To akí sme, určujú naši rodičia.
Zvyčajne si nepamätám názvy kníh, ale ich obsah, keď ďalšie knihy som od toho autora nečítala. A v jednej takej o zraneniach som sa dočítala, že prakticky sme sformovaní na celý život do 15 rokov, čo budeme v živote vyhľadávať, aké problémy.
Ak si sa narodil do rodiny, kde si len jedno osamelé zvieratko, kde sa žije len chlebom a ešte si navyše hriešny, asi ťažko budeš veriť v lásku keď sa ti niečo zlé stane, lebo taká aká mala, neexistovala ani predtým.
Veríme len tomu, čo sme zažili. Keď sme nezažili lásku, neveríme v lásku. Keď sme zažili lásku, vždy máme v lásku dôveru, že príde ako prišla v detstve a vždy je nad nami ako bola v detstve.
Ja si pamätám, keď ma mama vozila v kočíku, lebo až do troch rokov v nízkom športovom na dlhé prechádzky a potom v zime na sánkach, čo bolo ešte po chodníkoch veľa snehu.
Takže moje základné pocity do života sú – niekto nado mnou bdie, niekto na mňa dáva pozor aj keď spím, som centrom lásky niekoho iného, nie som sama, kontroluje ma ruka, aby mi nikde nebola zima, stiahne mi na hlavu čiapočku, zabalí mi nožičky lepšie do prikrývky, kontroluje, či mi niekde nefúka, nikdy nie som sama.
Asi preto som teraz veriaca, lebo Boh je len pokračovaním mojej mamy a ľahké je tomu uveriť, keď som s tými pocitmi rástla.
Moja mama mi raz povedala, že každý by si myslel, že koncentrák najskôr prežili skromné a nie rozmaznané deti starostlivosťou, ale skôr ho prežili výchovou až rozmaznávané deti, pretože najviac verili v lásku. Najviac ich držalo pri živote, že rodičia po ne prídu. Mali najväčšiu vieru v to dobré, čo už zažili a preto pocit najväčšej nádeje.
Skôr teda zlomíte človeka, ktorého rodina žila len chlebom, ktorému podlomili nohy už vlastní rodičia jeho hriešnosťou.
Ten nemá dôvod po nešťastiach a trápení veriť v lásku, ale nechá sa zlomiť do zatvrdnutosti alebo nenávisti.
.


Celá debata | RSS tejto debaty