malinova

V krajine Raz bolo sa narodila víla Prítomnosť. Už od mala cítila v prítomnosti minulosť a hoci bola celkom malinká, mala v sebe smútok minulých víl. Keď vyrástla, zamilovala sa do škriatka, ktorému dali meno Budúcnosť. 

– Nemôžeš sa volať Prítomnosť, keď stále si spomínaš na víly v minulosti, – tvrdil jej škriatok o jej nesprávnom mene. – Až keď zabudneš na minulosť, až potom sa budeš môcť volať Prítomnosť! –

Prešli dlhé roky a víla Prítomnosť si stále spomínala na víly z minulosti. Aj na škriatka, ktorému sa jej meno nepáčilo. 

– Viem, chceš budúcnosť so škriatkom Budúcnosť, – povedala jej víla z minulosti. – Ale pokiaľ on bude tvoja prítomnosť, nikdy sa nestane tvojou budúcnosťou a vždy bude len tvojou prítomnosťou. –

– Chceš sa oslobodiť a zažiť budúcnosť? –

Víla samozrejme chcela.

– Si schopná zabudnúť na prítomnosť, aby si sa zobudila v budúcnosti? – šepkala jej ako vždy víla z minulosti. 

– A to si ho už nebudem pamätať? Čo keď ho potom nespoznám? – stiahlo sa hrdlo Prítomnosti.

– Nie, nechcem naň zabudnúť. Chcem si ho pamätať zajtra aj dnes. –

Prešlo dvesto rokov a víla Prítomnosť si ho pamätala každý deň a každý deň bola smutná.

Do sna sa jej znovu zjavila víla z minulosti a opäť jej ponúkala vyslobodenie.

– Keď naň zabudneš v prítomnosti, zobudí ťa v budúcnosti!

– A to si ho už nebudem pamätať? Čo keď ho potom nespoznám? – stiahlo sa hrdlo Prítomnosti.

– Nie, nechcem naň zabudnúť. Chcem si ho pamätať zajtra aj dnes. –

Prešlo dvesto krát dvesto rokov a víla Prítomnosť si ho pamätala každý deň a každý deň bola smutná.

Už ani víla z minulosti sa jej nezjavila, zabudla aj na tú, ale Škriatka si pamätala.

– Chcem zabudnúť na prítomnosť a zobudiť sa v budúcnosti! –

– Naozaj to chceš aj keď naňho zabudneš? – zjavila sa potešená víla z minulosti.

– Tu si ľahni a o chvíľu naň zabudneš. –

Prišlo ráno a víla Prítomnosť sa zobudila v budúcnosti. Bolo v nej krásne, lebo na škriatka si už nespomenula.

.