, ktorá má za úlohu „viesť legálny boj za slobodu náboženstva”.

Reverend Rick Scarborough podporoval vlnu podobných kresťanských procesov a dosiahol, že legálnym podkladom diskriminácie proti homosexuálom a iným skupinám sa stalo náboženstvo; svoju činnosť nazval bojom 21. storočia za občianske práva: „Kresťania majú teraz povinnosť postaviť sa za právo byť kresťanmi.”[11] Keby takíto ľudia odôvodňovali svoje stanovisko právom na slobodu prejavu, dalo by sa s nimi, čo aj s nechuťou, sympatizovať. Ale súdne spory v prospech diskriminácie homosexuálov sa stavajú ako protižaloba proti údajnej náboženskej diskriminácii! A zdá sa, že zákon to rešpektuje. Nepochodili by ste, keby ste povedali: „Ak mi zabránite urážať homosexuála, porušujete moje právo na predsudky”. Ale ak poviete: „To porušuje moje právo náboženskej slobody”, vyhráte. Ak sa nad tým zamyslíme, kde je rozdiel? Náboženstvo aj tu pretromfne všetko.

Túto kapitolu uzavriem opisom prípadu, ktorý výrečne osvetľuje prehnaný rešpekt dnešnej spoločnosti pre náboženstvo. Spor vypukol vo februári 2006 – vcelku je to smiešna historka, pohybujúca sa medzi extrémami komédie a tragédie.  V septembri  2005 uverejnili dánske noviny Jyllands-Posten dvanásť karikatúr proroka Mohameda. Počas viac ako tri mesiace malá skupina moslimov, žijúcich v Dánsku na základe azylu a vedená dvomi imámami, starostlivo udržovala v dánskom islamskom svete pohoršenie nad týmito karikatúrami.[12] Koncom roku 2005 odišli títo zlomyseľní exulanti z Dánska do Egypta s fasciklom materiálu, ktorý sa rozmnožoval a rozosielal po celom islamskom svete až do Indonézie. Dokumentácia obsahovala klamstvá o zlom zaobchádzaní s moslimami v Dánsku a tendenčnú lož, že Jyllands-Posten sú vládne noviny. Bolo v nej aj dvanásť karikatúr, ku ktorým imámovia pridali tri obrázky, čo je rozhodujúce, neznámeho pôvodu, ale iste bez vzťahu k Dánsku. Na rozdiel od pôvodných dvanástich boli tieto vyslovene urážajúce – alebo by boli také, keby, ako to tvrdili fanatickí propagandisti, znázorňovali Mohameda. Osobitne zlomyseľná bola medzi nimi nie karikatúra, ale faxovaná fotografia bradatého muža s príveskom prasacieho rypáčika na gumičke.  Dodatočne sa ukázalo, že to bola fotografia agentúry Associated Press, znázorňujúca Francúza, ktorý sa zúčastnil krajskej súťaže v prasacom kvičaní.[13] Obrázok nemal nijaký vzťah k prorokovi Mohamedovi, ani k islamu, ani Dánsku. No moslimskí aktivisti na svojej zlomyseľnej túre do Káhiry naznačovali všetky tri spojenia … s predvídateľnými výsledkami. Ich starostlivo pestované  sťažnosti na „ublíženia” a „urážky” viedli k výbuchu päť mesiacov po prvom uverejnení 12 karikatúr. Demonštranti v Pakistane a Indonézii zapaľovali dánske zástavy (kde ich brali?) a od dánskej vlády sa žiadalo ospravedlnenie (začo? Tá nekreslila karikatúry, ani ich neuverejňovala. Dáni žijú v štáte so slobodnou tlačou, čo si občania mnohých moslimských štátov asi ťažko vedia predstaviť.).

