malinova

Je to dlhe a to vas moze od citania tohto prekladu Dawkinsa odradit. No Dawkins tvrdi nieco take, za co by dnes bol hnednuci a trapnucky fasista tiez. A keby nedajboze bol na Sulikovom mieste, tak by to bolo chapane ako „poburovanie ludi proti islamu“ a „jeho neuprimny populizmus“, pretoze „nerozumie islamu“, „nema ho nastudovany“ a „je len taky jednoduchy“ oproti napriklad Havranovi, „na ktoreho kontextualne nema“. Mal by, keby vedel, ze pod nabozenskou slobodou ma spravne „vysoko moralne respektovat“ hocčo, vcetne islamskeho salatu /jeho vyjadrenie, nie moje/, ktore deti uci „opakovať každú vetu svätej knihy ako dementné papagáje“.

Ohanat sa Dawkinsom, sa hodilo dnesnym slnieckarom, len pokial slo o krestanstvo a cirkev. Su uz dnes vo vacsom kontextualnom rozhlade, nez Dawkins? Je na nich prilis jednoduchy alebo prilis zlozity? On im nestaci intelektualne alebo naopak? Tak si to pripomenme znova:

„A sú i také /knihy/, ktoré obehnú svetom a zapíšu sa nadlho (alebo navždy) do pamäte ľudí. Takou je Dawkinsova kniha ´The God Delusion´(Klamlivá predstava Boha).   Dawkins je jedným z najznámejších evolučných biológov našej doby. Je profesorom na Oxfordskej univerzite a napísal niekoľko populárno-vedeckých kníh. Dawkins je autorom teórie sebeckého génu, ktorú opísal v knihe s rovnakým názvom (1976).“ /Olga Pietruchova/ https://pietruchova.blog.sme.sk/c/181415/Ateisticky-pondelok-Richard-Dawkins-The-God-Delusion.html

Dawkins: The God Delusion:

Existuje aj ďalší záhadný príklad privilegovania náboženstva. 21. februára 2006 rozhodol Najvyšší súd Spojených štátov,  že pre jednu cirkev v Novom Mexiku nemá platiť zákon, platný pre všetkých ostatných občanov vo všetkých štátoch únie, a to zákon o zákaze používania halucinogénnych drog.[8] Pobožní členovia sekty Centro Espirita Beneficiente Uniao do Vegetal veria, že svojmu Bohu porozumejú len vtedy, keď pijú čaj hoaska, ktorý obsahuje ilegálnu drogu dimetyltryptamín. Treba si všimnúť, že stačí ich viera, že droga zvyšuje ich chápanie Boha. Nežiadajú sa od nich nijaké dôkazy. Na druhej strane je množstvo dôkazov, že pri nevoľnosti a iných zdravotných ťažkostiach v priebehu chemoterapie rakoviny uľahčuje ťažkosti kanabis. No v roku 2005 rozhodol Najvyšší súd, že aj pacienti, ktorí berú kanabis z medicínskych dôvodov, podliehajú trestnému stíhaniu (aj v tých pár štátoch, kde je takéto špeciálne používanie povolené). Tromfom je, ako vždy, náboženstvo. Predstavme si členov umeleckej posudkovej komisie, vyhlasujúcej pred súdom, že si „myslia“, že potrebujú halucinogénnu drogu, aby sa zvýšilo ich chápanie impresionistických či surrealistických obrazov.  Ak však má rovnocennú požiadavku nejaká cirkev, stojí za ňou najvyšší súd štátu. Taká veľká je sila náboženstva ako talizmanu.

Pred sedemnástimi rokmi som bol jedným z 36 spisovateľov a umelcov, ktorých poveril časopis New Statesman napísať esej na podporu uznávaného autora Salmana Rushdieho[9], ktorý bol za svoj románu odsúdený na trest smrti. Rozhorčený „sympatiou“ kresťanských predstaviteľov a dokonca aj niektorých tvorcov sekulárnej mienky pre moslimov kvôli ich „urážke“ a „ublíženiu“ som vykreslil nasledujúcu paralelu:

„Keby zástancovi apartheidu mali dôvtip, tvrdili by  – pokiaľ viem, pravdivo – že povoliť miešanie rás sa protiví ich náboženstvu. Značná časť opozície by sa a rešpektom vzdialila. Nemá zmysel namietať, že je to nefér prirovnanie, lebo apartheid nemá racionálne zdôvodnenie.  Celý dôvtip náboženskej viery, jej sila a sláva, spočíva v tom, že nie je závislá od racionálneho zdôvodnenia. Od nás ostatných sa očakáva, že budeme brániť svoje predsudky. Požiadaj však niekoho nábožného, aby odôvodnil svoju vieru – a dotkneš sa jeho „náboženskej slobody“.

