„Je však takouto dobre organizovanou kultúrou spolitizovaný fanatizmus, ktorého jediným cieľom je politicky angažované tzv. umenie, ktoré je iba predĺženou rukou, nástrojom politickej propagandy?“

Išla som pridať vlastný krátky článok k voľbám v Česku, ale začítala som sa do článku Lukáša Perného. Je to skvelý článok z ktorého som si ukladala toto všetko. Najviac ma na tom článku nadchla vlastná výpoveď – ako prežívame netolerantných ľudí s „vyššou morálkou“.

PhDr. Lukáš Perný, PhD.

Otvorená a „žiadna iná“ alebo len kultúra otvoreného hejtu?

„Istí ľudia si ale zrejme myslia, že vlastnia inštitúcie, ktoré majú slúžiť celej spoločnosti. SNG ani SND však nie sú akciovkou, družstvom ani akademickou samosprávou, ktorá si organizuje činnosť sama a kde sa akékoľvek zásahy zhora považujú za neprijateľné.

Viem, že v tomto texte často odbočujem, ale preto som do názvu dal slovo poznámky. Často sa pýtam, čo je to za zvrátenosť kúpiť si knihu o niekom koho nenávidím a vložiť si ju do poličky. Podľa môjho názoru ide o psychiatrickú diagnózu, ktorú možno sledovať aj na sociálnych sieťach napr. pri ľuďoch, ktorí si dávajú na profilové fotky niekoho, koho živelne nenávidia. Pamätám si istého Kottru a ešte jedného, už si nepamätám ani jeho meno, lebo si ho stále mení (tuším sa kedysi volal Renat), ktorý si dali môj ksicht na svoju profilovú fotku. Diagnóza? Posadnutosť? Patologická potreba niekoho nenávidieť až natoľko, že tým jednotlivec odovzdáva nenávisti celú svoju osobu, celú svoju identitu? Nie je to však žiadna novinka, pamätáme sa dobre aj na hercov, ktorí škrtali tvár Roberta Fica. Tí istí ľudia, pred rokmi spustili po boku Nadácie Otvorenej spoločnosti, teda zase raz otvorená kultúra, kampaň „hejt nie je názor.“ Táto taktika sa však neosvedčila a tak začali sami masovo hejtovať, ale to už je iný príbeh, ktorý som opísal ešte v roku 2016 na tomto blogu. Aby som však iba nekritizoval, tak uvediem aj pozitívne príklady. Spomeniem film Kandidát, ktorým demaskovali samých seba. A z komediálnej tvorby, až na niektoré slabé herecké výkony, vysoko oceňujem film Invalid. Škoda len, že tvorca nezostal apolitický.

Keď som začal písať tento článok, zvonka sa ozýval akýsi hysterický piskot angažovaných, ktorých spája jediná vec – priamočiara a iracionálna hysterická nenávisť. Sedím pár metrov od masy, pre ktorú je každý volič súčasnej koalície nepriateľ, ktorého by najradšej vymazali z povrchu zemského alebo by im, nebolo ľúto, keby dostane nevyliečiteľnú chorobu (tento citát som si zaznamenal počas konfrontácie s jednou podporovateľkou súčasnej opozície). A dám ešte jeden citát na moju adresu:

„Tupou ceruzkou by som mu pichla do oka…“
Zuzana Trstenská, komentár na moju adresu uverejnený na sociálnych sieťach