Na hlavu „dánskeho karikaturistu” vypísal jeden pakistanský imám odmenu milión dolárov. Neuvedomil si, že bolo dvanásť rozličných dánskych karikaturistov. Iste nevedel, že tri najurážlivejšie karikatúry  neboli nikdy uverejnené v Dánsku. (Len tak mimochodom – kde sa nabral ten milión?). V Nigérii zapálili protestujúci moslimovia viaceré kresťanské kostoly a na uliciach napádali a vraždili (čiernych nigérijských) kresťanov mačetami. Jedného kresťana vopchali do veľkej gumovej pneumatiky, poliali benzínom a zapálili. Z Británie existujú fotografie demonštrantov s transparentmi  „Smrť tým, čo urážajú islam”, „Povraždiť tých, čo sa smejú z islamu” a „Európa, budeš platiť: tvoja skaza sa blíži”; aj, zdá sa bez irónie, „Sťať hlavu každému, čo povie, že islam je násilné náboženstvo”.

„toto ukazuje, že hodnoty islamu pretromfnú všetky iné hodnoty – to musí uznať každý veriaci islamu. Práve tak veria príslušníci iných náboženstiev, že ich je cesta, pravda a svetlo. Ak si niekto praje milovať kazateľa zo 7. storočia viac, ako svoju rodinu, je to jeho vec, ale nikto iný nemá povinnosť brať to vážne …”

Nie som za urážanie alebo dotýkanie sa citov len preto, aby sa urážalo. Zarážajú ma však a neviem pochopiť, kde sa berú neúmerné privilégiá náboženstiev v našej inakšie sekulárnej spoločnosti. Existujú neúctivé karikatúry tvárí politikov a nikto nerobí výtržnosti na ich obranu. Čo je na náboženstve tak neobyčajné, že mu zaručujeme taký jedinečný rešpekt? Dobre to povedal H.L. Mencken: „Musíme rešpektovať náboženstvo svojho suseda, ale len v tom zmysle a v tom rozsahu, ako rešpektujeme jeho teóriu, že jeho žena je krásna a jeho deti sú milé.”

Vo svetle tohto bezpríkladného predpokladu rešpektu pre náboženstvo robím svoje vyhlásenie k tejto knihe: Nezídem zo svojej cesty, aby som urážal, ale ani si nenavlečiem rukavičky a nebudem zaobchádzať s náboženstvom miernejšie ako s čímkoľvek iným.

Naši západní politici sa vyhýbajú používať slovo s R (religion, náboženstvo) a svoj boj charakterizujú ako vojnu s „terorom”, akoby teror bol nejaký druh ducha alebo sily s vlastnou vôľou a mysľou. Charakterizujú teroristov ako ľudí motivovaných len „zlom”. No teroristov nemotivuje zlo. Nech ich považujeme za akokoľvek na zlo zvedených, ich motivuje to isté, čo kresťanských vrahov, čo cielia puškami na lekárov robiacich potraty. Považujú svoje činy za správne, verne plniac učenie svojho náboženstva. Nie sú to psychopati; sú to náboženskí idealisti, vo svojom chápaní racionálni. Svoje činy považujú za správne nie z nejakého zvráteného osobného čudáctva, nie žeby boli posadnutí satanom, ale pretože boli od kolísky vychovaní mať absolútnu a nepochybnú vieru.

Sam Harris cituje slová neúspešného palestínskeho samovražedného teroristu, ktorý vyhlásil, že k vraždeniu Izraelčanov ho hnala „láska k mučeníctvu … nechcel som sa za nič pomstiť, chcel som sa stať mučeníkom.” 19. novembra 2001 uverejnil New Yorker interview Nasra Hassana s iným neúspešným samovražedným teroristom, zdvorilým mladým dvadsaťsedemročným Palestínčanom, známym ako „S”. Toto interview o čare raja slovami umiernených náboženských kazateľov a učiteľov je také poeticky výrečné, že ho považujem za hodné dlhšej citácie:
Pýtal som sa, čo je na mučeníctve príťažlivé.

