Keď som bola malá, mala som biely kočík. Videla som ho len na dvoch alebo troch fotkách.

Vtedy bývali asi len biele kočíky. Pamätám si ten kočík aj z tých fotiek dopodrobna a nemusím ani otvoriť album, aby som cítila dotyk volánikov z umeliny, čo boli vtedy v móde a z ktorej som mala obliečku na paplóniku. Mám v ňom aj biely kabátik a moja mama na tej fotke taký úsmev ako z reklamy.
Vždy som túžila po bielom kočíku aj pre svoje dieťa a práve preto, že už všetky boli farebné. Biely som ani nevidela.
A keď už som bola tehotná, už dopredu som zháňala biely kočík, lebo taký by som nezohnala na poslednú chvíľu a keď už nebudem mať čas ho zháňať. A zháňala som si ho sama. Raz ho aj mali, ale niekto mi ho kúpil pred nosom a potom som čakala na ďalší a ďalší nový tovar, až pokým mi ho predavačka, ktorej tvár si preto pamätám dodnes, neodložila.
Začínalo pršať, keď som si ho prázdny viezla pešo domov cez park a rovno bol dažďom aj pokrstený. Potom nám stál v izbe a čakal na bábätko.
Všetko v ňom som chcela mať biele, biele dupačky, biele košieľky, bielu čiapočku, ako som kedysi bola oblečená ja a ako ma obliekla moja mama. Neviem, prečo si vymýšľam vlastné tradície, že to, čo robila moja mama, musím aj ja, aby deti na to mali rovnakú spomienku. Asi si myslím, že to tým pre ne zopakujem – to, čo som cítila ja. Moja tradícia je návod, ako si zopakovať vlastné detstvo pre ne.

Napríklad moja babička mala vždy biely vianočný stromček a inej farby by za vianočný ani nepovažovala. A ja som si aj takúto hlúposť obmenila tak, že vymyslela som si už dopredu tradíciu (a aj som ju dodržala), že keď budem na Vianoce tehotná, tak musíme mať biely stromček, celkom biely (na pamiatku babičky) a tie Vianoce, ktoré budú prvé pre to dieťa, budeme mať stromček takej farby, ako čo sa nám narodí. To bolo iste zas tým, že moja mama mi v detstve čítala, že keď sa v Holandsku narodí chlapček, tak do okna dajú biely vankúšik a keď dievčatko, tak ružový. A mňa práve takéto prkotinky vždy zaujímali a pamätám si ich dodnes. Keď v knihe Broučci zamrzol chrobáčik – svätojánska muška, vyrástla na tom mieste vždy taká hubka a s takým okrajom, či to bolo dievčatko – chrobáčik alebo chlapček chrobáčik. A pre mňa to bola strašidelná rozprávka, lebo aby rozprávka končila tragicky, to pre mňa bolo neslýchané – Jestli oni zmrznou, oni rádi zmrznou. Tak to som nestrávila dodnes.

Vždy som vyrábala salónky na stromček sama, kupovala som nugát a vtedy nebývali farebné a preto aj hodvábny papier, žltý aj ružový a sama som si ho strihala a strapkala, aj pozlátka všetkých farieb. A vždy sme mávali stromček farebný, niekedy trojfarebný celkom presne, že len vrcholček mal ružový, stred bol žltý a spodok modrý alebo naopak.
Cely modrý bol len, keď naši synovia mali prvé Vianoce a ružový pri dcére. Žila som takýmito hlúposťami a každou čiapočkou, ktorú moje deti mali, aby to boli čepčeky s fodričkami a vyšívané, ale len pri prvom som si dala záležať, aby bol celý v bielom len s modrou výšivkou na bielej čiapočke a perleťovým belasým cumlíkom.
Bola som proste vždy na takéto veci pedant. Takto som mala premyslený aj celý byt a hádam všetko. Nechce sa mi to ani veriť, že som voľakedy natoľko žila takými hlúposťami a videla v nich priam zmysel svojho života. Že som sprejovala každý deň listy všetkým izbovým kvetom a aj tie boli rozmiestnené podľa sýtosti zelenej, aby tmavozelené pri svetlej a jemnozelenej vynikli a oproti nim tmavá. Že som svojho muža preháňala, aby mi namiešal len na strop presne taký jemný odtieň svetloružovej ako len jemne ružový bol koberec. Že som pochodila všetky obchody, pokým som k nim nezohnala takého odtieňa aj závesy a aby boli lacné a aby ich bolo toľko metrov ako na nový originálny nápad, že taký strop a koberec okrem bielej spoja len závesy. Nad posteľou nám visela gitara, tiež natretá na bielo ako stena a bez strún a v nej tiež boli len bledoružové slamienky.