Nečakal som, že niečo dosť podobné sa stane v 21. storočí. 10. apríla 2006 hlásia Los Angeles Times, že početné kresťanské skupiny na pôde amerických univerzít podali žaloby na svoje univerzity, že tieto posilnili antidiskriminačné pravidlá vrátane zákazu obťažovania a prenasledovania homosexuálov. Typickým je prípad dvanásťročného Jamesa Nixona, ktorý v roku 2004 vyhral pred súdom právo nosiť do školy tričko s nápisom „Homosexualita je hriech, islam je lož a potrat je vražda. Niektoré veci sú len čierne alebo biele.“[10] Škola od neho chcela, aby to tričko nenosil, preto rodičia školu zažalovali. Mohol to byť pochopiteľný prípad, keby sa boli odvolali na záruku slobody prejavu v Prvom dodatku k americkej ústave.    Neurobili to, ani nemohli, pretože sloboda prejavu nezahrnuje „prejavy nenávisti“. No nenávisť potrebuje len ukázať sa náboženskou – a už sa nepokladá za nenávisť. Preto sa Nixonovi právnici neodvolali na slobodu prejavu, ale na ústavnú slobodu náboženstva. Ich víťazný spor podporovala arizonská Aliancia obrany, ktorá má za úlohu „viesť legálny boj za slobodu náboženstva“.

Reverend Rick Scarborough podporoval vlnu podobných kresťanských procesov a dosiahol, že legálnym podkladom diskriminácie proti homosexuálom a iným skupinám sa stalo náboženstvo; svoju činnosť nazval bojom 21. storočia za občianske práva: „Kresťania majú teraz povinnosť postaviť sa za právo byť kresťanmi.“[11] Keby takíto ľudia odôvodňovali svoje stanovisko právom na slobodu prejavu, dalo by sa s nimi, čo aj s nechuťou, sympatizovať. Ale súdne spory v prospech diskriminácie homosexuálov sa stavajú ako protižaloba proti údajnej náboženskej diskriminácii! A zdá sa, že zákon to rešpektuje. Nepochodili by ste, keby ste povedali: „Ak mi zabránite urážať homosexuála, porušujete moje právo na predsudky“. Ale ak poviete: „To porušuje moje právo náboženskej slobody“, vyhráte. Ak sa nad tým zamyslíme, kde je rozdiel? Náboženstvo aj tu pretromfne všetko.

Túto kapitolu uzavriem opisom prípadu, ktorý výrečne osvetľuje prehnaný rešpekt dnešnej spoločnosti pre náboženstvo. Spor vypukol vo februári 2006 – vcelku je to smiešna historka, pohybujúca sa medzi extrémami komédie a tragédie.  V septembri  2005 uverejnili dánske noviny Jyllands-Posten dvanásť karikatúr proroka Mohameda. Počas viac ako tri mesiace malá skupina moslimov, žijúcich v Dánsku na základe azylu a vedená dvomi imámami, starostlivo udržovala v dánskom islamskom svete pohoršenie nad týmito karikatúrami.[12] Koncom roku 2005 odišli títo zlomyseľní exulanti z Dánska do Egypta s fasciklom materiálu, ktorý sa rozmnožoval a rozosielal po celom islamskom svete až do Indonézie. Dokumentácia obsahovala klamstvá o zlom zaobchádzaní s moslimami v Dánsku a tendenčnú lož, že Jyllands-Posten sú vládne noviny. Bolo v nej aj dvanásť karikatúr, ku ktorým imámovia pridali tri obrázky, čo je rozhodujúce, neznámeho pôvodu, ale iste bez vzťahu k Dánsku. Na rozdiel od pôvodných dvanástich boli tieto vyslovene urážajúce – alebo by boli také, keby, ako to tvrdili fanatickí propagandisti, znázorňovali Mohameda. Osobitne zlomyseľná bola medzi nimi nie karikatúra, ale faxovaná fotografia bradatého muža s príveskom prasacieho rypáčika na gumičke.  Dodatočne sa ukázalo, že to bola fotografia agentúry Associated Press, znázorňujúca Francúza, ktorý sa zúčastnil krajskej súťaže v prasacom kvičaní.[13] Obrázok nemal nijaký vzťah k prorokovi Mohamedovi, ani k islamu, ani Dánsku. No moslimskí aktivisti na svojej zlomyseľnej túre do Káhiry naznačovali všetky tri spojenia … s predvídateľnými výsledkami. Ich starostlivo pestované  sťažnosti na „ublíženia“ a „urážky“ viedli k výbuchu päť mesiacov po prvom uverejnení 12 karikatúr. Demonštranti v Pakistane a Indonézii zapaľovali dánske zástavy (kde ich brali?) a od dánskej vlády sa žiadalo ospravedlnenie (začo? Tá nekreslila karikatúry, ani ich neuverejňovala. Dáni žijú v štáte so slobodnou tlačou, čo si občania mnohých moslimských štátov asi ťažko vedia predstaviť.).

Na hlavu „dánskeho karikaturistu“ vypísal jeden pakistanský imám odmenu milión dolárov. Neuvedomil si, že bolo dvanásť rozličných dánskych karikaturistov. Iste nevedel, že tri najurážlivejšie karikatúry  neboli nikdy uverejnené v Dánsku. (Len tak mimochodom – kde sa nabral ten milión?). V Nigérii zapálili protestujúci moslimovia viaceré kresťanské kostoly a na uliciach napádali a vraždili (čiernych nigérijských) kresťanov mačetami. Jedného kresťana vopchali do veľkej gumovej pneumatiky, poliali benzínom a zapálili. Z Británie existujú fotografie demonštrantov s transparentmi  „Smrť tým, čo urážajú islam“, „Povraždiť tých, čo sa smejú z islamu“ a „Európa, budeš platiť: tvoja skaza sa blíži“; aj, zdá sa bez irónie, „Sťať hlavu každému, čo povie, že islam je násilné náboženstvo“.