Odpovedal mi: „Sila ducha nás povznáša, kým sila materiálnych vecí nás ubíja. Kto sa rozhodol pre mučeníctvo, stáva sa imúnnym voči materiálnym pôvabom. Inštruktor sa nás pýtal: ‘Čo, ak operácia zlyhá?’ Odpovedali sme mu: ‘V každom prípade sa stretneme s Prorokom a jeho sprievodcami, inšallah.'”
Vznášali sme sa, plávali sme v pocite, že stojíme na prahu do večnosti. Nemali sme pochybnosti. V prítomnosti Alaha sme prisahali na Korán, že nezaváhame. „Táto džihádska prísaha sa nazýva bayt al-ridwanpodľa záhrady v raji, vyhradenej pre prorokov a mučeníkov. Viem, že sú aj iné cesty, ako robiť džihád. Ale táto je sladká – je najsladšia. Všetky operácie mučeníctva, ktoré sa podstupuje v mene Alaha, sa dotknú postihnutého menej ako uhryznutie komárom!’
‘S’ mi ukázal video s dokumentáciou konečného plánovania operácie. Na zahmlenej nahrávke som videl jeho a dvoch iných mladých mužov zabraných do rituálneho dialógu s otázkami a odpoveďami o sláve mučeníctva …
Mladíci a inštruktor si potom kľakli a položili pravé ruky na Korán. Inštruktor riekol: ‘Ste pripravení? Zajtra budete v raji.'” (135).

Keby som ja bol býval na mieste „S”, bol by som cítil pokušenie povedať inštruktorovi: „Dobre, ale v tom prípade, prečo nedáš ty svoj krk tam, kde máš svoje ústa? Prečo nerobíš tytoto samovražedné poslanie a sám sa neponáhľaš rýchlou cestou do raja?”
Nám je veľmi ťažké pochopiť, že – opakujem sa, pretože je to také dôležité – že títo ľudia naozaj veria, čo hovoria, že veria. A z toho plynie pre nás poučenie, že máme viniť samotné náboženstvo, nie náboženský extrémizmus, ako keby extrémizmus bol akýsi druh strašnej perverznosti v skutočnosti slušného náboženstva. Už dávno to správne videl Voltaire: „Kto vás zvedie veriť nemožnosti, zvedie vás robiť zverstvá.” Aj Bertrand Russell: „Niektorí ľudia skôr zomrú, ako by mali rozmýšľať. A robia to.”

Kým súhlasíme s princípom, že náboženskú vieru musíme rešpektovať z toho jednoduchého dôvodu, že je to náboženská viera, ťažko odmietneme rešpekt pre vieru Usama bin Ládina a samovražedných teroristov. Alternatíva je taká jasná, že ju netreba osobitne zvýrazňovať: Treba zanechať princíp automatického rešpektu pre náboženskú vieru. To je jedna z príčin, prečo robím všetko, čo je v mojej moci, aby som varoval ľudí pred vierou ako takou, nielen pred takzvanou „extrémistickou” vierou. Poučky „umiernených” náboženstiev nie sú samy osebe extrémistické, ale sú to otvorené pozvánky na extrémizmus.

Samozrejme sa dá povedať, že v tomto zmysle nie je náboženská viera niečo špeciálne. Aj vlastenecká láska ku krajine alebo etnickej skupine môže hlásať lepší svet vo vlastnej verzii extrémizmu. Vidíme to v prípade japonských letcov kamikadze a tamilských tigrov na Srí Lanke. No náboženská viera je osobitne mocný usmerňovač racionálnej kalkulácie, a zvyčajne tromfne všetky ostatné pohnútky. Myslím si, že veľa zaváži jej jednoduchý ale lákavý sľub, že smrť nie je koniec a na mučeníkov čaká prenádherné nebo; čiastočne je to aj preto, lebo už svojou podstatou odrádza od kladenia otázok.