Dnes asi preto neznášam, keď niekto týmto žije a v takýchto maličkostiach vidí zmysel života, čomu slúži a kvôli čomu je do noci hore – aby všetko bolo premyslené a fungovalo. Čakala ma zrážka zo životom.

Keď som si doniesla domov syna z pôrodnice, ešte sme nemali postieľku. Keď sme ho dali do kočíka, ani sme nevedeli kam ho v ňom takom veľkom posunúť a striedali sme sa v hojdaní celu noc, lebo plakal.
Keď si predstavíte, že také dieťa narastie a napíše nespočet básní a zbytočného filozofovania o živote, je to taký rozdiel ako celý vesmír oproti kočíku. A všetko je tak obrovské a nevojde sa nikam. Zmysel vecí sa do vecí nezmestí. A ja mám stále problém, pretaviť to všetko, čo som zažila, do hmoty. Veci sa mi zdajú strašne, strašne zbytočné.
Niekedy ma prekvapí, že rúž na pery vonia a že sa dokážem tešiť z maličkostí, takým zbytočným spôsobom ako voľakedy.

Bolo absolutne ticho, az zaliehalo v usiach, ale to som si uvedomila az ked letelo lietadlo, ktore som nikdy nevidela, len pocula, ako triaslo celym tym tichom.
Zdalo sa mi, ze tie dvojite dedinske okna tesnia zvukotesne ako plastove, muchy za nim v pavucinach sa nehybali a za oknom som len videla pohyb ihlicnatych stromov.
Dnes letelo lietadlo a ja som zastala v kuchyni, vzdy zastanem, ked pocujem lietadlo a snazim si to vybavit, snad meditaciu mojho detstva o zaliehani ticha. Mam pocit, ze to vtedy huci zivot.
Predstavim si, ze nikto neumrel a po dvore chodi moja babicka a neumrela ani moja mama, ani moj otec a ze smrt este neexistuje. Na nasom dvore sa chodi hore-dole, babicka bosa a centrum zivota je lavor na drevenom stabilnom stole vonku pod orechom, moj pult na pranie, kde spliecham mydlovu vodu na jej kvety okolo stola.
Za chrbtom stoji mala plechova siva vana, do ktorej sa nasackujeme vsetci postupne a budeme sa oblievat vodou. Krv tohto sveta je voda. Budem ju plut so zubnou pastou do kovovej mriezky uprostred dvora, kde v noci mozme aj curat a spoza stola dovidim ako jarcek spod nej vytryskne vedla hydrantu a bude si tiect v sparnom dni, lebo zijeme len leta, az do zahrady.

V meste maloco je pekne a na nasom sidlisku len hore schodmi cukraren, ktora ma male stolicky bez operadiel, tucno obalene makkym a latkou medovej farby pri malych okruhlych stolikoch. Pokial mama kupuje zakusok, ja uz sedim za stolikom a viem, co mi kupi, vzdy francuzsky kremes alebo jahodovy pohar. Cokoladove spice s vajecnym likerom nemaju vzdy. Niet utesenejsieho pohladu, ako ten znamy, na jemne konce cokoladovych vrcholcekov, ktore ten liker skryvaju. Dnes konecne mozno bude spicaty a buchnem po nom lyzickou alebo si odhryznem len jeho najjemnejsi vrchocek len prednymi zubami. Mame previsa kabat az na zem, pretoze je zima. Nemam ziadnu peknu spomienku na sidlisko okrem tejto cukrarne. Len to namestie, kde raz ked prsalo, bezali sme v kupacich plastoch az z kupaliska a vsade bolo tolko teplej vody ako pri bazene.

Vzdy som si dala zmrzlinu dvojitu, naspodku musela byt cokoladova a na vrchu citronova a nie naopak, to bolo dolezite v poradi chuti, koncilo sa mdlou a sladkou a nie osviezujucou. Nikdy inu zmrzlinu som si nekupila a nikdy sa ma na to mama nemusela pytat, co si dam, aku.
U babicky bola len citronova, ina neexistovala, ale na tu som musela cakat cely rok. Taku vodovu a nekvalitnu ste inde nenasli. Ta cukraren vyzerala ako kuchyna, nikdy sme sa v nej nezastavili, ale prestali existovat aj ulice s domami, ked som sa na nu sustredila, aku neuveritelne vodovu chut a len jemne citronovu mala. Mozno ako sneh s citrodekom.
To uz mi nikto nezopakuje.

