malinova

Konečne som pochopila ako vyzerá tvoja anima, ktorú si potrebuješ v sebe uvedomiť do svojej celistvosti.

Vo mne ten obraz vypestovala moja mama. Ona voľakedy chcela byť mníškou a otec kňazom, zaujímalo ich duchovno. A neskôr sa obidvaja dali na moderné duchovno. Moja mama sa ako malá hrávala na mníšku. Bola voľakedy tak veriaca, že mi spomínala, že si vyčítala ako hriech, že jej nestačila biela podprsenka, ale chcela mať ružovú. To sme sa potom smiali.

Keď som bola celkom maličká, nakreslila som rebrík a vystrihla ho, že aby mohol Ježiško zísť z neba na zem.

Predstav si to, jednoizbový skoro prázdny byt, kde sme mali na podlahe len noviny, lebo ešte sme nemali koberec a ja som sa po tej veľkej izbe premávala na trojkolke. Nemala skriňu, tak mala veci v kuchyni na poličkách a stôl v izbe sme mali tak, že na kopec kníh dala dosku.

V kuchyni, keď vaľkala cesto, tak mi vždy kúsok odtrhla a dala na môj pracovný stôl – na stoličku, aby som ho vaľkala miniatúrnym valčekom ďalej, krájala plastovým nožíkom a vykrajovala.

Predstav si, že tam stojíš vedľa mňa, lebo veď narodiť si sa jej mohol aj ty a toto všetko by bola naučila teba – ako vyzerá tvoja anima.

Ona len tak nevznikla sama od seba, celé roky mi mama rozprávala príbehy a čítala úryvky z kníh, kde ma upozorňovala ako títo ľudia cítili aj to, čo som nevidela. To je akoby si šiel po lúke a nevidel, čo všetko je v tráve schované, ale ona by za tebou volala:

– Stoj, toto ti chcem ukázať, čo tento tu pod listom cíti a nikto si to nevšimol. –

Lebo ja som inak bola ako blíženec povrchná. Ale to sa na teba nalepí, keď ťa naučí otáčať kamienky a listy, čo všetko je bežným pohľadom skryté. No možno som rak, lebo mala som byť rak, len moja mama bežala na električku a tak skôr porodila.

To, čo je hlavným predelom do ríše citov a duchovna, je ako reaguješ na bolesť. Lebo presne preto ju ľudia zažívajú, že ako na ňu budú reagovať. A vraj väčšina po bolesti zatrpkne, no lebo ich nevychovávala moja mama.

Nie je to moja zásluha, že ja som nezatrpkla. To je všetko jej citová výchova. 

Moja nová úsoba alebo animus je citlivý duchovný muž. Možno to, o čom stále snívam. Asi preto sa mi v živote páčili muži, čo mi pripomínali ženy a vyzerali jemne, citlivo a duchovne ako Ježiško. Aj krupičnú kašu sme volali Ježiškova kašička.

Tak som si ju pýtala: – Dnes chcem na večeru Ježiškovu kašičku. –

Pekne s maslom a so škoricou.

Môj idol jemnej ženskosti v mladosti, balet v herectve Isabella Huppert. Podobá sa na „Ježiška“:

A tu sa ja podobám na „Ježiška“:

.