Kresťanstvo učí deti, že neochvejná viera je cnosť, rovnako, ako to učí islam. Čo veríš, netreba odôvodňovať. Ak niekto vyhlási niečo za časť svojej viery, potom musí ostatok spoločnosti, či sú tej istej alebo inej viery, respektíve aj bez viery, „rešpektovať” to následkom zakoreneného zvyku bez kladenia otázok; musia to rešpektovať až do dňa, keď sa to prejaví strašným krvavým masakrom, ako bolo zničenie Svetového obchodného strediska či londýnske alebo madridské bomby. Vtedy sa naraz ozve veľký chór odmietania a zriekania sa, keď sa zoradia duchovní a „vodcovia spoločnosti” (mimochodom, kto ichzvolil?) a jeden po druhom vysvetľujú, že tento extrémizmus je perverzia „pravej” viery. No ako to môže byť perverzia viery, ak viera, ktorá nemá objektívne ospravedlnenie, nemá ani nijaký preukázateľný štandard na prevrátenie?

Pred desiatimi rokmi takto písal Ibn Warraq vo svojej výbornej knihe Prečo nie som moslimom (Why I Am Not a Muslim) zo stanoviska vysoko vzdelaného islamského vedca. Dobrým alternatívnym titulom Warraqovej knihy mohol byť Mýtus umierneného islamu (The Myth of Moderat Islam),čo je titulok nedávneho článku (30. júla 2005) v londýnskom Spectatore, ktorý napísal Patrick Sookhdeo, riaditeľ Ústavu pre štúdium islamu a kresťanstva. „Veľká väčšina dnešných moslimov žije svoje životy bez používania násilia, pretože Korán je šalátová zmes všetkého: ak chcete mier, nájdete zmierujúce verše. Ak chcete vojnu, nájdete verše pre bojachtivých.”

Sookhdeo pokračuje vysvetlením, ako sa vyrovnali moslimskí vedci s početnými protirečeniami, ktoré našli v Koráne: vyvinuli princíp abrogácie, zrušenia odvolaním, podľa ktorého novší text ruší platnosť staršieho textu. Nanešťastie, mierumilovné pasáže v Koráne sú zväčša skorého dáta, pochádzajúc z rokov, keď bol Mohamed v Mekke. Z neskoršieho obdobia po jeho úteku do Mediny pochádzajú bojachtivé verše. Výsledkom je, že

stále opakované heslo „islam je mier” už neplatí 1 400 rokov. Len asi 13 rokov bol islam mier a nič iné ako mier … Pre dnešných radikálnych moslimov platí skôr heslo „islam je vojna”, ako platilo pre stredovekých právnikov, ktorí rozpracovali klasický islam. Jedna z najradikálnejších skupín v Británii, al-Ghurabaa, vyhlásila po dvoch samovražedných atentátoch v Londýne: „Moslim, ktorý popiera, že teror je súčasť islamu, je kafir.” Kafir je neveriaci (t.j. nie moslim); tento výraz sa vyslovuje ako veľká urážka.
Je možné, že tí mladí samovražední atentátnici neboli ani okrajové strapce moslimskej spoločnosti v Británii, ani vyznávači excentrickej extrémistickej interpretácie Koránu, ale pochádzali z jadra moslimskej spoločnosti a motivovala ich bežná interpretácia islamu?

Prax učiť deti, že viera je cnosť, je zhubná. Pre kresťanstvo to platí nie menej ako pre islam. Na viere je zlé predovšetkým to, že nevyžaduje odôvodňovanie a neznáša argumenty. Učiť deti, že neochvejná viera je cnosť, je príprava na to, aby sa v budúcnosti stali smrtiacimi zbraňami džihádu alebo križiackych ťažení; stačí pridať niekoľko ingrediencií, ktoré sa dajú nájsť veľmi ľahko.

Odhodlaný veriaci, imunizovaný proti strachu sľubom raja pre mučeníkov, má čestné miesto v histórii vývoja zbraní, hneď vedľa oštepa, vojenského koňa, tanku a trieštivej bomby. Stavil by som sa, že by nebolo samovražedných teroristov, keby sa deti miesto preceňovania slepej viery ako cnosti učili rozmýšľať vlastným rozumom. Samovražední teroristi sa dopúšťajú svojich činov preto, lebo veria, čo sa na náboženských školách naučili: že plnenie povinnosti voči Bohu je viac, ako všetko iné, a že mučeníctvo v službe Bohu bude odmenené miestom v rajskej záhrade.

