Protest možno až 0,25 % občanov – voličov, sa podľa nich vydaril, lebo jedného kotlebovca ako gestapo chytili, aj keď vodného dela sa nedočkali.

Na proteste sa zúčastnili prevažne primitívni občania, lebo nemali rúška a aj si tam skandovali rúška dole a spievali vulgárnu pesničku Matovič je, Matovič je, ako na poslednom proteste. Odvtedy nevymysleli nič lepšie.

„Na protestoch sa najčastejšie zúčastňujú primitívni ľudia, ktorí očakávajú násilie a chcú zažiť násilie ako dôkaz, že sú zakázaní a prenasledovaní. Vyhľadávajú agresívne strety, aby mohli prejaviť svoju vlastnú agresivitu. Toto sa často prejaví len ako vulgárne výkriky, po čom sa vzájomne vyhecujú až do násilia.

Inteligentným ľuďom by stačilo písať a podpisovať petície. Ale tie nedávajú možnosť ku prejavom agresivity, čo ženie mnoho ľudí na protesty. Spoločne prežívajú niečo povznášajúce pri meditácii alebo modlitbe alebo spoločne prežívajú agresivitu a nenávisť, čím sa tá sila znásobuje a pôsobí na všetkých účastníkov.

Protesty sú vždy zneužívané inými silami, než mali účastníci v pláne.“

Môj predpoklad sa len potvrdil:

„Na týchto protestoch sa bude šíriť len nákaza“

Taktiež som nepredpokladala, že protestujúcich bude viac ako 0,25 % voličov. Nebolo na ňom dohromady ani voličov jednej opozičnej strany a tie by mohli vyrevúvať 17.11. ako vždy aj opozičné, každý rok!

Chmelár 17.11.:

Komu patrí November 1989

Eduard Chmelár píše ve svém komentáři o tom, komu vlastně patří dnešní výročí Sametové revoluce a kdo jsou jeho skuteční nepřátelé.

„Výročia Nežnej revolúcie na Slovensku vždy, minimálne od Mečiarovej éry, lákali k protivládnym protestom. Každá opozícia vždy mala pocit, že jej vláda november 1989 ukradla alebo chce ukradnúť. Takýmto spôsobom sa usilovali upútať na seba mediálnu pozornosť všetci politici, ktorí sa drali k moci – ešte minulý rok aj tí, ktorí dnes sedia vo vláde. Je to teda ikonický dátum, ktorý bude vždy svojím charakterom Dňa boja za slobodu a demokraciu lákať k demonštráciám. Nikto nechodí protestovať na Sviatok Cyrila a Metoda alebo na Deň víťazstva nad fašizmom, ale keď sa povie 17. november, znamená to, že v hlavnom meste bude nahlásených hneď niekoľko demonštrácií. Nie je to inak ani tento rok. Dnešné protesty sú však v niečom predsa len odlišné.

Po prvý raz ich v masovom meradle organizujú ľudia, ktorí sa o tomto sviatku vyjadrovali buď pohŕdavo alebo ho odmietali vôbec. Neonacisti sa spojili s komunistami (nie s tými, ktorí sa rozutekali do pravicových strán, ale s originálnou KSS) a k nim sa pridali marginálne skupinky nepríčetných podivínov ako je napríklad Občiansky tribunál, ktorí bežne na svojich zhromaždeniach vrieskajú, že všetko je nelegálne, preto preberajú moc, vyhlasujú trest smrti a kade komu sa vyhrážajú defenestráciou – to len na ilustráciu, s kým máme dočinenia. Samozrejme, mnohí účastníci takýchto zhromaždení sa bránia tým, že oni nie sú žiadni fašisti, ani násilníci, ale nespokojní alebo zúfalí ľudia, ktorí už nevedia, čo majú robiť – a ja rozumiem ich pocitom, ale nemôžem schvaľovať účasť na podobnom type akcií, ktoré nikam nevedú. Týchto nespokojných občanov čiastočne ospravedlňuje to, že boli podvedení. Oni očakávajú novú revolúciu, pričom netušia, že sú len obeťou politických hier niektorých okrajových strán a solitérov, ktorí sa potrebujú zviditeľniť a živia v naivných ľuďoch  dobrodružnú ilúziu o prevrate.

