malinova

Raz sa mi stalo, že som ušla zo školy po druhej hodine. Nevedela som tam vydržať, ako som tam všetko neznášala.

A myslela som si, že už mama nebude doma, ale keď som odomykala dvere do bytu, otvorila mi ona s prekvapením, čo hľadám doma.

Narýchlo som si vymyslela, že som doma niečo zabudla. Ale odvtedy som sa poistila, či už odišla z bytu tak, že zvonku som dala do kľúčovej dierky pleťový krém a čakala o poschodie vyššie pri práčovni, kde už nikto nechodil. Keď som počula, že odchádza výťah z nášho poschodia a možno už mama odišla, zbehla som o poschodie nižšie a pozrela sa do kľúčovej dierky. A niekedy tam ešte stále krém bol a musela som sa vrátiť. Tak mama nevedela, že potom som zobrala plavky, uterák, deku a šla sa opaľovať.

V druhom ročníku som chcela prestúpiť na inú školu a sama som si to vybavovala. Robila som skúšky na konzervatórium na balet, bola som na strednej umeleckej, kde už vtedy chodil môj muž, ale to som vtedy nevedela a rozmýšľala som aj nad zdravotnou. Ale najradšej som chcela ísť na niečo umelecké, lebo tam boli celkom iní ľudia než na gympli. A to som aj mala pravdu, veď zachránilo ma potom aj ochotnícke divadlo a už to bolo normálne ľudské prostredie. 

Ale moja mama nesúhlasila, aby som prešla na inú školu, kam by som musela chodiť znovu od prvého ročníka a ja už som bola v druhom. Ale išla som z osmičky, tak stále som tam bola o rok skôr než spolužiaci z deviatky.

Tak som chcela donútiť moju mamu tak, že som zjedla šesť tabletiek už neviem akých liekov, ale pomýlila som si lieky za ľahšie. Napriek tomu mi bolo veľmi zle. Mama ma hneď zobrala do nemocnice a tam mi vypláchli žalúdok. A to by ste neverili ako drasticky vyplachujú žalúdok. Strčili mi až do žalúdka hadicu, čo vyzerala ako z pračky a zvracala som tam do špinavého kovového vedra. Pritom, keď som ešte mala hadicu v krku, revali tam na mňa ženy, že kto ma nechal!

– Nikto ma nenechal. –

Mala som za sebou len tento príbeh:

Nevyčnievaj

Najväčšia nespravodlivosť sa vtedy udiala mojej mame, lebo počula som ako jej lekárka na chodbe pri odchode povedala, že nech sa so mnou niekedy porozpráva!

A pritom neexistovala matka, ktorá by sa viac rozprávala so svojim dieťaťom. No nehovorila som jej všetko.

Aj tak ma nedala na inú školu a túto som prežila len vďaka tomu, že som si našla v ochotníckom divadle úplne iné priateľky. Tá z Viedne chodila tiež na naše gymnázium, ale o rok nižšie a predtým som ju nepoznala. Takto mňa Matúš Oľha zachránil, hoci sa to nikdy nedozvedel. Jeho divadlo bolo jediným ostrovom ľudskosti v dosť neľudskom svete. Vtedy sám bol ešte študent na réžii, ale už chodil s Janou Oľhovou. A on tiež opakoval ročník. Najprv chodil na herectvo a potom znovu do prvého ročníka na réžiu. A tiež voľakedy hral v tom divadle.

Mala som taký odpor vojsť do našej triedy, že raz som stála na školskej chodbe aj s mamou a nechcela ísť do triedy.

No moja mama povedala, že mi tam urobí hanbu a otvorí dvere do triedy ona, keď tam nevojdem.

Moja mama bola prísna.

.