Ekonómka Švihlíková (neservilná dezolátka): „Predstava, že sa všetko vráti do stavu za Bidenovej administratívy, je podľa mňa veľmi nebezpečná ilúzia.“

Ale v túto ilúziu veria naši progresívni novinári a príživníci na servilnej politike, že stačí počkať a výmenou Trumpa za iného sluhu sa vráti ich zlatý servilný čas!

Samozrejme, my dezoláti by sme sa toho báli a nie preto, že chceme byť okupovaní Ruskom, ale preto, že EÚ a teraz už bez USA sa mení na taký skrachovaný subjekt ako bol socializmus!

Viete, ako ste hovorili, že skrachoval voľným pádom a bol by skrachoval, lebo všetko pod riťou si prejedli.

No tak, ak sme si vtedy prejedli, hoci ešte stále nás západ nevydrancoval k nesebestačnosti, tak EÚ sa pod svojou riťou prežiera ešte viac!

Ani v socializme nebola tak debilná ekonomika ako je dnes v EÚ so sankciami a samovraždami v ekonomike.

A do toho si zlodeji z EÚ ešte vymysleli zbrojenie 5% a emisné povolenky, len odpustky ktoré ako už iné položky tiež presunú na zbrojenie!

A nie kvôli ideálom, že zruinujeme sa tu na krásnu statočnú smrť za Ukrajinu, ale že na tomto sa dá výborne nakradnúť a potom Čau, tvá Máňo, my máme letenky a vily a pláže po celom svete. Za odmenu, že si to tu ešte korporácie mohli pred vojnou vytunelovať a potom so zajacmi tiahnuť na suroviny na Donbase a v Rusku!

To len môj syn verí, pretože je taký naivný dobrák, že politika sa riadi záchranou cudzieho územia samovraždou a zadarmo len tak pre ideál!

Ale zadarmo by nešiel zachraňovať susedom záhradu, to len politici a novinári sú takí nesebeckí!

Politika je vraj špinavá ale ich politici v progresívnej koalícii spolu s novinármi sú čistí!

Stačí ich strašiť, že dezoláti na čele s Ficom chcú okupáciu Ruskom!

A toto si rozprávajú a toto im novinári píšu ako pionieri pri ohni v pionierskom tábore si rozprávali, že niektoré matky dávajú deťom do nosa ucholákov, ktoré im potom vlezú do mozgu!

Urobila som len výber, čo k tomu hovorí Švihlíková ako docentka a ekonómka, hoci si naši novinári myslia, že rozumejú ekonomike lepšie než ekonómovia, lebo nejakého servilného pajáca ala Sabaka im našli, ako vždy našli predajných a servilných aj v socializme!

Našim novinárom nahrádza inteligenciu ich oslnivá morálka!

Presne ako v sekte! No táto sekta je len pluk servilných! Zvlášť v nich obľubujem servilných mužov, lebo ženy sa tu nehrajú na silu a ochranu ako tieto biedne mužské handry na ktoré stačí zakričať politické Kuš! a zalezú – ako zaliezli aj v socializme a vyskakujú len na dezolátov! (v socializme na neprispôsobivých)

Švihlíková pre HS: Európska únia sa postavila na stranu vojny a nesie za to plnú zodpovednosť

„Takže zhruba 50 rokov procesu, aby si najväčšie koncerny mohli z planéty spraviť svoju malú dedinu a vyzobávať zrniečka. Hľadí sa pritom aj na „bežných“ ľudí?

Nehľadí sa vôbec. A to je potrebné povedať úplne otvorene. V skutočnosti vidíme presný opak toho, o čom sa stále rozpráva.

Neustále počúvame, že firmy si majú konkurovať, že konkurencia je základom efektívnej ekonomiky. Lenže v realite globalizácie sa tie veľké firmy nespájajú do konkurenčného boja, ale naopak, spájajú sa do ešte väčších celkov. Vidíme obrovskú koncentráciu, najmä vo finančnom sektore, ale aj v ďalších odvetviach.

Tieto korporácie sú čoraz väčšie, silnejšie a v mnohých prípadoch si medzi sebou ani reálne nekonkurujú. Naopak, často veľmi úzko spolupracujú. A to je realita, ktorú by sme si mali priznať.

Viaceré ďalšie západné krajiny sa vydávajú cestou obchodovania len s takzvanými „spriatelenými“ štátmi, teda s tými, ktoré majú rovnaké hodnoty. Lenže globalizácia nie je o hodnotách. Globalizácia je o efektivite. O tvrdej, kapitalistickej efektivite. A s týmto ideologickým prístupom je v zásadnom rozpore.

