Vtipné je, že muži si myslia, že keď žena nechce len sex a len vzťah o sexe, tak nemá rada sex ako iné.

Teda, bolo by to vtipné, keby to nebolo smutné nakoľko muži nerozumejú zákonitostiam ženského sexu, že sex bez citov ten sex robí nudným.

 Vôbec to nie je o výkone a technike, keď to nie je len opica Bonobo ale cítiaca žena. A keď vás raz nemiluje, tak ten sex nebude taký aký by bol, keby vás milovala. A to je ten rozdiel, ktorý nedokážu muži pochopiť. Myslia si, že ženy to vedia oddeliť a dostanú z nich taký sex, aký len ženy vedia, že z nich nedostanú keď v tom nie sú city a láska. Môže byť vzrušená, môže fungovať, môže si to užívať, ale nie je to ako keď miluje! A ako ho má milovať, keď on ju nemiluje? Akože jednostranne, že je slepá?

No žiadna nie je slepá, keď je to žena. Povie si len to, že jej stačí menej – aspoň moc, že ho zdanlivo vlastnila asi ako truhlicu, ktorú neotvorila.

Čiže hrá divadlo, že ju mal, že ju videl, že ju spoznal. Pritom nemá predstavu, aká by bola, keby ju miloval. Preto majú muži väčšinou dostupný len povrchný sex, len zdanie že prišiel Mikuláš a dostal balíček. Ju v malom rozmere do balíčka ako ochutnávku – takéto divadlo ti zahrám aj vo veľkom.

Muži nemajú predstavu nakoľko si ženy také balíčky nevážia, lebo všade predsa máte návody na len technické ovládanie mužov – Povedz mu, že bol úžasný, povedz mu, že sa ti to páčilo, urob technicky toto a tamto, takže dostane obsluhu ako motorka. 

Rozdiel asi ako medzi tlačiarom a maliarom. Rozdiel ako medzi gýčom a niečim naozaj krásnym. Rozdiel ako medzi dychovkou a koncertom.

Muži u žien využívajú fastfood. Zákon, že bez lásky to žena nedokáže ako s láskou, platí neúprosne!

Nikdy nezahráte to, čo sa dá len keď je to naozaj a keby si povedala – Použijem super techniku, tak o pár dní, týždňov bude prekvapený, že technika zlyháva keď necíti lásku a tiež prejde na lacný fastfood.

No mužom to stačí! Chcú len hotdog.

Myslíte si, že musíte byť odborník na sex, aby ste vedeli, že aj sex je ako poézia a dopadne vo väčšine prípadov len ako lacný gýč?

Básnici to vedia, že za niečo stojí len nefalšovaná báseň a ako náhle použiješ len techniku – more, hviezdy, mliečna dráha, tak si sa len hral, že píšeš báseň.

Raz mi môj muž povedal, ani neviem ako sme k tomu v hádke došli: Ak sa môj nový partner urobí 5x za sebou, tak naňho prepíšem tento dom!

A nemohla som mu povedať, že urobil sa 6x, čoho som bola svedkom a teda rovno naňho môže prepísať dom. Už by si ho nemal, keby si to vedel!

A pre mužov by to bola výhra, lebo takéto pomýlené sú mužské sny, že milovanie je dobré o čo viackrát sa urobí a o čo ho má väčší!

My ženy vieme, že je to úplne nepodstatné a keby rozumel citom, rovno si môže pripísať vo svojich očiach 5 centimetrov a koľkokrát sa urobí je rozdiel ako 5x hotdog. Na čo im to je, to teda nevieme, len keby on bol malý a ona obrovská, že na ňu penisom nedočiahne.

Žena sa neotvára technikou, žiadnymi bozkami a vzrušujúcimi scénami. Nič také ako ucho, zápästie na ženy neplatí! U žien to nie sú body na tele ale na citoch. Preto je to celkom iný svet, ktorý sa otvára len citom. Presne ako pri poézii, že musí to byť citovo hoci aj jednoduché, ale pravdivé. Ak si ju predstavuje ako motorku, čo má páky, aj ju obslúži len ako motorku.