Už takmer desaťročie (približne od tzv. ukrajinského euromajdanu) kreslia terče na hlavy ľudí, s ktorými nesúhlasia. Hovorím z vlastnej skúsenosti človeka, ktorého vďaka ich memečkovej vraj „satire“ xy krát prenasledovali, čo som riešil už aj trestnými oznámeniami. Vraj to mám strpieť, no podotýkam, že nie som ani premiér, ani prezident, ani poslanec, dokonca ani člen strany. Nuž strpím to, ale budem o tom písať, budem to kritizovať a nastavovať zrkadlo všetkým „slušným“, ktorí sa dnes oháňajú dokonca kultúrnosťou či príslušnosťou k akejsi vyššej kultúrnej elite. Keď istý Juraj C. vystrelil zo zbrane náboj do demokraticky zvoleného premiéra SR, zrazu zostali ticho alebo začali hovoriť o zmierení. Nuž, ale dlho im to nevydržalo. V tom čase z českého ľavicovo-liberálneho média zazneli zásadné vety, ktoré nikdy neprejdú cez filter súčasnej cenzúry v tzv. „slobodných médiách“:

„….z právoplatného vítěze voleb a premiéra udělali ďábla, mafiána a ruského podomka. A krmili své voliče hesly, jak je třeba za každou cenu zabránit jeho vládnutí. … Od slovenského atentátníka teď sice všichni dávají ruce pryč. Dokonce se dost násilně hledá jeho napojení na jakési proruské linky. Nebo se argumentuje, že kdo zasel vítr, sklidil bouři. Ale Ficovi političtí oponenti, včetně těch z Česka, se ze svého dílu odpovědnosti za tragický čin tak snadno nevyzují. … Tak dlouho dělali z šéfa Směru čiré zlo, tak dlouho mu vzkazovali, že s netvorem se „ti lepší a demokratičtější z nás“ nestýkají a nemluví, až se to v jednom asi ne úplně zdravém mozku mohlo proměnit v motivaci k nabití pistole.“

Čo robili a robia celé roky priaznivci „otvorenej kultúry a žiadnej inej“ ľuďom, ktorí nezdieľajú ich názory? Vymazávajú ich z verejného priestoru, udávajú ich na sociálnych sieťach s cieľom, aby im vymazali profily, škrtajú im granty, posielajú na nich trollie farmy alebo sa im mstia cez tzv. satirické, v skutočnosti vulgárne nenávistné stránky. Dokonca v úplne najhoršom prípade priamo či nepriamo motivujú k atentátom či verejnému lynčovaniu. To všetko sú aktivity resp. vysvedčenie tých istých ľudí, ktorí sa roky oháňajú slušnosťou, demokraciou, pluralitou a slobodou, a teraz po novom aj kultúrou a kultúrnosťou. Toto oháňanie sa kultúrou nie je nič iné, než ďalší moralizujúci gýč ľudí, ktorí s nejakou vyššou či ušľachtilejšou kultúrou v pozitívnom slova zmysle nemajú nič spoločné, resp. iba ak by sme kultúru definovali ako všetko čo vytvoril človek.

 Je však takouto dobre organizovanou kultúrou spolitizovaný fanatizmus, ktorého jediným cieľom je politicky angažované tzv. umenie, ktoré je iba predĺženou rukou, nástrojom politickej propagandy? To, čoho sme svedkami posledné desaťročie je absolútne znásilňovanie kultúry a kultúrnych inštitúcií na politickú propagandu a aktivizmus. A čo ešte viac, dokonca na šírenie nenávisti voči ľuďom s iným názorom.

A čo sa týka odkazu na cudzincov, k tomu možno dodať, že pre voličov a priaznivcov progresívnych a liberálnych strán je slovenský záujem to posledné. Sú to vlastne cudzinci v rámci vlastného národa, pre ktorých je servilnosť tzv. európskym elitám či zahraničným záujmom v rámci akejsi „prestíže“ absolútnou prioritou. Dokazuje to sociologicky aj to, akým spôsobom pohŕdajú vlastným národom, ako sa vysmievajú všetkému slovenskému, ako spájajú Slovákov z post-sedliactvom, primitivizmom, „dezolátstvom“ a pod.