Úvahy o strategickej autonómii a masívne uvaľovanie sankcií sú s globalizáciou jednoducho nezlučiteľné. To je potrebné povedať bez obalu.

Európska únia robí obrovské množstvo chýb. A to hovorím ešte veľmi mierne. Jeden z hlavných problémov posledných rokov je, že si prakticky všade vytvára nepriateľov. A robí to systematicky.

Neustále počúvame, že Čína je problém, že s ňou nemáme obchodovať. Rusko je pod sankciami, balíček za balíčkom. A teraz sa ešte plánuje uvaliť uhlíkové clo na krajiny globálneho Juhu. Tak sa pýtam – kde potom máte partnerov, kde máte spojencov?

Vedenie Európskej únie, na čele s Ursulou von der Leyen, vsadilo všetko na transatlantické partnerstvo. Úplne však nerátalo s tým, že by v Spojených štátoch mohlo dôjsť k vnútornej zmene. Počítali s pokračovaním Bidenovej administratívy, prípadne s Harrisovou. Lenže k zmene došlo. A Európska únia na to nebola pripravená.

Podľa mňa sa z toho dodnes nespamätali. Nechápu, že Donald Trump a jeho tím, vrátane J. D. Vancea, sú prejavom hlbokej vnútornej krízy Spojených štátov. A nevedia, ako s tým pracovať.

Európska únia si sama zničila vyjednávaciu pozíciu. Keby mala normálne vzťahy s Čínou, Ruskom, s krajinami východnej a juhovýchodnej Ázie či globálneho Juhu, mala by úplne inú silu. Namiesto toho sa sústredila na sankcie, uhlíkové clá a neustále moralizovanie.

Keď už Európska únia uzatvára nejaké dohody, často to robí tak nešťastne, že sa ešte viac rozhádajú medzi sebou. Stačí sa pozrieť na dohodu Mercosur, ktorá vážne ohrozuje potravinovú sebestačnosť Európskej únie. To je neuveriteľný amatérizmus. A zároveň veľmi nebezpečný krok.

Akú silu, aký výtlak má dnes Európska únia ako blok? Má ešte vôbec nejaký? Často počúvame, že sme si sami zdevastovali priemysel ekologickými normami, odstrihnutím sa od lacných zdrojov. Čo dnes v Európe vlastne ešte funguje? Máme svetu čo ponúknuť? Máme nejaké karty v rukách?

Európska únia je stále veľmi bohatý región. To treba povedať hneď na začiatku. V tom globálnom porovnaní určite áno. Problém je však v tom, že toto bohatstvo je do veľkej miery nahromadené zásluhou predchádzajúcich generácií. Dnes ešte žijeme z minulej slávy.

Bohatstvo je nahromadené tak, že ešte nejaký čas sa z neho dá žiť. Ale o tom, že relatívny význam Európskej únie klesá, nemôže byť pochýb. Máme na to veľmi jasné čísla a dáta.

Európska únia namiesto strategickej prípravy zavádza emisné povolenky, uhlíkové clá a administratívne regulácie. Vo vnútri samotnej ekonomiky však k zásadným zmenám nedošlo. Chýba strategické plánovanie. A to je obrovský problém.

Európa mala silný klasický priemysel, napríklad spaľovacie motory. A práve tento priemysel si dnes sama obmedzuje alebo ničí. A tým jej nezostalo nič, v čom by mala jasnú a dlhodobú dominanciu.

K tomu sa pridáva zahraničná politika, ktorá je extrémne ideologická. Európska únia si týmto prístupom vytvára nepriateľov po celom svete. Neustále poučovanie o hodnotách, sankcie a moralizovanie. O to dnes nikto nestojí.

Krajiny globálneho Juhu sa dnes cítia oveľa suverénnejšie než pred dvadsiatimi či tridsiatimi rokmi. Nemajú záujem, aby ich niekto z Európy poučoval, ako majú viesť svoju politiku alebo s kým majú obchodovať. To už dávno nie je devätnáste storočie.

Európa teda stále žije z minulého nahromadeného bohatstva. Ale takto to nemôže fungovať donekonečna. Ten relatívny pokles je jasný.

V európskych politických kruhoch už bolo počuť aj to, že treba tých pár rokov Trumpa vydržať, a keď sa v Spojených štátoch opäť dostanú k moci demokrati, všetko sa vráti do starých koľají. Je podľa vás niečo také vôbec reálne?

Ja si myslím, že oni vôbec nechápu, čo sa dnes deje. Majú predstavu, že sa dá otočiť čas späť, že sa jednoducho vrátime do bodu, kde sme boli predtým. Lenže takto svet nefunguje.