Čo ženy nudí aj keď orgazmus majú, lebo zas automat na mince stále funguje.

Druhá vec je, že ženy si neuvedomujú ako ich to poškodzuje, keď často hrajú divadlo a robia niečo, čo tak necítia.

Nie preto, že by to bolo falošné k mužom. Kto hodí 5 centov – len techniku, si ani nezaslúži viac, ale poškodzuje to ich schopnosť načúvať svojim citom aby boli autentické a rozumeli si.

To je akokeby vám zakaždým zlyhávala navigácia a následkom toho v nich časom vzniká k sexu nuda.

V manželstve to často funguje, lebo spája ich aj niečo iné. Priateľstvo, porozumenie, spoločnosť, výlety…

A keď jej poskytuje city aké potrebuje, tak im to funguje.

Viete, prečo bol môj muž najlepší milenec?

Lebo ako manžel sa už nebál hovoriť o citoch! Mám doma 300 jeho listov z vojny, kde ešte aj po obálkach písal ľúbim ťa, mojej najmilovanejšej… a obálky aj vnútro bolo plné jeho kresieb ako bude vyzerať náš syn a ako vyzerám ja.

Ja som ho len sobášom odkliala, že môže hovoriť čo cíti a preto to bol iný sex v ktorom sa môžem otvoriť a nie som len motorka bez paliva, ktorá potom môže fungovať len ako odrážadlo.

No bavíme sa o spoločnosti mladých, kde láska je ojedinelý zjav oproti tomu koľko v nej máte sexu.

Toto ich zničí skôr, než sa nejako autenticky nájdu vo svojich citoch. Zrádzajú sa, keď odhadujú mužov ako muži a idú do predstavenia, že technicky je dobre vybavená – vie čo má robiť, vie čo má hovoriť.

Ale zas to poviem na inom príklade: Nielen pri dychovke, nielen pri gýčoch, nielen pri telke, ale aj v sexe a citoch potom upadá úroveň celkom rovnako na úroveň dychovky.

Ale keď dychovka vás nudí, nemusíte ju počúvať a nepoškodí vás to. Ale dychovka v sexe ženy fatálne poškodzuje na úroveň toho, čo vidíte v spoločnosti ako vraj slobodu.

===

Voľakedy dávno, keď ma ešte zaujímal tarot, aby som si v ňom vyveštila partnera a lásku, som dala otázku na výklad – Čo je ten obraz ku ktorému mám dospieť, k čomu ma to má zmeniť?

A samozrejme, že som tým myslela – Ešte čo sa mám naučiť, akou sa stať, aby už do môjho života prišla láska a ten partner akého chcem?

A výklad bol neúprosný: – Máš sa naučiť žiť sama a konečný obraz je žena, čo je sama a je šťastná!

Bola som z toho zúfalá, že o akom debilnom ezo je tento svet, že všetko moje duchovné úsilie má viesť k tomu, aby som vždy bola sama a výsledkom má byť nejaký pustovník?

Možno iní stoja o také ezo, že sa cítia ako ezopustovníci a osvietenci, čo niekde v Tibete rozhadzujú prach so slovami – Celý svet mi je zlatom!

Ale ja som žena a nezaujíma ma žiadne ezo. Teda zaujíma len ako pochopenie ako sa dopracovať vnútorne k láske a partnerstvu aké chcem? Ezo bol teda len prostriedok a nie cieľ! Ezo v službách lásky a partnerstva!

Ja nepotrebujem postúpiť do piatej dimenzie ale zariadiť sa v tejto!

Když se žena naučí být sama, její pohled na muže se navždy změní

A je to tu. A naozaj ma to stálo roky vnútornej práce na sebe, že som taká aká som sa mala stať: Naučila som sa žiť sama a milujem samotu.

Mnohí si myslia, že je to ako ako kyslom hrozne, že keď niečo nemôžeš mať, zhadzuješ to, lebo nemajú predstavu, že som už dávno bola aj tam, kde som sa zatvorila, naučila milovať samotu a už sa mohla otvoriť a bolo aj komu. Že mne je tá samota milšia ako všetci tí muži. Že už ju nechcem vymeniť za žiadneho z nich a nie je to zahorknutie ale objavenie toho, čo som si myslela a ľudia si myslia, že je to biedou samoty.