Tieto diskusie alebo skôr hádky naozaj nemali žiaden zmysel. Iba ma utvrdili v tom, čo som si vždy myslel. Títo ľudia sú zahltení vlastnými protirečeniami, a keď im dôjdu argumenty, prejdú do agresie a urážok. Jeden „otvorenokultúrny DJ“ mal so mnou potrebu dišputovať asi polhodinu. Nachytal som ho hneď na dvoch protirečeniach. Sám seba predstavil ako liberála. Hovorím mu, fajn, veď v podstate aj ja som v zmysle boja za slobodu slova liberálom, ale kde si, resp. ste boli, keď chcela Natália M. zrušiť MS? Kde ste boli, keď Jaro N. blokoval médiá? Kde ste boli, keď ľuďom rušili za názor celé profily na sociálnych sieťach? Kde ste boli, keď časopisy Dotyky a Literárny týždenník nedostali od FPU ani cent? Kde ste boli, keď konkrétnym umelcom škrtali celé projekty z politických dôvodov? Kde ste boli, keď Arpišovpes napísal, že intelektuálom s iným názorom netreba podať ani pohár vody? Ak hovoríte o neonormalizácii, cenzúre či neslobode, tak prečo sa nepozriete kriticky aj do vlastných radov? A odpoveď bola jednoduchá. Presne v duchu papagája „otvorenej spoločnosti“, ktorý verklikuje frázy – Demokraciu treba chrániť. Chcel som mu sarkasticky dodať, že takouto argumentáciou sa dá ospravedlniť akákoľvek cenzúra, ale nechal som to tak (napr. ľudovú demokraciu treba chrániť). Na blokovanie profilov sa posťažoval aj aktivista. Vraj mu sociálna sieť zablokovala príspevok, ktorý propagoval zbierku na zbrojenie. Päť minút predtým zahlásil, že je principiálny pacifista.

Diskusia skončila tak, že na mňa zakričal Gándhiho heslo, ktoré ukradol a spolitizoval Václav Havel, teda, že pravda a láska má zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. Na to som mu povedal, že práve preto prehrávajú. Iná aktivistka bola ešte drsnejšia. Tá mi prakticky naznačila, že vlastne ľudia ako ja nemajú vôbec žiadne právo na slobodu slova. Samozrejme pri opisovaní hejtov z „ich strany“ použili otrepaný argument z vypískania ex-prezidentky Zuzany, ktorý používajú dokola ako mantru. Keď však tým najvulgárnejším spôsobom nadávajú na politikov Smeru, je to samozrejme úplne v poriadku.

Jeden z nich skĺzol až na také dno, že sa ma opýtal, či nemám traumu z detstva ako argument, prečo nemám názory ako on. Odpovedal som mu, že mám skvelých rodičov a zažil som krásne detstvo. Pointa však nie je táto zákerná otázka, ale ešte zákernejšia snaha patologizovať ľudí s iným názorom.

V každom prípade kultúrou a kultúrnosťou sa nemôže oháňať človek, ktorý človeka s iným názorom ani nepovažuje za ľudskú bytosť… a skryte alebo v prípade Cintulu otvorene túži po jeho eliminovaní. Cintula je čierne svedomie všetkých slušných protestujúcich uhorkovej sezóny. Vznáša sa ako prízrak od 15. mája nad všetkými slušnými protestami. Vedia, že hazardujú, vedia, že lomcujú vášne. Opäť sa už nehrajú na slušných, opäť túžia po pomste, už sa zase nehrajú na zmierenie. Mysleli ho vôbec niekedy úprimne vážne? Moja odpoveď je nie. Desať rokov internetového, mediálneho a aktivistického teroru voči ľuďom, ktorí len nesúhlasia s ich koncepciou, je dôkazom. Bez náznaku dohody, bez štipky pochopenia, bez akejkoľvek empatie. Svoj hnev preniesli nielen do médií, inštitúcií, ale aj do rodín, kamarátstiev či všeobecne medziľudských vzťahov. Každú podanú ruku riešili dýkou do chrbta. Každú ochotu sa s nimi baviť zneužili na dehonestovanie. Dehumanizácia dospela do stavu, že ľudia s iným názorom boli označovaní za zbabelcov, postsedliakov, hlupákov, dezinfoscénu, dezolátov a pod. Povýšenectvo a cynizmus vyvolenej „liberálnej“ triedy vyústil k demokratickému odporu, ktorý vyhral voľby tým, ktorých živelne nenávidia.