Takéto lekcie im však nedávali fanatickí extrémisti, ale slušní, prívetiví, inštruktori náboženstva; už ako deti ich zhromaždili v koránových školách, posadili do lavíc a tu rytmicky kývali svojimi nevinnými hlávkami, keď sa učili opakovať každú vetu svätej knihy ako dementné papagáje.Viera môže byť veľmi, veľmi nebezpečná a úmyselne ju implantovať do zraniteľnej mysle nevinného dieťaťa je bolestivé zlo. S detstvom a jeho zneužitím náboženstvom sa budeme zaoberať v nasledujúcej kapitole.”

[8]  http://scotus.ap.org/scotus/04-1084p.zo.pdf

[9]  R.Dawkins, „The irrationality of faith”, New Statesman (London), 31.3.1989

[10] Columbus Dispatch, 19.8.2005

[11]  Los Angeles Times, 10.4.2006

[12]  http://gatewaypundit.blogspot.com/2006/02/islamic-society-of-denmark-used-fake.html

[13]  http://news.bbc.co.uk/2/hi/south_asia/4686536.stmhttp://neandernews.com/?cat=6

https://pietruchova.blog.sme.sk/c/182436/Hlboko-nabozny-neveriaci-Dawkins-The-God-Delusion-1kapitola.html

Jeho knihy: http://www.martinus.sk/?uItem=14169

Napr. Sobecky gen: Převratná práce britského biologa přináší zcela nový pohled na vztah organismů a jejich genů. Od dob zakladatele genetiky Gregora Mendela byly geny vnímány tak, že slouží reprodukci organismů. Dawkins však tento pohled obrací a pracuje s provokativní myšlenkou, že naše geny nás tvoří a udržují ke své vlastní reprodukci. Jsme-li loutky, říká Dawkins, můžeme se alespoň pokusit porozumět svým nitkám. – vzdy aktualna myslienka!

Fico sa stal správcom okresu na severe

25.09.2017

"Myslim, ze Erik Tomas moze byt ten najstastnejsi clovek na planete, pretoze tak stupidnu opoziciu, ktora sa nihna v absolutne nepodstatnych veciach a podhadzuje im kosticky jednu za druhou, pretoze niet viac »

Dokonca by bolo lepšie bývalo, keby boli všetci volili Smer!

24.09.2017

Nepredstavitelne? A presne v tejto politickej situacii by to bolo byvalo napokon lepsie, vysvetlim preco. Strana Smer je znama tym, ze sa najviac zaujima o to, co si myslia jej volici, aby ju zvolili aj viac »

Važení voliči opozície!

22.09.2017

Vzdy ste sa smiali z volicov Smeru, ze to su primitivni ludia, co zakazdym uveria Ficovi. A teraz sa pozrime, o co ste mudrejsi vy! Podla prieskumu Focus, by v polovici tohto septembra volilo Smer 26% viac »

vajíčko, vajíčka, vajcia

Systém rýchleho varovania pri potravinách má byť rýchlejší

26.09.2017 17:25

Európska komisia navrhla vytvorenie špeciálnych kontaktných bodov pre Rýchly systém varovania pre potraviny a krmivá.

Karol Pieta, Bojná, archeológia

Archeológovia objavili železný poklad, Slovania si ho ukryli do pece

26.09.2017 16:50

Zaujímavosťou je, že na peci stál na pôvodnom mieste hlinený hrniec, ktorý prežil vyše 1 100 rokov v neporušenom stave.

Tupolev Tu-154

Rozlúčia sa s Tupolevom, lietadlo odletí do múzea

26.09.2017 16:42

Dlhoročný stroj vládnej letky TU-154M nalietal spolu 5 200 hodín a previezol 148-tisíc cestujúcich.

Lesedi La Rona

Druhý najvzácnejší diamant sveta predali za 53 miliónov dolárov

26.09.2017 16:32

Diamant s názvom Lesedi La Rona má 1111 karátov a pochádza z Botswany.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 149
Celková čítanosť: 239185x
Priemerná čítanosť článkov: 1605x

Autor blogu

Kategórie