X krát som si v hlave premietala ten moment ticha v tme, kde som urobila chybu, že sa nič medzi nami nestalo.
A neviem nájsť inú chybu než tú, že som šla čurať do záhrady a on zostal so svojou neistotou a pochybnosťami sám.
Celý večer to bolo skvelé a jasné, lebo sme na seba videli a videli sme na seba aj po ceste domov. Bolo to úplne jasné k čomu to smeruje a ja som nerozmýšľala o tom, ako sa to stane, ale že mi strašne treba čurať.
Predstavte si, že v najdôležitejšej chvíli chýbate. Určite aj ja by som bola zdesená, keby zrazu z nej odišiel niekde preč a nebolo ho. Môj strach by ma prepadol do úplnej hĺbky, že odišiel a niet ho. Vtedy neexistuje racionálny rozum, že človek musí ísť na záchod, existuje len čas zneistenia a straty kontaktu. Ja som to cítila, keď som bola v záhrade, on je tam sám a teraz pochybuje. Teraz sa v ňom rozpína strach a ja tam nie som.
Keď som si v tme sadla na lavičku aj ja som svojim odchodom bola vyhodená z konceptu. Ale natoľko som si bola istá, že to bude pokračovať, že som si dovolila spustiť všetky moje masky v nejakých slovách a len ticho čakať. Možno som si myslela, že po mne v tme načiahne ruky a že už nepotrebujeme žiadne slová. Najmenej som nepochybovala, že tak krásny muž má toľko skúseností so zvádzaním dievčat, nesčíselne viac než ja, že celkom sa môžem naňho spoľahnúť, že to urobí. Sedela som teda ticho a odovzdane.
Jeho slová, „O čom si to chcela hovoriť ?“, ma podráždili, že nás vzďaľuje zas k nejakým slovám a maskám, veď slová sú masky a odhodenie masiek je už ticho. Ani v päte som nemala, že zrazu mohol cítiť strach, či sa nemýli, nejakú neistotu. Keby som to bola tušila, tak snáď nejaké vyhrabem. Zrazu ja, čo mám vždy toľko slov na schovávanie, nevedela som sa rýchlo zamaskovať do nejakých slov. Asi som zrazu bola paralyzovaná odhodením všetkých masiek, čo sa mi nestáva. Keby som bola vajce, tak sa na tej lavičke rozlialo a tieklo mu k nohám.
Ale viem, čo som mala urobiť inak. Keď povedal, „Tak poďme spať“, mala som skríknuť: – Nie! Nejdeme ešte spať! Nechcem ísť spať, tu chcem byť s tebou! –
Tak málo stačilo.
Do rána si asi myslel, že všetko sa mu len zdalo. A zobudil sa nahnevaný.
Presne ako keby vypli prúd, len celkom rozpustený človek nedokáže skríknuť: Ja by som do toho kopla!
.
Celá debata | RSS tejto debaty