Pamätám si jeden deň, keď som bola u sesternice v kuchyni a prišiel tam bratranec. Skontroloval si ma pohľadom ako sliepku, čo môže naňho už len pozerať ako ma má v paži a ja som tam postojačky snívala.

Predstavovala som si, aké by to bolo úžasné, keby som bola dievča z dediny, čo ho môže chcieť a mala by som takého frajera. A samozrejme, takého by som si mala zobrať. Predstavovala som si ako spolu s ním zbieram hrozno, lebo to bol jeho sen, venovať sa ako v Červenom víne vinárstvu. To hrozno sa stalo symbolom mojej lásky. Keď sme o mesiac boli s celou rodinou na poslednej dovolenke v Španielsku, bola by som vymenila more, všetky tie luxusné výlety loďou po mori a na Montsserat, môj manžel kúpil všetky fakultatívne výlety, za lavičku pod hroznom u mojej tety.
Aj môj otec vždy ležal pod hroznom. On si tam pod hrozno dal ešte aj posteľ.

Niekedy som si predstavovala, že sa spolu rozprávame pred jeho chatou, ktorú má vedľa chatky mojej druhej najkrajšej sesternice a preto som ju tam nenavštívila, ani ju. Vlastne ma vyhnal z Raja. Lebo presne na tom mieste bol môj Raj z detstva, len už bol rozdelený medzi nich dvoch.
Ani len v tom vysnenom rozhovore som si nevedela predstaviť, že by ma chcel. Natoľko arogantne sa povýšil až na nejaký Mount Everest.

No nikdy som nechcela byť naozaj dedinskou sliepkou. To bol môj sen v detstve. Chcela som aby žil ako ja a bol taký, ako o tom sníval – zahrabaný v knihách, v niečom viac ako moja mama a nielen v zemi. Ale on mal o živote takú naturálnu predstavu, že bude pracovať fyzicky vo vinohrade ako náš dedko v Červenom víne a aj si to splnil.

Past na Peleho

Proc bychom se netešili

.