A kde zostala kultúra? Kultúra sa stala iba pragmatickým nástrojom sofistikovanej manipulácie, estetika a dizajn sa povýšili na jediný cieľ, nastolenie čo najsofistikovanejšej mediálnej kampane. A dizajn majú skvelý. Všetko robia špičkoví grafici a výtvarníci, to sa musí uznať. Ideológia, ktorá sa javí ako neideológia, niečo nad ideológiou, je v skutočnosti víťazstvom ideológie. Pretože iba ideológia, ktorá sa stane súčasťou každodennosti, nad ktorou sa už nikto nezamýšľa, kde už nikto nepochybuje, je tá najnebezpečnejšia, to krásne zhrnul v jednom videu profesor Drulák, ďalšia obeť cenzúry a prenasledovania.

Záver tohto článku? V čase, keď dopisujem tento text ma takmer fyzicky napadol slniečkový aktivista. V mene „slušnosti a otvorenej kultúry“ prišiel aj s frajerkou a psom. Začal mi vulgárne nadávať primitívnymi urážkami do ko… a pod. Dokonca sa ku mne priblížil s cieľom ma zastrašiť (našťastie však sú všade navôkol kamery). Na záver sa teda vrátim k definícii slniečkára, ktorú som napísal pred rokmi do Literárneho týždenníka. Ide o „skupinu ľudí, ktorá je špecifická predovšetkým tým, že sa sama oháňa slušnosťou, toleranciou, no v skutočnosti robí presný opak“. A to isté platí o aktivistoch „otvorenej kultúry.“ Sú všetko, len nie otvorení.“

======

A teraz voľby v Česku, kde vládne tá naša možná progresívna vláda!

Babiš prevalcoval Fialu. ANO získalo 10 z 13 krajov

Krajské voľby sa konali v piatok a v sobotu v 13 českých krajoch s výnimkou Prahy. Hnutie ANO získalo 35,39 percenta hlasov.

Druhá je Občianska demokratická strana (ODS), ktorej predsedom je český premiér Petr Fiala. Získala 5,88 percenta hlasov.

Babiš prevalcoval konkurenciu, Piráti opäť sklamali.

https://dennikn.sk/4208210/babis-prevalcoval-konkurenciu-pirati-opat-sklamali-pat-veci-ktore-ukazali-krajske-volby-v-cesku/#diskusia

Ako to komentujú ľudia s najvyššou morálkou na SME, typické ukážky:

„No, chudáci Češi, za chvíľu aj z nich bude Ficlandia :-(“

„Sprosti dementi vypatlaní volia c cechach aj na Slovensku…to je radosti nicit zivoty vsetkym okolo seba ze vy prasivci vymletí.“

Ako to komentujú menejcenní ľudia na Pravde:

„Fašisti dostali ďalšiu nakladačku. A tunajší náckovia nariekajú a kvičia. Takto sa to robí!“

„… Fiala… paralela so Šimečkom…“

„Ultrafialova vlada banderizmu zbiera ovocie.“

„Fiala, česká obdoba Šimečku. Panák poslušný Bruselu a USA, preto pretláčaný médiami aj ambasádou. Na jeho zúfalom vládnutí vidno, ako by dopadla vláda progresívcov u nás, keby sa im podarilo uchopiť moc.“

„Českou obdobou Oľano boli Piráti, rovnako sú už na rovnakej trajektórii ako Igiot. Z 99 mandátov obhájili 3. Nápadné podobnosti, akoby sa šlo podľa jedného scenára…“

„mali byť bohato zaplatené trafiky pre bývalých a zaslúžilých disidentov“

.