Najpodstatnejšie lásky

Minule sa ma pytal syn, ze kedy som bola najstastnejsia v zivote. Ako si spominate na svoje najvacsie stastie? Ja som bola najstastnejsia kazde leto v detstve u babicky na dedine s mojou najmilovanejsou sesternicou.

V zivote zeny by sa asi mal vynorit muz, ktory v jej zivote a o jej hlase povedal – Miloval som ten hlas… a tie sekundy smiechu s nim, ked si spomenula na svoj dvojplamen v nebi. Ale to uz nieco ocakavate. To uz existuje milovanie a nieco, na co sa da cakat. Dospeli vzdy cakaju, ze sa do neba dostanu az prostrednictvom milovania. Dieta nema predstavu, ze by na nieco malo cakat, ze stastnejsia budem az ked… az ked budem stastie drzat za pacesy.
So sesternicou nemate plan, kedy budete stastnejsie. To stastie je uz tu a teraz a niet na co cakat. Nie je ziadna vidina krajsej chvile. Pri kolotococh a pri stankoch to nebude krajsie nez sediac po stromom, ked ju zaujimaju moje chrasty na kolenach, ktore som mala kazde leto.
Aj ona mala chrasty na kolenach. Medzi recou si ich odlupovala a vlastne som ju obdivovala, ze ju to neboli, ked si do nich sparala ihlou a skumala svoju novu sytoruzovu kozu pod nimi.
– Nechces, aj tebe strhnem! – a chcela mi ihlou dlabat do mojich.
– Ked skoncim skolu, budem zdravotna laboratka – a bolo mi to celkom jasne v prepojeni s chrastami, ze ju bude bavit dlubat do niecoho takeho a skumat aj nieco odporne.

Raz sme si delili babiky do malych nabytockov a jej sestra sa so mnou hadala, kolko ich mam ja a kolko ona, preratavala ich a moja desatrocna laska povedala: – Ja ti dam vsetky moje – cim vlastne zrusila hru v tom geste, ked cely kopec niekolkocentimetrovych babik zhrnula predo mna. Akoby mi niekto daroval domy, luky, polia, na tom nezalezi, vsetko je tvoje, ani sa nemusime hrat, cela kopa je tvoja.
Toto jej sestra nechapala, ako sa mozme teraz hrat, ked vsetky babiky budu moje? Vam sibe, ked sa len pozerate na seba cez tu kopu a nic sme si nepodelili. Nic, len sa pozerat na seba cez tu kopu – dam ti hocco. Velkolepy pocit. Vsak delit sa mozme o chvilu. Delit si mozme aj macky, moje dieta vzdy bolo maciatko rysave a ciernobiele vzdy jej. Kazdy rok ta ista hra, az som lutovala, ze raz budem musiet mat naozajstne deti a tie uz take rozkosne ako maciatka nebudu. S nou som mala macky. S desatrocnou laskou mate len macky.

Uz nikdy, v ziadnom klenotnictve som nezazila pocit ako pri stoloch na hodoch, kde stali obrovske prstene par korun. Fascinujuce bolo, ze sa tie prstene dali ohybat a aj s nimi sa dali strhavat chrasty. Ona dokazala vsetkym. Prisposobovali sme si ich na prsty a za dva dni sme ich aj stratili. A potom sme mohli snivat, aky iny, novy a v inej farbe si kupime, este vacsi. Ten, na ktory sme si minuly tyzden netrufli, ze az tak velky na prste.
Naplanovane lasky sa nepodobaju tymto zabudnutym. Tie zamilovania, ktore ste pozabudali a obcas sa vam mihnu, ako ze nebo nejestvuje, to bol detsky vymysel. To vsetko malo cenu takych prstenov s obrovskym lacnym ockom len v kove, ktory sa da ohybat. Za dva dni toho nebolo.
Ten nikto vam povedal hodne nieco len chrasty, ktoru si pred vami strhol a vy ste sa len prizerali, ze jeho to neboli. Svoju by ste si strhnut nenechali. Neriesili ste nic viac, nic vacsie.
Riesila som kazde leto len to, ze ked sa pohynal vlak po lete naspat, domov, do reality a do skoly, tak nemohla som sediet v smere jazdy, lebo to by vyzeralo akoze suhlasim, ze ja dobrovolne cestujem odtial spat. Vzdy som musela sediet vo vlaku, ked sa pohynal, tak, ze ma ten vlak unasa proti mojej voli a chrbtom v smere jazdy.
Slnecnice a slnecnice, to je pre mna obraz, ked zmizne raj, aby este nieco bolo z reality vidiet.
Ked su na obraze slnecnice, tak to znamena, ze je to miesto diery po raji, nahrada za lepsiu realitu.
Skutocna realita je tvarna ako najlacnejsi prsten. Vidime ju v tme, ked si ju vieme vybavit. Ako ked si vies vybavit aj chrobaka na steble, v trave v ktorej uz davno nie si.