Vždy vidíme pustovníkov ako nešťastných alebo chudákov, čo sa akokeby práskali bičom po svojom chrbte. Aj ja som si myslela, keď moja mama žila sama, že chudera musí tým trpieť. Že musí ľutovať, že odmietla muža ktorého si mohla zobrať a chcel ju aj keď to nikto nevedel a nechápali, že ona sa tak rozhodla. Že tá samota nebol ortieľ z biedy, že nemala si koho zobrať. Ona si cieľavedome a zdôvodnila mi to, vybrala samotu.

To len my nevieme, čo v nej ľudia našli, keď vy ste to nenašli, lebo ste v samote neboli!

Prišiel mi na um obraz na pochopenie. Partnerstvo je ako zariadenie izby. Okrem nábytku v nej máte knihy, množstvo vecí, plné police, kopy vecí, ktoré nemáte kam dať. Všetko je zaplnené a útulné a je v tom chaos. Často útulný chaos a ľuďom sa to páči.

A takto vyzerá partner alebo láska vo vašom živote – x vecí a chaos.

A na samote to vyzerá tak, že z dlhej chvíle začnete odstraňovať tie veci ako svoje tiene, čo všetko vám vadilo, čo nemáte, prečo to nemáte, prečo vás to bolelo a tie veci začínajú miznúť: zmiznú rôzne kopy vecí, zmiznú sviečky, sošky, fotky, blbosti, knihy, zbytočné oblečenie, koše, albumy, neskôr celé kusy nábytku a vaša izba, vaše vnútro zrazu vyzerá ako nádherná japonská izba v ktorej je nádherná drevená podlaha, ktorú ste predtým ako zapratanú nevideli. Steny sú zrazu celé presvetlené, čo predtým zakrýval nábytok. Zrazu vám tam stačí nejaký vyvýšený madrac a v tom prazdnom priestore sa úžasne rozmýšľa a oddychuje. Nemáte v nej nič rušivé ako vlastné tiene v sebe ešte nepochopených vecí. Toto ste vy autentický. Zrazu chápete ako sa tam všetky tie zbytočné veci včetne nábytku dostali a prečo už môžu zmiznúť a ste na nich nezávislý. Samota je nádherná izba jednoduchej krásnej podlahy ako z dreva a presklených okien až po zem cez ktoré vidíte vlastnú záhradu ako minulosť v ktorej sa môžete prejsť bez hnevu, že čo sa mi to stalo! Zrazu vidíte prečo sa vám to stalo a každá skúsenosť, ktorá bola bolestná je pochopením ako len ruža s tŕňmi. Mala tie vaše lupene ale bolela, lebo ste ju zvierali aj s tŕňmi v dlani.

A zrazu by vám niekto povedal: Znovu sa otvor, bola si tak dobrá, že prinesieme ti nábytok a kreslá a koberec a darujem ti knižnicu, obrazy, vázy, koše… mali by ste z toho radosť?

Asi by ste povedali: Ale veď ja nič z toho nepotrebujem. Preboha, chceš mi zakryť tú krásnu podlahu kobercom? Aby ju už nebolo vidno?

A moje okná chceš zatarasiť nábytkom? Ja už neuvidím do záhrady? Ja už tu nebudem mať ten priestor? Ja nič z toho nechcem! Mne to dalo roky práce zbaviť sa presne všetkých týchto vecí!

A tak to všetko odmietnete!

A reakcie ľudí:

To hovoríš len preto, lebo iným závidíš koberce, pohovky, nábytkové steny, ten útulný neporiadok! Ten, čo dýcha láskou.

To hovoríš len preto, že ty musíš žiť a žiješ v pivnici, v zatvorenej miestnosti, kde nič nie je!

Alebo iný: Nič ti nie je dobré! Čakáš na luxusný koberec a police kníh až do stropu!

