malinova

Tí, čo už vieme, že v iných milujeme vlastné tiene, mohli by sme svojim láskam predstaviť ich obrazy.

Mysleli sme si že žijú v nich a žili celý ten čas v nás.

Ja som nebola verná tebe ale tomuto obrazu v sebe. Tá hudba to výborne vyjadruje aj keď slová nie, lebo obrazom takého muža som bola ja sama. Taký nádherný muž vo mne existoval. Hlboký, nežný, citlivý, uzavretý aj vášnivý.

Dnes je paradoxne každý deň so mnou a nie s tebou. Mohla by som ti jeho obraz a jeho city len predstaviť. Len priblížiť a ty ho ani nepoznáš.

Magická predstava muža, ktorého sa bojím. Z ktorého sa mi trasú ruky. Ale nevyjadruje ho obraz ale tá hudba!

Preto sú oveľa skutočnejšie lásky, keď sme zamilovaní fyzicky ako som bola do bratranca. Pri ňom som nemala inú predstavu než vyzeral.

Bola to presne táto podoba. Neprojektovala som doňho nič.

Teba skutočného vlastne nepoznám. Nedal si mi možnosť spoznať ťa. Požičal si mu len obraz a nie obsah, ktorý som si vymyslela sama.

Preto skutočne by som mohla milovať len tvoj obraz, ktorý si môjmu snu vo mne požičal.

A dnes by ma nezaujímala slovná naháňačka, len sex keď ide o obraz. Ako som raz ten príbeh dopísala takto:

 Transformačný rozhovor

 
 
 
Stretli sme sa o mesiac celkom náhodou, no cítil som sa tak akokeby prešli roky.
 
– Viem, v čom sa máš transformovať. Máš napísať svoje sexuálne príbehy. – 
 
– Nemám potrebu. – naháňala svoje myšlienky.
 
– Však preto sa máš transformovať, že nemáš potrebu. Potom mi závidíš moje. –
 
– Sú pekné. Zvlášť tie o mne, ale nemyslím si, že moja transformácia je v mojich sexuálnych príbehoch. –
 
Pozeral som na jej hlavu z ktorej sa stávala nebezpečná kocka a cítil som spätný chod.
Teraz to máme naopak. Ona sa nechce milovať a ja nechcem rozmýšľať. Teraz máme transformáciu opačnú. Ona žuje zbytočný obsah svojho žalúdka a ja by som chcel dostať elektrický šok. Je možné, že niekedy som sa bál zomrieť?
 
Mala nevyspaté oči od tuhého rozmýšľania nad svojou budúcnosťou a ja som bol primitívne prítomný. 
 
Zazdalo sa mi, že sa stolička podo mnou trasie. Prečo to nie sú ruky, ale stolička?
Mal som pocit, že podlaha sa vlní, ale neďaleké zrkadlo začalo trieskať o stenu. 
 
– To je zemetrasenie. – povedala s ľadovým pokojom. – Tu čítam, že je zemetrasenie. – a pozerala do mobilu.
 
Škoda, že som vstal a prišiel o vlnenie, ktoré malo len pár sekúnd. Keby som vedel, zo stoličky sa ani neodlepím aj keby to zrkadlo spadlo.
 
 
 
 
– Aké máš teraz želanie? Skôr než to tu na nás spadne? –
 
– Nemám žiadne želanie. – klamala ostošesť.
 
 
– Napísať mi dokonalý milostný list. Nechceš, pomôžem ti ho skoncipovať. – 
 
– A ty by si čo chcel? – 
 
Chcel som aby počula myšlienky v mojej hlave. Aby počula tú jedinú vetu. Chcem ťa fyzicky. Túžim po tebe fyzicky. Prečo si zas môj opak?
 
 
– Ja chcem byť zdravá a výkonná. Necítiť ťarchu povinností, keď beriem vitamíny. A hlavne chcem byť užitočná pre iných. –
 
– A ja som si dnes nezobral C-čko, ani D-čko, ani B12.
 
Naozaj nie som užitočný človek.
 
Bola nádherná, vlasy pieskovej farby jej pristali. Ja som ju už videl, ale ona mňa nie. Ona si do mňa projektovala lásku z minulosti, ktorá sa jej nesplnila. Nie mňa, ale niekoho z dávnej minulosti, kto sa jej v rozhodujúcej chvíli nesplnil a prečo bola taká uzavretá a prečo sa vždy bála zranení.

Závidím mu. Čo som ja? Len ilúzia!
 
Ako sa potom nemám báť, veď z tohto musí precitnúť. A keď uvidí mňa, pochopí, že nie som on. 
 
Chcem také zranenie zažiť ja?

Najprv som ju nevidel ja a teraz ona v prekliatom živote na tiene.

.