malinova

Podľa tejto logiky je okradnutý človek už menej čestný človek a nie je už príkladom čestnosti a nezištnosti, pretože asistoval pri zlodejstve a krádeži ako okradnutý a umožnil tým na tomto svete zlodejstvo.

Už som si vysvetlenie KBS k blahorečeniu Anny Kolesárovej prečítala, kde ho vysvetľujú ako oslavu a úctu k osobnej integrite človeka. Stručne povedané – „Nebudem robiť to, čo ty chceš, ale čo chcem ja v mene svojich ideálov.“ A to aj za cenu smrti, lebo moje ideály sú pre mňa viac ako môj život. To môže byť príkladom úcty k integrite charakteru v čomkoľvek. Napríklad, radšej sa nechám zabiť, než by som zabil, radšej sa nechám zabiť, než by som zradil alebo okradol iných.

Ale iste nie preto, aby obeť nebola pošpinená tým, čo nespáchala. 

Keď niekoho prinútia pod hrozbou smrti k zlodejstvu, aktívne sa na ňom pod hrozbou smrti podieľa. Keď niekoho prinútia k vraždeniu pod hrozbou smrti, aktívne sa na ňom podieľa. Ale keď niekoho dobijú, umučia, znásilnia, celkom okradnú alebo zabijú, aktívne sa na týraní nepodieľa.

Pritom nikdy spoločnosť nehovorí, že bol pošpinený alebo zneuctený dobitím, umučením alebo zabitím, toto spoločnosť prisudzuje výlučne znásilneniu a zvlášť, keď ide o ženy, lebo vo vražde ženy nevidia takú špinu, ako v jej znásilnení. Ani vyvalené črevá ju tak nepošpinia, ako sex, ktorý by prežila.

Iste mnoho znásilnených žien spáchalo aj samovraždu po strašných zážitkoch a pred smrťou možno ľutovali, že nespáchali samovraždu už predtým, než ich znásilnili alebo ich nezabili. Nie každá mala možnosť výberu, či radšej nechce spáchať samovraždu, ako byť znásilnená množstvom vojakov. Nedávno som čítala o tom, že si niektoré ženy želali, aby ich už všetkých zbombardovali, aby nekonečná reťaz znásilňovaní skončila. Tie iste teda nezaujímalo panenstvo alebo čistota, len aby to nekonečné utrpenie už prestalo.

Osobne mám názor, že znásilnenie nie je až taká strašná vec oproti tomu, ako ženy viac trpia pre postoj ľudskej spoločnosti k znásilneniu, keď ide o znásilnenia, ktoré nie sú brutálne alebo viacnásobné. Skôr sú odmalička vychovávané k tomu, že taká žena je „zneuctená“ a „pošpinená“, takže ešte viac sa na ich traumách podieľa spoločnosť svojim nazeraním na znásilnenie, než samotný násilník. Súčasťou násilia sa tu takto stáva aj spoločnosť a to dokonca práve spoločnosť veriacich, ktorí sú citovo tupí.

To znamená, že keby samotná spoločnosť nevidela v znásilnených ženách ich „zneuctenie“ a „pošpinenie“, samotné znásilnené ženy by sa tak nevnímali, ako je im to na obraze takých žien spoločnosťou podsúvané. Doslova je to neempatia k obetiam znásilnenia a citová krutosť spoločnosti k nim, ktorú by a práve cirkev alebo akékoľvek spoločenstvo veriacich nemalo obsahovať, keď sa chce honosiť slovom „duchovné“. Práve spoločenstvo veriacich by malo chápať, že cnosť je vlastnosťou ducha a nie tela a hmoty.

Keby v nich samotná spoločnosť stále videla nezneuctené ženy a stále rovnako čisté, ani samotné tie ženy by sa nevideli inak, keďže takto to mali vštepené.

Takto sa vlastne spoločnosť podieľa na tom, prečo ženy znásilnenie tak ťažko prežívajú! Menej sa to dotkne alebo postihne takú ženu, ktorá spoločnosťou podsúvaný obraz o znásilnených ženách nezdieľa a preto nemá pocit, že bola zneuctená alebo pošpinená. Dokáže to skôr obeť, ktorá si nedala spoločnosťou vnútiť tento „špinavý a zneuctený“ obraz o znásilnených ženách. Ktorá vlastne nemá morálku tejto spoločnosti alebo nemá falošnú morálku spoločenstva veriacich, ktoré obsahuje citovú krutosť pre citovú tuposť.

Cirkev najprv tento špinavý obraz pomáhala vytvárať, akýmsi podielom na hriechu a dnes krkolomne vysvetľuje, že vlastne taká žena nemá podiel na hriechu.

To sa jej ale naprosto nedarí, lebo množstvo veriacich v tom stále vidí podiel na hriechu alebo asistovanie pri hriechu, ktorému Anna Kolesárová asistovať nechcela a radšej chcela zomrieť. Alebo „večne žiť“, čo by mohla aj ako znásilnená, keďže cnosť je kvalita ducha a nie tela.

Dávam sem príklady, že samotní veriaci stále spájajú znásilnenie s účasťou na hriechu a tí veriaci, ktorí im to vyhovárajú, že to žiadne zneuctenie alebo pošpinenie ženy nie je, sú ešte označovaní inými veriacimi s citovou tuposťou, že nie sú dosť dobrí veriaci. Aké príznačné pre citovo tupých.

Myslím si, že keby ľudia rovnako verili, že okradnutím sú pošpinení a zneuctení, bolo by po okradnutí nespočetne samovrážd. Okradnutí by netrpeli len tým, že boli okradnutí, ale aj tým, že sú pre túto spoločnosť preto aj pošpinení a zneuctení. Táto vražedná kombinácia by mnohých okradnutých priviedla nielen k depresiám, ale až k samovražde.  Iste aj preto mnohé znásilnené samovraždu spáchali, aby predišli „svojmu zneucteniu a pošpineniu“, čo im podsunula len spoločnosť a vraj veriacich ľudí s citovou tuposťou. Iste týmto neboli ani o mak cnostnejší.

Bol by čas blahorečiť aj nejakého neokradnutého, že sa radšej dal zabiť ako okradnúť a takto sa odmietal podieľať na zlodejstve, že už nebolo koho okradnúť. Bol by tým hrdinom v zlodejskom svete a príklad pre všetkých, čo kľudne berú úplatky. Ľudia by sa mohli zamyslieť, že nemal by som zobrať ani len úplatok, keď iný človek obetoval aj život, aby sa nepodieľal na zlodejstve a zostal čestný. Bol by tŕňom v oku všetkým zlodejstvám, že niekto môže byť tak nadpozemsky čestný, že radšej si zvolí smrť, než okradnutie.

„Dalsie tvrdenie, ze Cirkev tymto blahorecenim dava dievcatam za priklad, ze si maju radsej vybrat smrt ako znasilnenie, je tiez nezmyselnym zavadzanim. Ziaden taky priklad Cirkev nedava ani to nijako nevyplyva z blahorecenia.“