Aby som prežila, vnútorne som sa stala mužom.
Ak je v žene muž, ktorého má v sebe integrovať a v mužovi žena, ktorú má v sebe integrovať aby sa stal celistvým aj v samote, asi nebola náhoda, že vo svojej samote som sa integrovala so svojim vnútorným mužom. Vyzerá asi takto v tomto surovom svete bez citov, kde bojoval za to čo preňho bolo drahé a čo preňho bolo dôležité:
Uhtred:
Môj najobľúbenejší seriál, moja najobľúbenejšia postava, že takto to nesmiem vzdať – hľadanie seba samého medzi vzájomnými nepriateľmi, hľadanie koho si vyberiem zo súperiacich strán, hľadanie čo dodržím, nezradím, komu neslúžim!
„Tak sa už rozhodni, kam patríš! „
„Nepôjdeš ani do neba, ani do Valhally, Uhtred Ragnarson!“
„Mal si na výber, byť Sasom alebo Dánom…“
„Je to zradca!“
„Musíš si zvoliť stranu…“
„Vždy urobil to, čo považoval za správnu vec.“
Z vtáčej perspektívy, kde nebol už len Sasom a nezostal Vikingom.
Môj najlepší kamarát bol tri roky ženou aby sa so mnou mohol priateliť. Objavil v sebe svoju vnútornú ženu. Vysvetľoval to tak, že to objavil svoju ženskú úsobu. Tri roky mi písal ako žena a ja som mala len podozrenie, že to nie je žena ale muž. A nikto mi to neveril, že je to muž.
Veľmi veľa tým v sebe objavil, aký by bol ako ženou, svoju animu. Bola to moja najlepšia priateľka, lebo sebavedomá žena a vášnivá.
Nieže by ma napadlo hľadať v sebe muža, ale tvrdohlavosť Uhtreda (čítala som aj knihy), ktorý bol ochotný vyzerať ako zradca, keď mu to dávalo zmysel, bola pre mňa vzorom statočnosti. Je obrazom muža akého cítim v sebe.
Dá sa povedať, že v živote som prešla takými istými bojmi ako on. Ešte aj neporozumenie svojich detí.
Aj teraz bojujem, len na takom svojom ostrove ako jeho Bebbenburg. Príliš na severe (to jest v práci na Bebenburgu).
Vďaka Uhtredovi vo mne, vďaka mojej mužskej úsobe vo mne, som dokázala nájsť celistvosť.
Moje príbehy sú obrazne najviac v tých knihách, keby som ich prežívala ako muž. O čo mi šlo a čo som chcela.
To, že vo filmoch to vyzerá tak kruto, najlepšie vystihuje aký je tento svet drsný a tupý.
Dnes som mala telesnú s tretiakmi. Jedna žiačka tam dosť často plače. Rozplače sa pre hocčo. Taká buchtička s krásnou a jemnou tváričkou. Nikdy sa nehodí ani do sveta drsných tretiakov a zvlášť do tejto triedy tretiakov, čo aj v šatni spustili pokrik.
Pískala som zápas a už som videla, že mieri ku stene s plačom.
– Poď ku mne, poď si poplakať, – pritúlila som ju a hladkala. Nech sa vyplače.
– A vieš, že keď plačeš, tak je to veľmi potrebné? –
Prekvapene na mňa pozrela, lebo obyčajne majú jej plaču plné zuby.
– Keď plačeš, ladíš tým svoj klavír citov. City sú ako klavír a keď plačeš, tak si ich ladíš. –
– Chlapci toľko neplačú, nemôžu si ladiť svoj klavír. – skonštatovala som o chvíľu.
– Oni klavír nemajú. – perfektne zhodnotila chlapcov aj mužov ona so širokým úsmevom cez slzy.
Má osem – deväť a už to vie. Tak sa nečudujte, že krvavé boje zodpovedajú tupému svetu – ako tie boje vyzerajú obrazne.
Od stredoveku sa predsa nezmenil!
.


Celá debata | RSS tejto debaty