Pre množstvo ľudí je samota niečo hrozné. V piatok, keď ma kolegyňa viezla autom, povedala mi, že ponáhľa sa domov, aby jej manžel nebol doma sám lebo neznáša samotu a rozprávala mi zážitky ako nemôže byť sám a ako neznáša samotu.

Počúvala som to s údivom ako o mne úplne opačnom protipóle. Asi ako keby vám niekto povedal: Rýchlo poď domov, aby si vyhádzala všetko zlato cez okno, desia ma diamanty na stole!

Čo pre vás je zlatom nutným ako kyslík je pre iných existenčnou hrôzou. Vy máte radi melón a šťavnatú dužinu a veveričky keď uvidia melón, nechajú vám na stole rozrytú dužinu, lebo vyhrabali si z nej semienka a sladká dužina je pre ne odpad.

Pritom mňa to stálo roky aby som mohla byť sama.

Raz, keď nás v dome bolo ešte šesť aj s mamou, raz, len raz som zažila, že celé poobedie som mala byť v dome sama. Po ceste domov som povedala kamarátke, aby ju ani nenapadlo prísť ma teraz navštíviť, lebo mám poobedie samoty. Čo som roky nezažila.

Doma som ľahla na zem, roztiahla ruky a nohy a počúvala hudbu. Dnes by mi ešte aj hudba vadila ako rušivý element.

A bola som doma sama len dve hodiny, lebo môj muž nečakane prišiel s tým, že si zobral voľno aby som nebola doma sama!

Roky, roky som čakala na ďalšiu príležitosť na samotu a to sme sa už medzitým presťahovali do mesta aj rozviedli.

Raz, len raz mi to vyšlo tak, že mala som prísť o hodinu skôr domov ako deti zo školy. Tešila som sa aj na tú hodinu a keď som dorazila domov, zistila som, že nemám kľúče do bytu! Tú hodinu som presedela na schodoch pred bytom.

Najmilší muž pre mňa za celé roky bol pustovník, muž čo žije sám a vo svojej samote. Keby chcel lásku, tak si vyberie inú ženu na dovolenky. Ale vybral si mňa lebo dobre vedel, že ja nemám záujem o vzťah. Povedal mi – Najradšej sa rozprávam s tebou, lebo nič odo mňa nechceš, nemáš žiadne požiadavky, nič mi nevnucuješ, môžem hovoriť o čomkoľvek.

Všetko z partnerstva odpadlo. Žiadny sex, žiadne túžby, žiadne tiene, žiadne očakávania. Len ako náhodný okoloidúci keď zoberiete stopára a neriešite si na ňom vnútro. Spávala som pri ňom na manželskej posteli a nikdy nevyzeral, že by tým trpel. Žiadny pokus, nič, ten muž ma nepotreboval. Lebo viem, že aj on má doma krásnu drevenú podlahu a presklené okná svojej samoty do svojej záhrady. Dokonca v realite má postel zavesenú, tak na jeho drevenej podlahe nestojí ani posteľ! A v realite má presklenú stenu ešte aj medzi kúpelňou a spálňou.

Vždy si všade mysleli, že sme manželia keď berieme manželskú posteľ. Ale my sme boli dvaja ľudia, čo už nepotrebujú nikoho, len spoločnosť ktorá toto bude rešpektovať.

Viete, aký mám sen?

Vyhádzať aj zo skutočnej izby všetky veci. Nechcem aby pribudli ale odbudli.

A viete ako by som nechcela žiť?

Prečítajte si kontroverzu. To mi vždy pripomenie môjho Orlanda keď ma našiel samu škrabať zemiaky: – A čo si ma nezavolala, škrabali by sme ich spolu! Kedy už dočítaš tú knihu? – A vedela som, že chce svoj pravidelný sex v sprche.

Ale ten ma naozaj chcel a bez akejkoľvek hmly lebo ešte nestihol byť ženatý!

Ja fungujem na svätojánske mušky, určite nie na pribináčik v jamkách.

Mentálne som stále v pionierskom tábore, kde mám byť. Je to jednoducho pravdivý obraz – odstavená motorka ktorá nemá palivo.

A navigácia funguje – bola by to len kolobežka.

.