malinova

Vraj si nemáme všímať status, tak si nevšímajte.

Spoznala som ju na škole, bola obyčajná vychovávateľka. Veselá a spontánna až tak, že si nevšimla, že má škvrny od jedla na blúzke. Jednoducho bola zaujatá deťmi a nie blúzkou. A cítila sa bezvýznamne, bola zakomplexovaná a žiarlila na manžela, ktorý bol od nej krajší.
Raz mi hovorila, že sa hanbila pred susedmi, že ona pedagóg tak vrieska na svojho syna keď píše úlohy, že ju počujú až do susedov. Alebo že raz sa zobudila na to, že jej mladší rovno čurá v posteli vedľa nej. Náš vzťah, to bol smiech. A keby nebolo mňa, tak doteraz je vychovávateľka.

Malá ženská odbočka ako ma vtedy naháňal po škole pes.
So školníkom sme mali taký systém signalizácie, že keď sa ráno svieti, ešte nie je strážny pes vlčiak zavretý a preto máme čakať pred školou. Môžeme vojsť až keď ho zavrie. Ale školník zhasol a pes bol pustený. Nepočul nás, lebo škola bola veľká a tak som vošla do školy aj s deťmi. Deti boli v triede a ja som po niečo šla do nášho kabinetu na poschodí. No ako som už šla po schodoch, pustený vlčiak ma už počul a keď som sa ocitla na chodbe, videla som, že po tej dlhej chodbe je ku mne rozbehnutý vlčiak. Nepoznal ma, bol by na mňa skočil ako na zlodeja.
V tej chvíli som priskočila k dverám kabinetu, ale viete aké majú učiteľky zväzky kľúčov. Navyše ja som ich mala neoznačené, že len prizeraním som vždy hľadala ten správny podľa tvaru. A teraz som na to mala pár sekúnd, že keď sa pomýlim ako obvykle, tak ma dobehne.
Úplným zázrakom som na prvýkrát vybrala ten správny kľúč a stihla vbehnúť do kabinetu. Hneď vzápätí som počula ako vlčiak skočil na dvere. Od strachu, že vyvalí dvere, som sedela na okne a volala na školníka.

Keďže som blíženec, nechcelo sa mi chodiť do školy samej. Preto som nahovorila sedem vychovávateľov, aby šli študovať spolu so mnou, aby som tam nechodila sama. Vidíte, tak úspešne viem nahovárať ľudí, že som ich na to nahovorila sedem! Dokončilo nás školu päť. Jeden nás vozil na svojom aute do školy a tak sme si vzájomne robili každú sobotu spoločnosť v inom meste. Spolu sa učili, spolu chodili na skúšky. Dve v treťom ročníku s bruchom. Dodnes sa pamätám ako sme šli po moste až v predklone od smiechu zo skúšky.

Keď sme šli autobusom, tak vždy sme sa smiali. Ona zháňala knihy a ja som spracovávala otázky. Spolu sme sa učili. Spolu takto zažili x veselých zážitkov.

Prešli roky a ona sa stala riaditeľkou. Každú chvíľu bola riaditeľkou inde, aj teraz je. A to je vtipné, keď ju poznáte ako bláznivú a zrazu sa jej vraj všetci boja. Vraj je prísna. Čo sa nečudujem, lebo zápal pre vec, to ona vždy mala. Bláznivá je už len keď ma stretne.

Prišla som s deťmi zo školy do tej inštitúcie, kde bola riaditeľkou a ani som to nevedela. Stretla som ju na chodbe a povedala mi, že v tejto obrovskej budove je riaditeľkou. Pri nej smiešne, asi ako keby vám to oznámila Pipi Dlhá Pančucha. Vraj sa mám zastaviť v riaditeľni pred odchodom. Tak pokiaľ deti chodili na WC, zašla som na konci hľadať riaditeľňu. Po dlhej chodbe som prišla k dverám riaditeľne a čakala som nejakú malú miestnosť ako má náš riaditeľ. Ale to bola len miestnosť pre sekretárku. Už to ma zarazilo, že Pipi má aj sekretárku a takú vážnu ako riaditeľ. Normálnu, vážnu, žiadny blázon. Tam som mala počkať a potom som vošla dnu. Toto bola Pipina riaditeľňa – obrovská miestnosť, kde mohla mať aj porady a na konci obrovský pracovný stôl za ktorým sedela.

Vedela by som si tam predstaviť hocikoho okrem Pipi. Prišla som k nej cez celú miestnosť a keď sme sa vystískali, povedala som jej, že si musím opraviť podprsenku pod šatami, či sa tam môžem, v takej vážnej miestnosti vyzliecť. Samozrejme, samozrejme, tak som si dala dolu šaty, opravila podprsenku, obliekla šaty a povedala, že musím ísť, lebo deti už určite dočurali.

Poznám aj iných riaditeľov, jedného som aj prebaľovala ako brata mojej kamarátky. Aj môj otec bol riaditeľ. Ale uňho v práci som nikdy nebola, aby som mu nenarušila status, že by mal aj nemanželskú dcéru. Nikdy na mňa nebol pyšný, patrila som k jeho hanbe.

.