Ako som pozerala tých mužov na videu, lebo páči sa mi tá pesnička a z tých mužov v hodvábe najviac ten šikmooký lebo len ten vyzerá citlivo, keď už ide o romantiku, jeden mi pripomenul bratranca. Ale nie tohto, lebo ja mám štyroch bratrancov, toho čo zomrel.
Moja mama mu bola krstná mama a toho som mala okrem Xeny najradšej, lebo vždy keď prišiel, vyhadzoval ma do výšky ako malú.
Tak ten bol z mužov najkrajší. Na toho nemá ani Delon ani Di Caprio. Moje tety boli krásne ženy tak mali aj krásnych synov ako z filmu.
Ale tento bratranec, čo už zomrel, bol z nich najkrajší. Asi najsúmernejší muž akého som v živote videla, lebo každý má nejakú osobitosť a tento mal všetko súmerne vyvážené akokeby ho stvoril počítač. Moja mama ho zbožňovala a hlavne babička lebo bol po jej piatich dcérach prvý vnuk. Bol stelesnenie veselosti a jeho dcéra mi chýba, čo som sa o ňu ako malinkú starala.
Na všetkých fotkách ho mám s Aidou, čo bol jeho nesmrteľný vlčiak. Bez nej na žiadnej fotke nie je. Dodnes si pamätám, aké šaty som mala na jeho svadbe možno ako desaťročná, ružové, žabkované s malými čiernymi bodkami. Aida naňho tak žiarlila, keď si našiel frajerku, že keď sa bozkávali, tak medzi nich skákala. Kedysi som mala rada aj jeho mamu, lebo vedela najlepšie z rodiny rozprávať príbehy. Vždy mi všetko tak zreprodukovala ako audiokniha. Ako si ich malá pýtala „kvapky do nosu“, ako sa stratila a ona malá vykrikovala: Stratil se mi tatínek!
Keď mala moja Xena svadbu a ja som sa na tej svadbe priotrávila malinovkami, ráno o piatej som si šla zobrať od babičky mačiatko, ale bola taká tma, ani mesiac nesvietil, že som šla cez záhrady popamäti. Cez jednu tetu, koľajnice a už som bola v babičkinej záhrade, lúčila som sa s Rajom. Bolo toľko rosy, že rifle som potom mala až po stehná mokré, ale musela som zobrať mačku.
Cez deň som mala konkrétnu vyhliadnutú z piatich mačiatok, ale v tej tme nebolo vidno, ktoré je ktoré. Darmo som ich vyťahovala, nesvietil mesiac, tak som nevedela rozoznať ani biele od čiernych, nieto ešte moje vyhliadnuté, čo malo ryšavú škvrnu na čele. Tak som ich vrátila do prasačieho chlieva a len tak po pamäti rukou šmátrala po ich telíčkach, že ktoré asi má na čele ryšavú škvrnu. Tak som jedno vybrala a pritlačené na hrudi niesla v tme späť. Ponáhľala som sa na autobus domov, išla som preto v mokrých rifliach od rosy akokeby som zmokla.
Ako už svietila lampa na schodoch v tme, vytiahla som mačiatko, ktoré som si vybrala a malo ryšavú škvrnu na čele a to malo len jedno!
Zabilo mi ju u otca po rokoch.
Ten bratranec bol vojak, plukovník delostrelectva, a raz boli v našom meste chytať nejakého zbeha z vojny a mal so sebou želiezka. Odišiel a mne ich nechal na obzretie. A ja som si do nich zamkla ruky a nevedeli sme ich otvoriť pokým neprišiel z mesta. Sedela som pred televízorom so želiezkami na rukách.
Všetky moje najkrajšie spomienky sa viažu len k rodine. Ako som s jeho sestrou 3x bola v kine za jeden deň a jeho druhá sestra mi nosila hlavu pod pazuchou. Tie krásne spomienky by som raz chcela spísať, čo všetko úžasné sme zažili a koľko sme sa nasmiali. Len ženy v našej rodine sa vedeli tak smiať. A robiť bláznivé veci. Ich mama na päťdesiatku skákala na dlhom švihadle, ktoré sme jej točili aby skočila 50x.
Najvtipnejšie bolo, že sa hanbila ako slušná kocka, že ju uvidia susedia, že skáče na dvore na švihadle a preto šla skontrolovať, či sú zamknuté dvere na ulicu.
Moja teta, kedysi na dedine zatvárala vždy bránu na kľúč, aby sa k nám nedostali žiadne susedky. To som ešte bola dieťa a už ma takto učili, že susedky môžu byť asi niečím nebezpečné, keď je také dôležité, aby sa k nám nedostali.
Prečo sú nebezpečné susedky
.


Celá debata | RSS tejto debaty