S mojim muzom sme boli pri mori, bola to naplanovana laska. Rano nebol na setkilometrovej plazi nikto a preto sme tam boli sami a nemusela som mat ani plavky. Bol srandista, lebo naplanovala som si v nom do zivota veseleho srandistu. Vydrzal sa potapat cele hodiny rano a vecer, ked sme tam boli sami a odchadzali, ked vsetci prichadzali a prichadzali, ked vsetci odchadzali. Vzdy som z neho videla len trubku na dychanie, kde sa pohybuje. Ja som nebola srandista, mna nebavilo sa potapat a vobec, tesit sa zo zivota. Neviem preco, mna vzdy bavilo len nieco vazne. A presne preto som ho mala rada, lebo on bol do mojho zivota ten vesely faktor, ze uz zivot nema prichut tej srandy v detstve. On by vo vlaku hral karty, nesedel by chrbtom smutne za niecim. Nikdy nepoznal ten fatalny pocit – my sme tu strateni. Jemu nechybala ziadna laska. Mne taka ta ina z ineho sveta vzdy. Nikdy nepocul take to transcedentalne trubenie lastur az z hlbky duse, ake je to tragicke, ze sme tu vyhodeni ako na brehu mora a oddeleni.
Jeho milenku som o mnoho rokov neskor mala rada preto, ze ona ten smutok pocula a citila. Ona mala tiez tu iluziu o laske, co ja.
Pokym on sa potapal, ja som cele hodiny citala na brehu knihu „Na zapadni fronte klid“. Cely cas som citala o bombardovani a o poslednych chvilach zivota a cely cas sa snazila vazit si to teraz, ze nas nikto nebombarduje.
Ked stratil v mori potapacske okuliare, tak dlho sa potapal aj tak, ze ich znova nahodou nasiel a vylovil a to boli pritom vlny tak velke, ze mu strhli tou silou aj plavky az po kolena.
Nikdy by som nepovedala, ze tento srandista skonci tak fatalne, aby citil este vacsiu tarchu zivota. Mal ma rad preto, ze som vzdy bola vazna a zodpovedna. Na zivot som mala harmonogram, od ktorej do ktorej co a kolko sa za co minulo. On ako rozptyl a ja ako sudrznost. On ako blazon a ja blaznova sekretarka pre veci uzitocne. Pred domom mi dal peniaze a v dome si ich pytal spat, nemyslel ani tyzden dopredu. Najvacsim trestom prenho bolo, ze by mal organizovat nas zivot. Po piatich minutach vedel, ze ja by som to robila lepsie, lebo on nevedel vobec. On bol o napadoch, blaznive inspiracie, ja o realizacii. Bola som vcelou kralovnou a on trudom s kridlami. Bez zihadla. Taky, ze ho mozte zobrat do ruk bez strachu a uleti vam. Taky, co zije len pre kralovnu.

Ked na mna utocil, pripominal mi maleho bieleho psika. Presne preto, lebo mali psi bresu a stekaju a utocia, ked ich panicka zlozi z lona dole. Agresivita ho zdegradovala na male, stekajuce stena, co bojuje o lasku panicky. Nemal nado mnou moc a preto stekal. Najhuzevnatejsie vie hryzt niekto slaby. Nikdy si nepriznal svoje chyby, lebo by si musel priznat svoje slabosti. Aj zomrel tak, ze nikdy nerozlisil majetnicku lasku od takej, o ktorej ani nevedel. Vzdy mi vycital, ze pre mna je najviac priatelstvo a ze nechapem, ze laska je vasniva zavislost, lebo ja som tu vasnivu zavislost nikdy necitila.

Bola som chladna a zelena a slana ako morska voda. A aj tak mi hovorieval, ze nepozna nikoho, kto by citil az tak ako ja. Dokazom tej lasky bola moja pravidelnost. Ako pride priliv, tak si bol mnou isty, ze vzdy pride. Zavali ho len hukotom do bielych vln a zakazdym vynesie.

Myslim si, ze niekde existuje planeta, na ktorej ziju ludia ako ja a vsetci su chladni, zeleni a slani a aj ked nepridu az k brehu, aby niekoho vynasali z vln, ich laska sa rozprestiera ako zeleny horizont nekonecnych vod buracajucich len v sebe. Take nieco mozte vidiet len z majaku.

.