Spojené štáty sú ekonomikou, ktorá už nedokáže hegemonicky určovať celý svet a robiť zo seba svetového policajta tak, ako sa o to snažila Bidenova administratíva. Tá predstava bola, že vnútorné problémy sa dajú vyvážať navonok – prostredníctvom farebných revolúcií, zmien režimov, vojenských intervencií. Tento model však narazil na svoje limity.

Trumpova administratíva oproti tomu hovorí, že sa musia finančne stabilizovať. A ak už niekde dôjde ku konfliktu, chcú na ňom predovšetkým zarobiť. Nechcú už masívne intervenovať ani robiť zmeny režimov, pretože na to politicky ani finančne nemajú. Je v tom cynizmus, ale aj určitý realizmus.

Toto je vnútorný konflikt americkej spoločnosti. A predstava, že sa všetko vráti do stavu za Bidenovej administratívy, je podľa mňa veľmi nebezpečná ilúzia.

Zároveň je potrebné opustiť politiku neustáleho poučovania a moralizovania, kde sa tvárime, že všetko vieme najlepšie. Keď príde zástupca desaťmiliónovej krajiny a začne veľmociam vysvetľovať, aké sankcie majú uvaľovať a ako majú viesť svoju politiku, pôsobí to smiešne a kontraproduktívne.

Takto sa zahraničná politika nerobí. A čím skôr si to uvedomíme, tým lepšie pre nás.

Pomaly sa končí rok 2025. Aký jeden pozitívny a jeden negatívny moment by ste vybrali?

Z tých negatívnych momentov by som jednoznačne pomenovala pokračujúcu degradáciu Európskej únie. A poviem to úplne otvorene – Európska únia sa dnes pod tlakom bývalej americkej administratívy jasne postavila na stranu vojny. To je pre mňa asi tá najhoršia správa.

Vidíme to na postojoch predstaviteľov jednotlivých krajín, ako sú Merz, Macron či Starmer, ale aj na samotnom vedení Európskej únie, najmä na tých dvoch čarodejniciach – Ursule von der Leyenovej a Kaji Kallasovej. Ide o jednoznačnú podporu vojny a jej pokračovania, pretože kým vojna trvá, majú pocit, že sú pri moci.

Pokračovanie tejto vojnovej hystérie je podľa mňa úplne nevídané. Stačí si spomenúť na výroky Marka Rutteho o tom, že sa máme pripraviť trpieť ako naši starí rodičia. A čo je najhoršie, prakticky sa proti tomu nikto nevyhradzuje. To len ukazuje, v akom hlbokom úpadku sa Európska únia nachádza.

Je to extrémne nebezpečný vývoj. Pre bežných ľudí je existenčne ohrozujúci. Myslím si, že J. D. Vance to na Mníchovskej bezpečnostnej konferencii pomenoval veľmi presne. Nemusím s ním súhlasiť v ekonomických otázkach, ale v tomto mal pravdu.

Ako pozitívum by som naopak videla snahu tomuto vývoju vzdorovať. A to najmä zo strany krajín globálneho Juhu, zoskupenia BRICS, ale aj rôznych alternatívnych finančných a ekonomických modelov, ktoré sa dnes formujú.

Vidíme aj odpor priamo v jednotlivých krajinách. Vidíme mierové hnutia, protesty proti vojne, snahu fungovať iným spôsobom. Sú to zatiaľ malé, krehké zárodky, ale existujú. A to je dôležité.

Samozrejme, Západ sa bude snažiť tieto procesy rozbiť, rozdeliť a postaviť krajiny proti sebe. Princíp „rozdeľuj a panuj“ tu funguje veľmi dlho. Napriek tomu v tom vidím nádej.

Možno dokonca aj v americkej administratíve, ktorá ma síce nijako zvlášť nenapĺňa nadšením, ale aspoň tam nevidím tlak na ďalšiu eskaláciu smerom k nejakej tretej svetovej vojne. A to je v dnešnej situácii naozaj podstatné.

Skôr než katastrofu by som si priala aspoň malú nádej. A koniec koncov, vianočné obdobie je o nádeji. A je aj na nás, ako s ňou naložíme.

Nádej existuje a to je pozitívne. Teraz je však na nás, na občanoch, aby sme jasne povedali – vojnu nechceme. Nenecháme sa obalamutiť rečami o planéte a veľkých ideáloch, pretože v skutočnosti ide o záujmy úzkych skupín, ktoré na tom chcú zarobiť, a pritom nás všetkých existenčne ohrozujú.

.