Celý hurhaj okolo 17. novembra by nestál za pozornosť, keby sa k nemu na poslednú chvíľu nepridala kedysi najsilnejšia parlamentná strana Smer-SD. Mobilizáciou svojich voličov môže výrazne zvýšiť účasť na takýchto protestoch, ale to je asi tak všetko. Smer-SD sleduje v tejto hre svoje vlastné ciele. Predovšetkým potrebuje odpútať pozornosť od kriminalizácie svojich ľudí, ktorá má tvrdý dopad na preferencie tejto strany. Tie sústavne klesajú a v poslednom prieskume sa nebezpečne približujú k hranici zvoliteľnosti, čo môže viesť až k zániku tohto zoskupenia – čiže k podobnému osudu, ktorý postihol skorumpované politické subjekty SDKÚ a HZDS. Robert Fico navnadil emóciami vybičované davy na referendum o predčasných voľbách, no ako skúsený politik nemôže veriť tomu, že sa to podarí. Problémom totiž nie je získať potrebný počet podpisov, ale zabezpečiť účasť nadpolovičnej väčšiny všetkých oprávnených voličov tak, aby bolo referendum platné. Navyše, referendum má v našom právnom poriadku len odporúčací charakter a viacerí politici vládnej koalície sa už vyjadrili, že by jeho výsledok neakceptovali.  Rebélia nemá ani jasné požiadavky – časť ľudí ide protestovať proti noseniu rúšok, časť proti očkovaniu, časť proti núdzovému stavu, časť proti samotnému premiérovi Igorovi Matovičovi. Kto pozná teóriu revolúcie vie, že to nemá ani jeden zo znakov spĺňajúcich kritériá nejakej systémovej zmeny.

Tu by sme mohli charakteristiku týchto protestov opustiť. Čo ma však osobitne hnevá, je zneužitia mena Alexandra Dubčeka predstaviteľmi strany Smer-SD, ktorí sa najprv chcú zísť pri jeho soche a odtiaľ ísť na spoločný protest s kotlebovcami a ďalšími. Je to nehanebnosť, voči ktorej by mala protestovať predovšetkým Dubčekova rodina, ktorá by mala strážiť a niesť jeho odkaz. Alexander Dubček ako priamy účastník Slovenského národného povstania by sa nikdy nezúčastnil na takejto demonštrácii a nikdy by nedovolil, aby bolo jeho meno akýmkoľvek spôsobom spájané s neonacistami. Práve takíto pohrobkovia ľudákov ho pred tridsiatimi rokmi vypískali v jeho rodnom Uhrovci, lebo sa odmietal viezť na vlne nacionalizmu a šovinizmu. Je to zneuctenie a pošpinenie všetkého, čo Dubček znamenal, jeho pamiatky a jeho hodnôt. Smer-SD pri svojom politickom páde stráca akúkoľvek dôstojnosť a opustený demokratickými stranami sa spolieha už len na skompromitované a fašizoidné sily, ktoré ho strhávajú čoraz hlbšie do bahna, z ktorého sa už nevyškriabe. Je to agónia moci a veľmi smutný koniec strany, ktorá určovala vývoj v štáte, no dnes má menej percent ako Kotleba a pre svoju záchranu je ochotná schovať sa pod jeho krídla.

Z uvedeného jasne vyplýva, prečo napriek nespokojnosti s Matovičovou vládou na dnešné demonštrácie rozhodne nepôjdem. Ja som si s náckami nesľúbil lásku a ak sa chce niekto zjednocovať práve s nimi, tak je totálne dezorientovaný – historicky, hodnotovo a možno aj charakterovo, keď nechápe, že zo spolupráce s neonacistami nikdy nič dobré nemôže vzísť. To však neznamená, že nemám pochopenie pre hnev až zúfalstvo ľudí, ktorých Matovičovo chaotické vládnutie a neadekvátne opatrenia priviedli takmer na mizinu. Budúca revolúcia totiž nebude revolúciou slušných a disciplinovaných, ale podvedených a ponížených. Je neuveriteľné, ako sa z ideálu nenásilia stál v priebehu troch desaťročí symbol poslušnosti a podriadenosti. Vládnuce triedy žiadajú nenásilie iba voči sebe, no neváhajú použiť hrubú silu až brutalitu voči slabším občanom i národom. Hovoria o slobode, no potláčajú sociálne práva až na úroveň útlaku. Moralizujú o slušnosti, akoby bolo slušné ukradnúť štátu energetické podniky, vziať ľuďom sociálne istoty, zruinovať sebestačné poľnohospodárstvo, ktoré nás uživilo a zanechať pre budúce generácie zničenú krajinu. Aj preto mladé poľské ženy, ktoré rozpútali najväčšie demonštrácie za posledných dvadsať rokov, kričali: „Poslušné sme už boli!“

Ak sa vládna moc vyhráža, že dnešnú demonštráciu rozpustí ako nezákonnú z dôvodu epidemickej situácie, tak tento dôvod na to rozhodne nestačí – inak mala rozpustiť aj včerajšiu spomienku na Nežnú revolúciu pred Univerzitou Komenského, na ktorej sa zúčastnili desiatky ľudí.

(krátené)

http://casopisargument.cz/?p=32620&fbclid=IwAR05miap5Fa5vivXeGj67-kNeljIncdISx8xWpvnd90tbAKyfIu_ve_Hzog

Áno, mala rozpustiť už včerajšiu, ale to by sa 0,25 % oháňalo tým, že boli brutálne zakázaní, hoci nikdy nebol na Slovensku taký nevídaný priestor pre všetky konšpirácie. 

A preto si celkom slobodne mohli šíriť nákazu bez rúšok!

„Fico je najlepší!“ skandovali prítomní.

Tiež nič lepšie nevymysleli.

.